D017: 2015/11/28 Pasto: Laguna Verde
Ráno vstávame prekliato zavčasu – 4.40. Keby nie som taký rozospatý, tak by som aj vraždil. Tesne po 5 naskakujeme do taxíka, ktorý nám zavolal pánko z recepcie. Na stanici si nás hneď odchytia, a chvíľu čakáme, kým sa zaplnia 3 posledné miesta.
5:40 vyráža naplnené kolektívo do TUQUERRES.
Tam sa ešte stále rozospatí bez veľkého vyjednávania necháme ukecať prvým taxikárom a za 30 minút a 50.000COP stojíme vyzimení pred bránou do NP. Výhľady sú nádherné, aj sa oteplí aj sa nakrémujeme a potíme. Ideme až po hranu krátera sami. Tam sa najeme a schádzame dole ku zelenej lagúne.
Vyberáme si menej strmú cestu a na hrane krátera nad sebou vidíme prvých turistov za nami. Na lagúne sme prví ale do pár minút sú dole domáco vyzerajúci turisti, ktorí šli dole strmými schodmi.
Do pol hodiny je to okolo jazera ako na mravenisku. Dokonca si niektorí odvážlivci močia nohy v zelenej vode. Podľa toho ako fúka vietor miestami cítiť sírovodík. Nájdeme si kľudnú pláž a vychutnávame scenérie.
Prejdeme sa ešte na malý kopček nad jazerom, kde je viacero výfukov síry a pokľudným tempom ideme po schodoch naspať. Začína sa aj dosť zaťahovať, jazero už ani moc nevidno. Keď po polhodinovom výstupe na okraj krátera oddychujeme, ide okolo dedko na koni a nevie sa vynačudovať, na čo sú nám preboha tie paličky (turistické). Cestou ešte stretávame vyšťavené skupinky báb, ktoré už nemajú šancu zísť do krátera. Po 6 hodinách bez 7 minút naskakujeme podľa dohovoru do pristaveného taxana. Hovorím taxikárovi, prečo chce 50 litrov, keď strážkyňa parku hovorila, že normálna cena je 40. Ale on sa tvári, že normálna cena je 50. A to ešte chcel na začiatku 60, za to, že má prísť až o šesť hodín. Vyhadzuje nás na termináli. Tam čakáme na pasažierov a potom celé auto na mňa, lebo som zbehol do supermarketu kúpiť rehydraťák. Keď ešte šofér chce 9 miesto 8 tisíc, nasratý vystúpim z vozidla a čakáme 7 minút na druhé. To nás berie za 8litrov, ale posledných pasažierov vytriasa za 10ku. Hreje ma mizerný pocit, že obťahujú aj svojich.
Šofér je totálny pretekár, že si skoro párkrát hlavu rozbijem, keď zaspávam a odkvacne mi v zákrutke. K ma zážitok, keď sa rútime do zákruty na strane strmej doliny obiehajúc dva kamióny a on s otočí a baví sa s ňou.
Už samotná jazda je úchvatná, ideme ponad také hlboké údolia obhospodarované do nepredstaviteľných výšok. Taxík zo stanice zase len stojí v zápche, tak mu povieme, nech nás vyloží na plaza Carnaval a stade už tie dva bloky prejdeme cobydup.
Po sprche fičíme na neuspokojivú večeru ( burgre v kaviarni) a mŕtvi, ideme spať.