D81: 2014/01/22 Kuta
Dnes zase vyspávame na krásu a hlavne nočné vstávanie. Na raňajky nás čakajú zelené banány – vnútri prekvapivo zrelé a termoska vriaceho čaju. Dlhou ulicou Popies 1 ideme pozrieť more. Na konci je nábrežie lemované fastfoodmi a marketami s veľkými svetelnými logami. More a pláž vyzerá parádne. Skupina surferov sa hompáľa na efektných vlnách. Oddeľuje nás už len hlavná cesta a múrik. Cez prechod v múre sme konečne na pláži – stále to vyzerá fajne. Chvíľu sa orientujeme v tieni stromov, výjdeme na pražiace slnko a príde šok. Piesok je doslova posiaty plastom. Malé i veľké PET fľaše na vodu, veľa pohárov z vody a hlavne rôzne útržky a kúsky sáčkového plastu. Podľa odporúčania na ceste ideme medzi dve červeno žlté vlajky, že sa trochu okúpem. Tu je to ešte horšie. Plast bol dokonca nazbieraný na kopár pri múre. V nemom úžase sme sa neveriaco obzerali, čo tu preboha ľudia ešte robia. Neviem, aký bol koncept so zastávkami, na iných plážach medzi plaveckými zástavkami surferi nemajú čo hľadať. Tu ich ale zopár surfovalo. Opatrne, aby ma dáky nesundal som sa vybral do vody. Pochopiteľne, plast bol aj tu. Nečudujem sa korytnačkám, že i to mýlia s medúzami. Mne to tak tiež miestami prišlo. A bolo to hlavne nepríjemné. Plávať v plaste. More bolo fajn, teplota vody príjemná, ale dojem silno kazil ten plast. I keď čím ďalej od brehu som bol, tým ho bolo menej. Skúšal som surfovať telom, ale vlny sa lámali jedna cez druhú a nemal som chuť v plastových vlnách vychytávať to správne miesto. Na brehu sa K sťažovala na množstvo otravov, ktorí jej ponúkali kadejaké služby.
Banány s čajom nám vytrávili, tak pozeráme, ž by sme si v McDonade dali nejakú zmrzlinku. Skončíme aj s ľadovou kávou a ja sa zbehnem prezliecť na toaletu. Ešte to tu moc nemajú chránené. Asi im sem nechodí moc kúpačov. Káva je poslabšia a zmrzka má v čokoláde arašidovú príchuť, čo naozaj neznášam, lebo mi to pripomína časy dávno minulé, keď sa lieskové orechy pančovali starými nechutnými arašidmi.
Obrázky parádne vyzerajúcich burgrov pracujú na našom podvedomí, vonku je teplo a stále sme hladní, tak si objednáme špeci indonézsku verziu hambáča. Sú to hovädzie stejky v pálivej omáčke z čierneho korenia. Riadne sa nafutrujeme, ale prekvapivo sa žalúdok po chvíli poddá a tvári sa spokojne. Asi sme ho mali riadne prázdny. Najedení sme až do večera. Dáme prať prádlo a ideme na masáž. Majú len jednu masérku, tak si skúsim dať po prvý krát hodinu a pol masáž. Som trošku vyšší a väčšinou ma nestíhaju za hodku celého vymasírovať. K začne o pol hodku a končíme spolu. Tak sa aj stalo. Masáž od šéfky bola parádna. Stálo to za to. Bol to úplne nový pocit. Ako keby to bola úplne iná masáž ako všetky doteraz. K si ku hodinke dala ešte ušnú sviečku, tak bola spokojná, že jej to chorobe prečistilo trubky. Zotmelo sa a nám konečne ako tak pretrávili hanbáče, tak sme zapadli do populárne vyzerajúceho podniku na ľahké gado gado. Je to dusená zelenina s vajcami natvrdo poliata arašidovou omáčkou. Je to výborné a ľahké. Na internet ideme do kaviarne oproti, nastrelený na fajnej káve tam sedíme niekoľko hodín, až je nám to trápne a objednávame ešte lahodné šejky (avokádový je jedna báseň). Chceme si kúpiť letenku naspäť do Thajska, že nebudeme platiť darmožráčom za predĺženie víz a pôjdeme radšej ku moru do Thajska, kde máme 30dňové víza po prílete zadarmo. Internet ale začne haprovať – asi už všetci sedia doma a browsujú, tak nakoniec zavrú podnik kým nakupujem vodu a K s letenkami nepochodí. Leje celú noc.

D82: 2014/01/23 Kuta
Prší. Celú noc prší, ráno prší, pri raňajkách prší. Proste prší. V prestávke pršania zbehneme na kávu a skúšame si kúpiť letenku. Zbehnem do cestovky zisiť ako je to s predĺžením víz. Víza stoja $25, vybavenie ďaľších $25. Dokopy neuveriteľných 600000R. A to začala teta na 650, nie že by som to nak vážne sklepal. Lietať v rámci Indonézie sa dá bez pasu (stačí kópia) a v prípade, že človek chce ešte mesiac, cestovka to za nekresťanských 600000 vybaví. Celkom praktické. I keď drahé. S troškou plánovania sa to dá spraviť letenkami do Kuala Lumpur alebo Singapur, prípadne na Borneu pozemne. Dobrodružné tipy to robievajú na Timure, to ale môže byť dosť drahá sranda. Vraj tam vládne príšerná korupcia a celý špás môže výsť cez milión.
V cestovke si kúpime aj letenky na Flores – nie je tam až taký rozdiel medzi internetovými cenami a aspoň si budeme môcť nechať v cestovke batožinu. Letenku do Bangkoku si ale kupujeme počas obeda sami, lebo ceny čo nám v cestovke ponúkali boli dosť premrštené. Skoro sme si kúpili jednu letenku za cenu toho, čo boli online dve. Ešte štastie, že sme a na proslednú chvíľu spýtali, či to je cena pre jedného alebo pre dvoch.
Po obede sa vrátime do cestovky, necháme si spraviť ešte jednu kópiu pasu – pre istotu, skontrolujeme, či prišiel email s letenkou, ktorú treba na predĺženie víz a ideme na masáž. Na návrh K skúšame reflexológiu, čo je ligotavý názov na masáž nôh. Nie je to zlé, ale 1.5 hodiny masáže celého tela je iná liga. K by bola ale rada stonožka, jej sa to páči. Na západ slnka si kúpime jogurt a jablká a sadneme si na plastovej pláži. Trochu sa omočím a keď vychádzam z vody je tam priehlbina, tesne pri brehu, úplne plná zadržaného plastu. A mne to výjde sa cez to prebrodiť. Kus sáčku mi zostane v chlpoch na hrudi. Chvala bohu že zajtra už letíme preč. Nevieme sa dočkať. Do toho otravovia opakujú „Sit, Sunset time!“ znie to ako rozkaz a vôbec sa nám to nepáči.