D071: 2016/01/21 Isla del Sol → Copacabana → La Paz
Ráno sa ponáhľame na prvú loď 08.30. Je pekne, máme super izbu, aj by sme ešte ostali. Boli sme ale dlho offline a máme to do Ria ešte ďaleko. Loďka spať už stojí 30BOBov. Je toľko ľudí, že idú rovno dve. Samo, že my vychytáme tu istú a čakáme ešte kým nie je úplne plná. Cesta trvá dlho. Na pevnine – v Copacabana – predávajú busy do La Paz za 45 Bolivianos a ešte k tomu idú všetky až o pol druhej. Hore na kopci síce jeden ide hneď, no tiež za 45 a je k tomu ešte aj plný. Rozhodneme sa preto pre mikrobus za 25BOB. Tie síce mávajú veľa smrteľných havárií, ale vraj len v noci. Teraz je 10.40, čo sa môže stať. Do prvého nás chcú dať na zaklápacie sedadlá, čo nie je moc sranda, tak si vyberáme druhý mikráč, kde sedíme vpredu. Moje sedadlo sa dá dať dokonca aj viac dozadu. K sedí na riadiacej páke, čo žiaľ nie je moc sranda. Presun je dlhý a bolestivý. Cez predné okienko dosť pečie slnko, tak musíme vetrať cez bočné. Pán šofér je viac než vyslúžilý, dosť zíva ale výrazne sa mu zníži počet zívnutí po natlačení pol sáčku koky. To však neplatí pre jeho vodičské schopnosti, na tie je žiaľ koka imúnna.
Keď vystúpime z mikráča, aby sme sa samostatne previezli cez vodu, ako frajeri si dávame obed priamo na tržnici. Super špecialitu La Pazu. Opečený syr s kukuricou, zemiakmi v šupke a veľkou strukovinou, tiež v šupke. Aj keď bola v rade na trajekt dlhá šóra, kým dojeme a prídeme do prístavu akurát odfrčí loď so všetkými našimi pasažiermi. Opodiaľ vyráža aj trajektík s Landcruiserom a naším mikrobusom. Sadneme si do prázdnej loďky a rozmýšľame, kedy sa asi tak zaplní. Vyzerá to, že sme zostali sami na tejto strane a boh vie, či na nás budú čakať aj s našimi vakmi na streche. Sme v riadnej prdeli. Nechápem, prečo nás tá posledná loďka nezobrala. Lodník asi vidí chmáry na našich tvárach, tak nás vyženie na malý čln, ktorý práve vykladá ľudí z druhej strany a bude sa rovno vracať. Bežíme ako zmyslov zbavení, naskočíme spolu s troma domorodcami v klobúčikoch a uháňame na druhý breh. Dokonca dobehneme aj trajektík s naším mikráčom, stihneme WC a kúpime si aj sendvič.
Prídeme do El Alto – mesto postavené na náhornej plošine okolo La Paz a postupne vykladáme pasažierov. Najviac si vydýchneme, keď na stanici vyložíme uškriekanú rodinku, čo nám celou cestou liezla na nervy. Dole do doliny, v ktorej leží La Paz nás ide už málo. Mikráč nás vyloží nad centrálnou stanicou a my ideme rovno do Hostela Millenium. Cestou sa nám zdá, že sa objavili nové Residencialy – lacné ubytká, ktoré ale nemajú internet, takže sú nám na prd. Tak končíme v Milleniu, kde majú na WiFi stále to isté heslo, čo som nastavil pred rokom. V obchodíku na rohu kupujeme maté, ktoré tu predtým nemali a internetujeme. Je to stále veľká bieda s Internetom. Pizza za rohom sa má otvárať o siedmej, no keď idem pozrieť odzadu, tak robia ešte len cesto. Večeriame teda o ôsmej. Je už zima na páperky. Je sucho a chladno, obaja cítime hrdlo. Budeme musieť pohľadať nejakú lekáreň zajtra.
D072: 2016/01/22 La Paz
Spíme do sýtosti, kým nás nezobudí prejav prezidenta Moralesa z telky. Dnes je veľká sláva, pochopil som z rozhovoru na recepcii, že je výročie, kedy premenovali Bolívu na viacnárodovú Bolíviu.
Presúvajú nás z trojky na dvojku, kde sme bývali aj minule a potom sa oddávame teplej vode v sprche. Ľahké raňajky, maté a riedky vzduch spôsobia, že nám celkom rýchlo vytrávi, tak ideme pozrieť naše staré obedovníctvo. To je žiaľ vďaka sviatku zavreté, tak si dáme syrovú empanádu a saltéňu v obchodíku vedľa a zapadneme na obed cez ulicu, kde majú menu za 10BOB. Potom sa ideme pozrieť do centra. Na sviatku je super to, že centrum je uzavreté a ulice sú oslobodené od premávky. Ideme uličkami tak, ako nás davy a policajti nasmerujú. Všade sú stánky s jedlom a kadejakými somarinkami.
V obchode si kupujeme SIMku Tigo na internet za 10BOBov, no chlápkovi sa ju nepodarí aktivovať. Najprv volá z nášho telefónu, kde nejde mikrofón, potom dá SIMku do svojho telefónu a tam sa dozvie, že keď sme cudzinci musíme ísť na pobočku osobne s pasom a SIMku aktivovať tam. No pekne, pobočka je dnes samozrejme zavretá. Zaplatíme a dáme si ešte spraviť dve kópie pasov, lebo poslednú nám zbytočne zobrali pri vstupe do Bolívie.
Zapadneme do kaviarne spojenej s hamburgerovníctvom a sme veľmi príjemne prekvapení. Máme slušné expreso, i keď moc vody a ešte lepšie cortadito (kvázi espresso machiato). Úplne najlepší je ale citrónový koláčik plný koncentrovanej chuti citrónu a salka. Každá položka je za 6BOB, čiže pod dolár. Na bolívijské pomery, kde sú schopní instantnú kávu zaliať vodou z preso mašiny je to na 5 hviezdičiek.
Prechádzame na opačnú stranu údolia, do turistickej štvrte za katedrálou, kde je to príjemne vyľudnené. Veľa podnikov a obchodov je zavretých, no nie je problém nakúpiť suveníry. Cestou zbadáme reklamu na kokovú malinovku, tak ju za 14BOB vyskúšame. Pijeme ju na schodíkoch malého námestia, no schody sú také rozpálené, že si s horúcimi zadkami musíme presadnúť do tieňa. Malinovka chutí prekvapivo dobre, skoro ako kokové listy. Cestou späť zapadneme aj ku holičovi, že nech ma ostrihá, keď už ideme do nížin, kde čakajú 40tky. Zložím si okuliare a holič začne dezinfikovať výbavu plameňom. Dovtípim sa o čo asi ide, ale nie je mi všetko jedno. Dúfam, že vie, čo robí a nie, že len frajerí, lebo ja aj tak nič nevidím, len počujem šľahanie plameňov. Hlavne, aby mi neoškvrkol obočie.
Ostrihaný zapadneme do kaderníctva hneď vedľa, kde ide pod kosu Katka. Späť na našej strane údolia ešte stále prebieha oslava. Na rohoch grilujú klobásky a na malom námestíčku pod hotelom vyhráva partička v krojoch. Aj celé obecenstvo sú babky v krojoch. Takmer všetci ľudia v krojoch majú vyduté líca ako žujú koku. Obehneme kapelu a zapadneme do fastfoodu Chely’s, ktorý poznáme z minula. Objednáme si rovno tri tacos a zbaštíme ich so štipľavkou, horčicou a majonézou. Sú naozaj super a objednávame si ešte štvrtú. Pozeráme sa, ako to chlapík robí. Z pohárika vysype na gril mleté mäso, vedľa dá kúsok syra a placku na zohriatie. Mäso popreháňa po platni, aby sa prepieklo, syr pritlačí, všetko naloží na placku, prisype cibuľu a celé to postrieka kečupom, majonézou a horčicou, predtým ako to zabalí do mastného papiera. Parádička za 10BOBov. Napchatí ideme na hotel, že si po jedle trochu oddýchneme.
Na hoteli slúži chodba s telkou a gaučom ako spoločenský priestor. Tam nám párik zo Slovinska rozprával nad fľašou koly ich netradičný zážitok. Je to taká haluz, že som sa rozhodol s vami podeliť i o cudzí príbeh. Dokonca som spravil krátky výskum na túto tému, aby som ich storku doplnil „faktami” z internetu.
Príbeh Janka a Marienky je takýto.
Janko sa dozvedel kdesi na ceste o tom, že v La Paz existuje kokaínový bar. Keď sa Janko konečne dostal do La Paz, spomenul si na ten príbeh a správy z internetu mu informáciu potvrdili. Podľa všetkého je v La Paz minimálne jeden bar, volá sa Route 36 a keďže okrem alkoholu podáva aj kokaín, čo nie je práve najlegálnejšia substancia ani v Bolívii, svoju polohu musí často meniť.
Janko zvedavý aký je, sa rozhodol, že by bolo zaujímavé také divné miesto vyskúšať a tak sa s Marienkou vyparádili (lebo Marienka čítala na internete, že je to luxusné miesto) a poďho o pol jedenástej na taxík. Prekvapivo, hneď prvý taxikár vedel o čo ide a za 20BOBov ich zobral na miesto. Janko s Marienkou boli opatrní, zobrali si len kópie pasov a minimum peňazí, no i tak im nebolo všetko jedno. Jazda taxíkom bola celkom dlhá a dostávali sa dosť na perifériu. Začali si už všímať čo za ulice a obchody míňajú, aby vedeli, kde to boli.
Taxikár odbočil z hlavnej ulice medzi rodinné domy, zostal chvíľu stáť až si všimol dvoch nenápadných pánkov pred domom naľavo a popodišiel k nim. Niečo na nich prehodil a pristavil Janka s Marienkou pred nich.
Pánkovia vraj vyzerali ako bežní ľudia z ulice, šoféri busu alebo holiči. Žiadni gangstri ani gorily s hrubými krkmi. Janko bol prekvapený, že ich na rozdiel z príbehov z internetu ani neprešatili ani nezisťovali, odkiaľ sú. Vpustili ich do dvora, kde sa otvorili dvere na dome a chlápek vnútri si vypýtal 20BOB na hlavu ako vstupné. Janko si predstavoval, ako ich taxikár mohol odviezť hocikam a tam ich za dverami mohli ozbíjať doružova, no jeho obavy sa trochu rozplynuli, keď si vypýtali dvacku za vstup. Aký bandita by si pýtal 20ku predtým, ako ho ozbíja?
Janko mal nachystané dvacky na taxík, takže doteraz prebiehalo všetko hladko, zaplatil vstup a sekuriťák naťukal kód do posledných dverí. Tie otvorila staršia pani, asi 50-60 ročná. Na internete to bývali zvodné dámy. Janko si pomyslel, že to by mohla byť aj jeho mama. Vnútri to vyzeralo dosť chabo. Ponuré osvetlenie, dekór nič moc a bar bol dosť prázdny. To sa zhodovalo s niektorými článkami z netu. Načo robiť sexy podnik, keď sa musí často sťahovať a turisti sem chodia i tak. A nie kvôli dekóru. Vyzerala to byť bývalá diskotéka, lebo priestory dominovala tanečná plocha obkolesená sedeniami a barom. Na stenách okolo baru boli nasprejované názvy koktejlov, na strope boli naťahané fosforeskujúce nite do tvaru pavúčej siete a tri balóniky. Možno tu niekto mal narodeninovú párty.
Hrdinovia nášho príbehu si sadli do rohu. Vedľa sedeli dvaja mladíci nepretržite hovorili tichým hlasom a občas sa sklonili nad stôl. Janko z menu, ktoré malo len jednu stranu miešaných nápojov, všetky za 25BOB, objednal dve Bolívijské mojitá. Lokálna verzia má miesto lístkov mäty lístky kokové. Pani doniesla drinky a spýtala sa: „ešte niečo“? Janko, ktorý celý deň čakal na tento moment sa nevinne spýtal: „a čo ešte máte“. Pani na to, trak trošku hanblivo: „No kokaín predsa! Jeden gram za 150BOB, alebo tri gramy za 450BOB a štvrtý gram je grátis“. Janko teda bez zbytočného otáľania objednal gram. Na štyri sa bez predošlých skúseností necítil, nemal ani peniaze a Marienka s touto kontrolovanou substanciou nechcela mať nič do činenia.
Popíjali si teda mojitká, obzerali priestor a pani im doniesla servítku, v ktorej bola vložená skladačka zo štvorčekového papiera. Dostali aj kúsok lesklého kartónu ako podložku. Na požiadanie vraj mali aj karty na „sekanie“ koksu. Pani im zapálila sviečku, skasírovala objednávku a odišla. Janko vybehol na WC poriadne si prečistiť nos. Čo ho prekvapilo bol toaletný papier a pisoár, no dlho sa nad tým nezastavoval a ponáhľal sa na miesto
V papierovej skladačke bolo trochu bieleho prášku, ktorý sa pri svetle sviečky trblietal ako sneh na slnečnom dni. Janko vybral vizitku, ktorú priniesol práve za týmto účelom a odobral trochu snehu na podložku. Nevediac poriadne čo a ako urobil tenučké linky a zošňupol ich cez zrolovanú 50BOBovku. Niekde totiž čítal, že keď sa toho zoberie moc veľa naraz, steká to do žalúdka, ktorý to trávi a nevstrebáva. Chvíľu sa nič nedialo, tak čakal posrkávajúc mojito. Potom začal cítiť zostrené videnie a čistejšiu myseľ, podobne ako keď sa žujú lístky. Rozhodol sa skúsiť nové linky a druhé kolo drinkov. Čas začal bežať rýchlejšie ako Janko len vyprával a vyprával. Keď to konečne zašlapalo, cítil sa chvíľu euforicky a rozmýšľal, či dá aj druhý gramík. Pravda bola taká, že aj na tom jednom sa dalo, keď sa moc nepilo šlapať dosť dlho.
Miesto sa začalo zapĺňať a čas letel, tak sa Marienka rozhodla, že Jankovi s tým gramom pomôže, aby to už mali za sebou a mohli ísť na hotel. A to bola chyba. Ak doteraz čas letel, po tom, čo sa do hry zapojila Marienka čas dosiahol rýchlosť svetla, kecali a kecali a ani si nevšimli ako Janko doniesol druhý gramík z baru. Zrazu boli 4 hodiny a peniaze už len na vodu a taxík. O piatej to teda zabalili. Bar bol plný a oni boli personálom pretlačení cez brány a taxík ich za 40BOB hodil na hotel. Tam im na prvé zaklopanie bez rečí otvorili a oni šli potichu spať. Nevedno či toho mali veľa, alebo málo chlastali ale spať sa im nedalo.
Tak takýto detailný príbeh nám povyprávali, až si človek myslí, že ešte museli byť z toho koksíku stále našlapaní.
My sme si len umyli zuby a šli sme spať. V posteli sme debatovali, čo by si asi tak naši rodičia mysleli, keby sme sa nechali nahovoriť na takúto adventúru.
D073: 2016/01/23 La Paz
Ráno vyspinkaní debatujeme o včerajšom príbehu. Je to fajn byť vyspatý. Neviem si predstaviť fungovať ďalší deň bez minúty spánku. To by som asi chodil ako Slovinski zombíci a myslel len na to, ako zaspať. A to máme dnes dôležitú vec na práci, aktivovať SIMku, čo sme včera kúpili. Je sobota, takže to treba stihnúť doobeda, lebo potom bude zase všetko zavreté. Predlžujeme pobyt o ďalšiu noc, a poďho do Tigo riešiť internet. Ideme síce preč, ale čakajú nás desiatky hodín v busoch, tak nech môžeme ísť online.
V Tigo nám teta povie, že SIM je naprd, ale vyzerá, že nám dá novú zadara. Len si treba kúpiť kredit. Berieme 800MB na týždeň za 25BOB. Funguje to lepšie ako na hoteli. Poďho na stanicu kúpiť bus do Santa Cruz. Kaviarne sú ešte o pol dvanástej všetky zavreté, tak si dávame filtrované kafe na stanici a dumáme nad busmi. Ceny sú zaujímavé, len 160 namiesto 220, tak sa rozhodneme kúpiť ten najlacnejší. Keď ale ideme platiť zistíme, že nízka cena je len na dnes. Zajtrajší bus je za plných 220BOB. Nevieme to pochopiť aj keď sa nám to pokúšajú vysvetliť. Uzavrieme to teda tak, že to si ten bus prídeme kúpiť zajtra.
Cestou spať je pred kostolom svadba v plnom prúde, tak chvíľu obzeráme veselku. Naše obedovníctvo je otvorené, tak zapadneme na menučko. Dnes je fajné menu za 30BOB aj aperitívom. Objednám si hovädzinu, no čašník donesie kura. Keď to vyreklamujem odbehne s kuraťom ku okienku a vráti sa späť, že hovädzie už nie je. Vidím ho ale, ako ho nosí na druhé stoly. Ten sráč zrejme zmrvil objednávku. Úplný šok mám z piva. To nebolo ani vychladené, doniesli ho neskoro, niekde z ulice kde stojí 13.50 a nám naúčtovali 38. Tak pivo si tu veru už viac nedám.
Jak sme boli včera dlho hore a počúvali ten príbeh sme po jedle celkom unavení, hrdlá sa tiež hlásia a tak si ideme trochu zdriemnuť.
Pizza je dnes zasa zavretá tak ideme na tacos. Dnes skúsim aj sendvič s tenkým plátkom sviečkovej a volským očkom a som nadmieru spokojný. Spláchne to pivko od babky z nášho rohu, kde sa kocháme nočnou nádherou ako La Paz vyniká. Sú to milióny zlatých a modrastých hviezd. Máme to tu radi. Treba ísť ale spať. Zajtra chceme byť čo najskôr na stanici, nech kúpime čo najskorší lístok.
D074: 2016/01/24 La Paz → Santa Cruz
Ráno zaspíme tak ani moc nestíhame čekout. Nosím ale vaky postupne von, aby bolo jasné, že na tom robíme.
V meste je zase nejaký sviatok. Všade dymia ohníky a ľudia si kupujú minimakety želaní, ktoré sú potom obradne spálené. Predávajú sa hlavne peniaze a domy, ale je vidieť kadečo. Počul som predavača vykrikovať, že má aj pasy (cestovné).
Katke sa podarí vykšeftiť bus na 14.00 za 150BOB na hlavu, tak ideme obedovať do neďalekej reštiky pred stanicou. Dáme si LaPazskú špecialitu, kde je dnes za 15BOBov aj slušný plátok hovadzieho. Spláchneme to pivkom, čo sa neskôr ukáže ako chyba, lebo WC v buse nefunguje. Resp. aj funguje, len je stále zamknuté. Sprievodca radšej vysvetľuje pasažierom aby vydržali, ako by mal WC odomknúť.
Prvá zastávka je o 5 hodín, takže všetci s veľkou radosťou využívajú murované toalety reštiky, kde sme zastali. My si nakupujeme sendviče na večeru a frčíme ďalej. Začíname postupne klesať a teplota v buse stúpa. Nevyzerá to, že majú potrebu nasadiť klímu. opúchajú nám nohy a celkom ma bolia kolená.
Nad Cochabambou vyjde nádherný mesiac v splne. To nám trochu zlepší náladu.
D075: 2016/01/25 Santa Cruz
Keď o piatej vystupujú prví ľudia, len dúfam, že tam ešte nie sme. Akurát sa mi chce riadne spať. A veru, ideme ešte tri hodky do cieľa.
V Santa Cruz je teplo ako šľak. Jediné čo chcem je sprcha a posteľ. Osud má ale iné plány. Osud chce pokračovať večer o 19.00 do Paraguaja. Dobrá správa je, že vo vnútri stanice je ešte znesiteľne chladno a majú tu aj sprchy. Už len aby fungovali a nejako vydržať 11 hodín do večerného busu.
Zbehnem do bankomatu, kúpime cestou pomarančový džús a servítky na moju nádchu a K ide kúpiť lístky na bus. Jej dávali všetci lepšie ceny ako mne. Sranda je, že ide len jeden jediný bus a predávajú ho tri rôzne spoločnosti.
Kým K kupuje bus, mňa kontroluje Interpol. Samozrejme že chcú vidieť pas. Ten má ale K, lebo kupuje bus. Nemám ani kópiu, lebo K zobrala pre istotu obe kapsy. Našťastie ale práve prichádza K, tak nás skontrolujú oboch. Keď im povieme, že ideme do Brazílie, skontrolujú nám ešte aj očkovací preukaz na žltú zimnicu.
Odložíme veľké vaky k autobusárom a presunieme sa na poschodie do reštaurácie, že si dáme aspoň kávu. Trochu internetujeme a nabíjame baterky. Nakoniec si dáme aj obed a ideme dole do kúta čakárne, kde sa môžeme trochu natiahnuť a zdriemnuť si. Tu ma zase budia miestni sekuriťáci, že asi mám uvoľniť miesto. Hlavne že vedľa leží rozvalený kojenec.
Idem nakúpiť vodu a pomíňať posledné peniaze. Zistím, že plechovkové pivo je strašne drahé (10BOB), tak vytiahnem K do karaoke baru na lahváča za 15BOB. Riadne tam reve hudba, no našťastie nikto nespieva. Nesmie sa piť vonku na ulici, tak musíme sedieť vnútri. Cestou spať si nakúpime proviant a poďho do vysnívanej sprchy. To bol naozaj geniálny nápad postaviť megastanicu so sprchami. Je to fantastický pocit.
Ako prví sa presúvame ku busu. Bus vyzerá hrozne. Neviem ako tam prežijeme 22hodín. Veľká časť cesty je ale nespevnená, tak asi nemá zmysel ničiť nový bus. Postávame okolo busu, keď prinesú v malinkej plastovej klietke megaveľkého ošklbaného kohúta. Asi je to bojovník. Vypustia ho von, aby si trošku vystrel krídla. Príde aj horda Mennonitov. Vyzerajú dosť bielo, nemecky-poľsky, ale majú také divné oči a sú celkom oškvrknutí. Až keď prídu, začne šofér nakladať batožinu. Tí, čo prišli vyprevadiť rodinu na bus sa rovno púšťajú do reči s Katkou – po nemecky. Zo strachu z chladu nakúpime ešte teplé chipas. Desať kusov za 10BOBov. Sú menšie, ale teplejšie a vnútri plnené syrom. Až neskôr pochopím, že je to všetko juka, a to vnútro je nedopečené-mäkké. Idú s nami aj štyria Azitati, ktorí ráno pobehovali po stanici. Asi prišli z La Paz neskorším busom ako my.
Bus mešká iba 10minút a šofér, ktorý nakladal vaky servíruje večeru. Výborná hovädzinka s ryžou a 3.3dcl malinovka. Potom už len fičíme nocou Paraguaju v ústrety.
D076: 2016/01/26 Santa Cruz (Bolívia) → Asunción (Paraguaj)
V noci nás párkrát zastavujú a kontrolujú, ale len batožinu. Nikdy nejdú do busu a nemusíme vstávať. Príde prvá hranica, opúšťame Bolíviu. Sú tri hodiny v noci, nie je nám moc do smiechu. Dostaneme odchodovú pečiatku, občúrame okolie a čakáme na prispancov. Pri žiarovkách tam na pár stolíkoch predávajú malinovky a menia peniaze. V LP sme čítali, že nemáme meniť na hraniciach, tak nemeníme. Neskôr sa to ukázala byť chyba, lebo kurzy boli len horšie a my sme nemali žiadne peniaze. Ja – prispatý ťupík som sa ani na kurz nespýtal. Po prašnej ceste sa trmácame ďalej.
Nasledujúca zastávka je deklarácia vyvážanej meny. Šofér nám rozdá vstupné formuláre a keď sa pýtam, či nemá výstupné povie, že sú rovnaké. Len čo K vyplní po 10 minútach obe deklarácie, príde colník a dáva nám výstupné deklarácie – že nevyvážame viac ako $10 000.
Potom zastavíme na Paraguajskej colnici, kde nás zbežne kontolujú, vstupnú pečiatku ešte nedostávame. Na obed máme vyprážaný rezeň a zase sladké malinovky. Niekoľko hodín sa vytriasame cez nehostinné Chaco, keď sme konečne na vstupnej hranici do Paraguaja. Tam predávajú malinovky a empanády. My nemáme peniaze, ale ešte máme 2.5L vody, tak to snáď nejako prežijeme. Sranda je, ako si ľudia pýtajú ľad z velikej prepravky, v ktorej plávajú okrem ľadu aj pollitrové malinovky. Teta im dá kus ľadu, oni si ho dajú do termosky a dolejú to kúpenou vodou. Väčšina ľudí cestuje s dvojlitrovými termoskami potiahnutými kožou s čapovacím sosákom a úchytom na pohár. Do poháda dajú yerba maté a zalievajú ho ľadovou vodou. Tú ľadovú vodu aj len tak pijú – od smädu.
Šofér tvrdí, že ešte máme pred sebou 8 hodín. To nie je moc sranda.
Inak je v buse nuda, pomaly sa natriasame vpred. Postihnú nás aj všetky katastrofy. Pokazený bus opravujú obaja šoféri – na kuse asfaltu ležia obaja pod busom vyše polhodiny. Je riaden výpek, tak sa musíme po cikpauze schovať v buse. Potom ešte niečo zrazíme – asi niekoho z protidrogovej jednotky, lebo do busu vbehnú fešáci s pištolkami v uniformách i bez nich.
Po pár minútach to zatiahneme na protidrogový útvar, kde musíme vybrať všetky vaky a rozviazať ich, aby ich mohol K9 pes preňuchať. Následne dvaja agenti ručne prehmatkávajú všetku batožinu, či tam nemáme nejaký fajnovučký fet.
Večera sa už nepodáva, zastavujeme najprv na benzínke, kde nemajú empanády, tak ťaháme kus ďalej, kde všetci večerajú, len my nie, lebo nemáme dukáty. Dojedáme v buse posledný proviant a dúfame, že to nejako prežijeme. Ani vody už nemáme tak veľa, naštastie sa stmieva a mierne ochadzuje.
Cesta nakoniec trvá 31hodín(miesto avízovaných 22-24). O poldruhej v noci berieme hotel pri stanici a bláznivý dedko len vypisuje a vypisuje lajstrá. Skoro tam od únavy odpadneme aj s vakmi. Azijati idú na prvý bus do Encarnación.
Sme radi, že môžeme spať po ležiačky, i keď je to len pár hodín. Sprcha je malý zázrak.