D075: 2015/02/23 La Paz
Premrznutí sa budíme na zastávke v El Alto, periférnom meste La Pazu, ktoré je známe medzinárodným letiskom. Prepletieme sa nezaujímavým mestom a z výšky sledujeme mesto La Paz rozprestierajúce sa vo velikej doline a po jej stráňach. Zídeme dole strmou diaľnicou, minieme národný pivovar a zastaneme na stanici navrhnutej Eiffelom. Vystupujeme o tisíc metrov vyššie ako sme nastupovali. Premrznutí a bezradní zapadneme to uzavretej reštaurácie na raňajky. Sú tu totiž aj outdoorové podniky, no až tak eskimácky sa necítime. Dáme si predražené raňajky za 28BOB a snažíme sa nájsť na nete nejaké ubytko. Keď už chceme odísť riadne sa rozprší tak čakáme, robíme výpady na WC a k tomu si dáme ešte dve extra kávy. Keď doprší ideme peši podľa navigácie do vytipovaného hostela. Cestou sa ešte v jednom pýtame, cena 80BOB je fajn, no ešte nevedia, či bude voľné. Že máme prísť na obed.
Prídeme teda tam, kam sme chceli – no musíme ešte polhodku čakať, kým nám upracú izbu. Vyzerá to tak, že z našej izby sa párik presúva do inej, ktorú upratujú prvú. Potom upracú aj našu a môžme sa nastahovať.
Na odporúčanie domácej ideme na obed do reštaurácie TUNAPA. Tam dostaneme za 18BOBov predjedlo s fajným pečivkom, polievku servírovanú čašníkom, hlavné jedlo a dezert. Spokojní ideme pozrieť múzeá, no tie sú ako zvyčajne v pondelok zavreté. Cieľom pobytu je aklimatizácia na vysnívanú šesťtisícku. Beháme preto hore dole mestom, ktoré začína na 3800mnm v doline a končí v 4300mnm na vrchole kopcov okolo doliny. Španieli tu v rieke na dne doliny našli zlato a páčilo sa im, že sú krytí od vetra, tak založili mesto. To sa napriek nepriaznivým podmienkam rozrástlo na 1.2miliónový megapolis.
Na večeru nám odporučia megadrahý podnik Case del Piedra, tak hľadáme ďalej, až zapadneme u Číňanov. Bravčové s brokolicou a ryžou tu je za 25. Vegetariánska verzia pre K stojí 20. Riadne sme sa napapali a ani nám nie je zle. Snažíme sa dobre vykŕmiť pred turistikou, inak by nám úplne kľudne stačila len jedna večera.

D076: 2015/02/24 La Paz
Raňajky za 15BOBov nie sú v cene, tak preto skúšame len jedny. Sú dosť veľké, no iba s jedným pečivkom. Vybehnem preto kúpiť havkový toaleťák a dve pečivká. S fajnučkým extra pečivom nám jednoité raňajky úplne stačia.
Pracujeme v zime. Všade je zima, takže je jedno, kde sme. Obedujeme v štandardnom podniku, dnes sa nás čašníčka spýta, či necheme pitie, tak si dáme pivko za ďaľších 18BOB a pri platení nám ešte predá čajík za 2X4 BOB. Takto sa robí biznis. Jediný problém je, že s tým pivom sme už brutálne prepchatí.
Už v Sucre som bol v emailovm kontakte s agentúrou, čo organizuje výstup na Huayana Potosí. Tak sa tam dnes vyberieme, že si spravíme malý climb shopping, no agentúra je zavretá. Ideme preto do druhej, ktorá mala cenu 155USD na webke. Tí su otvorení, cena 1050BOB je taká istá ako v prvej zavretej cestovke. Zapadneme do kaviarne, že si vygooglime otváracie hodiny Huayana Potosí Travel Agency. Majú otvárať o 4tej, tak napíšem chlápkovi, že počkáme dovtedy na káve. Prídeme do agentúry 16:15 a stále je zavreté. Nechce sa nám viac čakať, je krásne počasie, tak ideme radšej domov, že zoberieme druhý foťák a pôjdeme na lanovku. Domáca mladá upratovačka nám dáva tipy na mhd a lanovku. Všetko si zakresľujeme a zapisujeme do mapy, aby sme sa vedeli aj vrátiť.
Na hlavnej ulici – Av. Sucre chvíľku márne zastavujeme mikrobusy, až nám bus č.30 povie, že máme ísť na bus č. 31. Ten ide o minúte po ňom, tak štastní nastúpime a platíme 1BOB na hlavu. Po asi 40minútach jazdy vystupujeme na Plaza Espaňa, kde už vidno kabínky lanovky nad hlavami. Vyberieme sa tam, kde klesajú v nádeji, že tam bude stanica. Po dvoch blokoch to nevyzerá, že sa približuje lanovka k zemi, ale že obe idú dole kopcom. Pýtame sa teda radšej na stanicu lanovky a pošlú nás opačným smerom. Obišli sme si teda tie dva bloky a späť na námestí Espaňa ideme opačným smerom, po dvoch blokoch prídeme na stanicu, podľa rady upratovačky si kupujeme každý rovno dva lístky, aby sme mali na prestup a poďho na žltú líniu dole kopcom. Na konci prestúpime na zelenú liniu a ideme si oči vyočiť – máme pocit, ako keby sme boli v lietadielku. Občas vidíme aj do miestností domov, keď ideme okolo a nemajú záclony. Lanovka si to ticho reže vzduchom, občas zasviští vietor a skoro vôbec nerozhojdá kabínku. Na konci lanovky ale prd vidno, sme o dolinu ďalej. Asi sme si z upratovačkou nevyjasnili priority úplne perfektne. Jediné, čo tu na konečnej je sú kiná a hypermarket. Reštaurácie v kinách vyzerajú desivo, tak si radšej nakúpime v hypermarkete a namaškrtíme sa pred lanovkou.
Cestou späť je už tma. V priestoroch lanovky sa nesmie jesť, tak som si koku napchal do úst ešte vonku. Na jednej zastávke nás kontroloval policajt, videl ma, ako žujem, tak mi pripomenul, že sa tu nesmie jesť. Bol som otočený, aby som videl cez okno za sebou a on si asi myslel, že niečo jem z vaku na bruchu.
V kabínke s nami ide lekár z Mexika. Stále rozpráva o maratóne a potom sa pustí do reči aj s nami. Pri prestupe zo zelenej na žltú ale nemajú druhý lístok, tak debata tam končí. S priateľkou ešte len išli joggovať do mesta.
Na námestí chytáme mikro, čo nás hodí iba dva bloky od hostela.