D108: 2014/02/18 Gili Trawangan → Kuta Lombok
Večer sme si dohodli raňajkové balíčky a na moje veľké prekvapenie to klaplo. Zvolili sme presun vo vlastnej réžii, lebo inak chceli 225000R za hlavu, aby sme sa dostali do Kuta, Lombok. Povedali sme si, že sme kvasili 8 nocí na pláži, tak teraz zaradíme trochu vzrušenia a nejako sa tam sami dopravíme.
K má tie oči hrozne krvavé, tak nasadí slnečné okuliare už o siedmej ráno a ideme do prístavu na verejnú loď (13000R) do Bangsalu. Čakáme do pol ôsmej, vtedy zavelia „hurry up“, že nastupujeme a veľká drevená loď s lavicami po bokoch sa zaplní až po okraj. Nastupujeme cez vodu a vystupujeme taktiež, takže máme mokré a pieskové sandále. Ale to sme vedeli. V Bangsale je napriek skorej hodine kopec otravov. Snažíme sa naladiť do cestovacej mysle a nevšímať si ich a nenechať sa rozladiť. Otrepeme sandále a šlapeme jedinou asfaltkou do vnútrozemia. Na buzolke chytáme signál, aby sme náhodou v plnej poľnej nepoblúdili. Podľa intenzity atakov otravov ale usudzujem, že ideme dobrým smerom, kde to bude lacnejšie ako to, čo oni ponúkajú i keď jeden obzvlášť vytrvalý otrava ponúka cestu za 100000R, cena, ktorú sme ešte včera večer považovali za prijateľnú. Prezrádza sa ale urgenciou a je cítiť, že ďalej cestou nás ešte čakajú opcie.
Na prvej križovatke sa pýtame vodičov bema, ako sa dostaneme do Kuta Lombok a vyzerá to byť pekne komplikovaná záležitosť. Vodiči zavolajú chlápka spoza križovatky, ten sa nás ujme a chce nás zviezť za 50000R na hlavu. To sa nám zdá byť moc. Hovorí, že náš prvý cieľ je Mangalika, no nevieme to nájsť na mape. Odmietneme ho a pokračujeme trochu ďalej. Pýtame sa domácich, koľko to má stáť, oni že 15000R. Tak dobre, zložíme sa na chodníku pred ich obchodíkom a čakáme. Po minúte príde biele bemo, vystúpi ten istý ofajčievač a zase nás chce zviezť za 50000R. Potom zíde na 30000R. Mávame ho preč, tak nakoniec zvolí na 15 000R. Nasadneme, on vystúpi namiesto neho príde iný šofér a len s dvoma ďaľšími pasažiermi pri vodičovi uháňame horskými cestami. Scenérie je pekná, pripomína to Laos. Vyzerá to, že len vyťažujeme vozidlo, ktoré a vracia z cesty, lebo šofér sa ani nesnaží niekoho cestou nakladať. Podľa navigácie sme 75km od Kuty. Sledujem cestu na buzolke a po asi 25km sa vnárame do Mataramu – administratívneho centra ostrovu. Vyzerá to byť veľké mesto, míňame aj kopec nadnárodných rýchlych občerstvení. Opúšťame centrum, postupne povykladáme troch pasažierov a pristavujeme sa pri bemách, ktoré nám ponúkajú kompletný odvoz do Kuty za stále tých istých 100000R. Pekne, ako keby sme sa ani nepresunuli. Trváme na verejnej doprave, chalan nás ešte pár sto metrov prevezie a vyloží na predmestí, kde stojí niekoľko prázdnych mikrobusov. Chvíľu debatujeme o cene, lebo nasledujúci 20km skok sa nám zdá, že by mal byť prinajhoršom rovnako drahý ako tento za 15000R. Nakoniec súhlasíme s cenou 10000R, to je vraj ako pre domácich. Bohvie. Čakáme a čakáme, nemáme žiadnych pasažierov. Aspoň si v kľude dojeme raňajky. Akurát keď sme dojedli, príde minibus, skoro všetci nastúpia ku nám a vyrážame. Super časovanie. Sme radi, už sme sa báli, že tam budeme sedieť celý deň.
Na ďaľšej zastávke v Praya síce chcú 10000R, čo je na 10km odvoz dosť, ale aspoň nečakáme. Máme to za taxíkový cenu. Končíme v Sengkol – posledná zastávka pred Kuta. Odtiaľto vraj chodia už len motocykle. Podľa navigácie ešte 9km. To v tomto výpeku veru nedáme. Motorkári sa ponúkajú za 30000R. Sme toľko aj ochotní zaplatiť, ale dokopy za oboch, nie za každého. Aj to chalošom vysvetľujeme, ale nikto nevie po anglicky. Tak sa zložíme v tieni a obezeráme cestu, či náhodou niečo nepôjde. Motorkári dotiahnu anglicky hovoriaceho fešáka, chvíľu debatujú a keď vidia, že sa zahniezďujeme a nikam sa neponáhľajú ponúknu nám obchod, ktorý sa nedá odmietnuť. Odvezú nás oboch za 20000R dokopy. Tak to je úlet. Ono to vyzerá, že už druhá cena bola 30000R dokopy, len sme to ani angličtinou a ani posunkami nedokázali odkomunikovať. Cítime sa až trochu trápne, že sme chalošov takto drsne sklepli. Na Flores sme platili 10000R za 1.5km, tu za 10km. A v cene je aj trochu adrenalínu, lebo som konečne prefíkane dal ťažší ruxak K na moped a ja idem s malým váčkom, takže celkom režeme zákrutky a dokonca sme celý čas pred K. Pravdu povediac mi občasa aj stíska kakacie ústrojenstvo. V Kute sa šofér pýta na hlavnej ceste a máme pocit, že nás chce niekam zaviezť, aby dostal províziu. Už mu chcem povedať, aby nás vyložil, že si to pohľadáme sami, ale zase vyrazí ďalej. Na druhej strane, prečo by sa pýtal na lacné ubytko, keby vedel, kde má províziu. Skončíme ale na pláži, nie ďaleko od hlavnej cesty v pekne a draho vyzerajúcom hoteli. Neveriacky sa teda idem pozrieť na izbu, lebo cenu mi ani za svet nepovedia. Izba je v pohodke, poprvýkrát aj s princeznovsky vyzerajúcou moskitiérou. Pýtam sa znova na cenu. Tak dnes to je za 150000R (niečo pod 10EUR). Nie je to až také parádne ako na Gili T, ale je to na pláži a sme uťahaní z cesty, tak to berieme.
Relaxujeme po sprške a K elektronicky komunikuje svoje zdravotné potiaže s leteckou záchrankou v Prahe. Chvíle pohody si spestríme fľaškou piva a plechovkou koly z hotelovej reštaurácie.
Na ceste je prekvapivo silná premávka, všetci pokračujú popri pláže kamsi vdiaľ. Zaumienim si, že to prezistím, aby sme náhodou niečo neprepásli.
Na neskorý obed som na TA našiel DJ‘s Coffe. A po pár minútovej prechádzke to aj nájdeme, no naše veľké rozčarovanie je zavreté. Óó nie, zase jeden top podnik zavretý? Ukľudňujem sa, že je to snáď len dočasné, lebo nikde nevidno žiaden oznam. Pokračujeme do centra dediny a zapadneme do Felininho vegetariánskeho podniku. V menu majú prekvapivo aj vyprážanú rybu s hranolkami, tak to opáčime. Nie sme ale nadšení a už na dosť vysoké ceny nám ešte vyrúbia 10% daň. To je už prieveľa, tu nás už veru neuvidia.
Rozčarovaní pokračujeme cestou až prídeme na jedinú križovatku v obci. Tam zbadám Nugget Corner, podnik mne už známy z TA, tak tam zapadneme. K som ani nemusel moc presviedčať, lebo mali na každom stole veľké žlté cedule s nápisom: „dnes máme čokoládovú penu“. Ceny boli polovičné, jedlo fajn, drinky parádne. Dal som si kokosové mlieko s trstinovým cukrom a citrónovou štavou. Je to veľmi lahodná a osviežujúca tekutinka. Na dne sú ešte červíky z čerstvej kokosovej dužiny. Dužina je tak správne naškrabaná, že sa dá vcucávať cez slamku. Parádička. V križovatke zahneme a ideme ku pláži.
Tu nastane najväčšie prekvapenie dňa. More, ktoré ešte pri príchode olizovalo pláž tu zrazu nie je. Širokánska pieskovo hnedá pláž je posiata loďkami a more sa stiahlo ďaleko ďaleko preč. Trocha vody, čo zostala je plytká po členky. Málo aj na kúpanie. No to je galiba. Dnes sa teda neokúpeme. Ešte že máme pivko z obchodu.
Vraciame sa po pláži, trochu si nadbehneme a kým sme späť na ceste je už tma a my sme jemne dezorientovaní. Logika ale káže sa vrátiť, lebo sme predsa len už takmer na konci pláže.
Uťahaní z dlhej prechádzky si už len dáme na hoteli rybu. Prekvapia nás dedkovia Holanďania z Padangbai, ktorý tiež večerajú v našej reštaurácii. Jeden vážne kríva, asi nehoda na motorke. Popijeme pivko, popíšeme denník a ideme spať.
D109: 2014/02/19 Kuta Lombok
Pri raňajkách vidím belošku z nášho hotela ako si vykračuje s prázdnou 19 litrovou nádobou na vodu. Tak za ňou vybehnem, že ako to funguje. Včera som sa už na to pýtal v obchode a tam chceli 55 000R. Nepovedali ale nič o zálohe. Baba hovorí, že za 70000R kúpila prvú fľašu a na konci dostane zálohu 50000R. Samotné naplnenie je hneď vedľa hotela za 5000R za 19litrov. Normálne toľko stojí 1.5L PET fľaša.
Zistili sme, že s nami nepricestovala moja strieborná inžinierska retiazka so striebornou makovičkou z Nového Zélandu. Trochu nám klesla nálada. Všetko prehľadáme, ale nikde nie je. Skúšam zistiť kontakt na Kidi‘s Family Bungalows, kde sme na Gili T strávili 8 nocí, no je to márne. Naveľa naveľa nájdem majiteľa na FB, ale ten nereaguje. Jeho kamarát síce reaguje, no nemá naňho telefónne číslo. K dostane geniálny nápad, aby som napísal Corradovi z potápania a tak som aj spravil. Corrado bol milý a bol tam aj dvakrát, no nič vraj nenašli. Takto smutne sa rozlúštila moja dilema, ako budem – po druhej návšteve NZ – môcť nosiť naraz na jednom krku striebornú makovičku z prvej návštevy a prívesok z jadeitu z druhej. Jednoduché.
Cestou cez mesto obzeráme nové ubytká a objavíme, že Djs cafe je otvorené, tak skúsime ich koláčiky a kávu. Tá je prekvapivo fajná. Od prívetivej obsluhy sa dozvieme dôvod neutíchajúcej a dosť hlučnej premávky cez mestečko. Na brehu pri Novotel hoteli je výročný festival Bau Nyale. Legenda hovorí o krásnej princeznej, ktorá mala troch pytačov. Tí sa o ňu toľko naťahovali až bol celý ostrov v nepokojoch a ona, aby tomu zabránila a navrátila mier, tak sa skántrila skokom zo skaly do mora. Ľudia ju šli hľadať do vody, lebo sľúbila, že sa vráti. Našli iba červy. Tie sa objavujú iba raz do roka ľudia im teda prisúdili, zvláštnu silu a spojili ich s jej telom. Na jej oslavu preto podľa lokálneho kalendára každoroćne oslavujú a pojedajú červy z mora. Má im to priniesť štastie – ženám a mužom vitalitu.
Povedali sme si, že ďalej ako Djs nepôjdeme. V Djs, majú plné, lebo ich rodina prišla na oslavu, tak sa vrátime, zbalíme a presunieme do Lamancha, kde máme vlastnú dvojchatku za 100000R s raňajkami. Okrem nás tam bývajú ešte terminty a niečo, čo sa kŕmi hmyzom a necháva nám v kúpelke hovienka. Asi gekovia.
Na obed ideme do Nuggets, vychytáme akurát plný podnik, tak musíme dosť dlho čakať. Začne aj pršať. My len hladní čakáme a pozeráme, ako sa ulicou preháňajú náklaďaky plné ludí v krojoch z celého ostrova. Ako dážď pokračuje, premávka utícha. Mestečko je konečne trochu tichšie. Po daždi, sa vyberieme do lokálnej kliniky na konzultáciu ohľadom surfovania a potápania. Za mikro kvapku do očí, niečo ako vizín zaplatíme nehoráznych 50000R, lekár K prezrie oči, ale na naše šťastie je tam turistka v rokoch s problematickým čelnkom a väčšou peňaženkou, tak nás prepustí bez platenia za konzultáciu. Spokojní, že aspoň na surf K môže sa ideme dať ostrihať. Chlapík už zatvára, ale je ochotný ma ostrihať za 20000R (1.23EUR). Toľko sa s tým snaží až mi je nakoniec pod plachtou dosť teplo a prestáva ma to baviť. Nakoniec sme ale tak nadšení z nového strihu, že mu ešte necháme extra 5000R. V procese strihania nakukne jeho manžleka, spustí, že prečo už nie je doma, chlapík jej podá 50000R bankovku, ona ju zoberie a potichúčky zmizne. Ja si pri nakupovaní dám oba klobúky na hlavu aby som mal voľné ruky, K je naspodku a keď si ho potom zoberie a večer zloží, má riadne chlpaté čelo z mojich vlasov. Výborný doplnok k tým upírskym očiam. Je to celkom vtipné. Musím sa tomu vyvarovať. Dnes sme to do vody zase nedotiahli, je už odliv a skratkou cez pláž ideme domov.
Večer nechám K pracovať a ja zbehnem trochu pobehať po pláži. Prídem až na miesto, kde bola ešte včera oslava, je tam aj socha Mandaliky s troma chlápkami, čo ju chcú zastaviť pred skokom do mora. Za mostíkom vidím kopec ľudí na kopčeku ako čakajú na západ slnka.
Po sprche edíme na teraske a pozorujem, ako si geko brúsi zuby na motýľa prilákaného svetlom. Zakráda sa pripravuje, skočí a motýľa nechytí. Je to zaujímavé ale nechce sa mi už čakať kým motýľ znova sadne a musím aj pracovať, tak sa usadím za počítač a ako tak pracujem počujem zatrepanie krýdel. Pozriem na svetlo a geko už drží trepajúceho sa motýľa. Mixujes ním, zopár gekov mu beží na pomoc – alebo mu ho uchmatnúť, lebo geko to pod svetlom zabalí a mizne za doskovym obložením.
Na večeru volíme podnik, ktorý býva stále plný – Jawa 1. Ceny sú priam smiešne v porovnaní s ostatnými, je to dosť plné a do toho všetkého je tam ešte kopa detí predavajúcich náramky a náhrdelníky. Objednám si kokosový džús v nádeji, že to bude len kokos ako taký, no skončím s kokosovou vodou, do ktorej je priliate trochu salka a rozmiixované s čerstvou kokosovou dužinou. Kým to dopijem, tak som sýty. Neviem ako zjem večeru. Mahi-mahi je fajn, moc prepečené, ale chutné. Naštastie sme si dali už len zeleniku, tak sme to ako tak zvládli zjesť
D110: 2014/02/20 Kuta Lombok
Pri raňajkách sledujeme ako mačka loví v tráve. Asi chytá hmyz. Srandovne sa zakráda, vyzerá to ako spomalený film. Potom sa prikrčí, čaká, skočí a spokojne si žviaka cvrčka. Idem kúpiť veľkú vodu. Chlapík mi predá 19 litrovú nádobu za 55000R, keď ju donesiem späť, dostanem 40000R. Takže si necháva 10000R. To je nič, to sú dva litre vody v 1.5L fľašiach. A ak to naplním ešte raž, mám 38L za 20000R. To sa v tom môžem už aj kúpať. Jediné slabé miesto celého plánu je, ako preniesť 20kg bez mopeda. Žiaľ jediné riešenie, na ktoré som prišiel zahŕňalo iba moje ľavé plece a mňa samého. A to ľavé plece to v polke cesty vzdalo, tak som ledva dohopkal na izbu držiac 20kg nádobu na najprv na hrudi, potom už len na bruchu. Na duhý deň som mal ešte aj svalovku na bicákoch. K bola medzitým zaniesť 2.5kg prania do práčovne za 9000R za kilo.
Pracujeme a čakáme na príliv, že sa konečne pôjdeme okúpať. Ten by mal byť podľa tabuliek zo surfshopu okolo 13.00. Niečo pred druhou teda konečne vyrazíme na pláž a podarí sa nám ísť do vody. More vyzerá oveľa lepšie ako podvečer pri odlive. Normálne je na pláži, dá sa aj kúpať.
Z pláže zbehneme na obed do reštiky č. 2 – Bule Warung, ktorého majiteľom je bývalý šéfkuchár z Novotelu. Jedlo je celkom fajn ale nepresvedčili nás. Podľa mňa je zbytočné dávať omáčky na kvalitné ryby. Je to aj dosť drahé a ešte si aj beťári vypýtajú 10% daň. Keď sa na to pýtam povedia, že je to čerstvé a ešte to nestihli dať do cenníka. Ukáže mi ale akýsi zelený vytlačený plagát, kde je o tom niečo písané. No neodporúčam to. A nie len kvôli tej neohlásenej dani.
Cestou z pláže ešte zisťujeme ceny za surfovacie lekcie a všetci sú drahší ako Nemka, ktorej sme sa pýtali prvej. Tá nám na začiatočníckej pláži bez vlastnej dopravy účtuje 420000R za dvoch. Niektorí experti chceli 350000R za jedného.
Večer berieme prádlo a predavač surfovacej lekcie nám ukazuje laminovanú A4, kde je on. Z jednej strany je cena prania za kilo a z druhej strany, že robí lekcie. Jeho najväčším predávacim bodom bolo, že on je na tých fotkách. Škoda, že bola tma a nič som nevidel. Chcel asi 300000R za hlavu.
D111: 2014/02/21 Kuta Lombok
Pracujeme, obed si dáme v populárnom podniku – Jawa 1. Cestou na hotel sa zahlásime sa na surfovanie. Na pláži pre začiatočníkov sú len malé vlnky, takže sa ide surfovať na miestopre pokročilých a to loďou, čo je trochu drahšie, 540000R s dopravou. Stále je to ale lacnejšie ako všetky ostatné ponuky. Zajtra teda vyrážame 10.00.
Ideme sa zase okúpať s prílivom a v tieni s nami sa schováva črieda kôz. Kŕmime ich kvetmi čo padajú zo stromov. Cestou späť dostanem chuť na pivo, no nikde ho nemajú. Že je všade vypredané, kvoli festivalu čo sa konal. Ale večer by malo prísť.
Podvečer si idem zabehať. Cestou na večeru v Jawa 1 sa zastavíme u surferov, že čo si máme zobrať so sebou a zároveň preložíme čas odjazdu na 09.00. Podarí sa nám vychytať plný podnik, tak pekne dlho čakáme na jedlo.
D112: 2014/02/22 Kuta Lombok
09.00 už čakáme na surfovanie. Nemka Silo nám ponúkne kávu, chvíľu pokecáme a vyrážame ešte s jednou divnou (bludnou) Holanďankou. Moped patrí Silo, takže si ho nebudeme môcť potom nechať po zvyšok dňa. To je zlá správa, ale predpokladáme, že budeme aj tak dosť rozbití a nebude to vadiť. Cesta je celkom fajn, asfaltová, sledujeme učiteľa, ktorý vezie Holanďanku. Vezieme si jeden veľký 3metrový surf. Na konci dediny, kde Silo stavia surfovaciu školu sa ale cesta mení na tankodrom a nám to dole jedným kopcom zdochne a ja nevjem naštartovať. Chlapík čo ide okolo s mačetou v ruke na manuále a vezie kopu sena nelení, zaparkuje pred nami a poď ho mi to naštartovať. Skúša to nakopnúť, takže musíme zložiť surf, lebo ten tomu bráni. Automat má manuálne štartovanie naľavo, kde máme zakliesnený náš surf. K funkciou je pridržiavať ho, aby na tých jamách nevyletel. Chlapík, ale nakoniec naštartuje štartérom a ja sa ho prekvapene pýtam, ako to spravil. Lebo však nechcem zostať visieť v poli ryžovom, ak mi to znovu zdochne. Chalan ale nehovorí po anglicky, tak som sa nič nedozvedel. Uháňame ďalej a snažím sa to vždy držať trochu v otáčkach i keď je to na tých hrozných jamách dosť náročné. Aspoň teda pre mňa. Sem tam štrajchneme aj spodok, občasto sekne tak, že K vzadu zakňučí. Začínam chápať, prečo má každý vlastnú motorku. Mne tie jamy až tak nevadia, ale ten zadný chudák to pekne vychytáva. Zdochne nám to znova, ale až v dedine. A nikdo nám nepomáha, tak maturujem, až kým sa učiteľ nevráti peši po nás. Dozviem sa, že keď je motorka na stojane nedá sa štartovať štartérom. Aké jednoduché to nakoniec bolo. Do prdelky, zase som sa niečo nové naučil. Roztrpčený nad mopedom obaja odkráčame do prístavu, necháme učiteľa nech to odkaruje. V prístave sa poprezliekame, nakrémujeme, zoberieme surfy a poďho na pláž ku loďke. Na brehu si ešte ukazujeme vstávanie. To je podľa mňa najdôležitejšia technika. Nemenej dôležitá je technika pádlovania, ktorú obávam sa som ešte stále nezvládol, ale ak sa dajú vlny oboplávať a človek sa dosť snaží, tak sa to dá zvládnuť. Keď ale niekto nevie vstávať, tak sa môže snažiť koľko chce a je mu to platné ako morská pena – teda hovno platné. Takže pri vstávani sa snažím K vysvetliť, aby to poriadne sledovala, a obzvlášť sa zamerala na pokrčenie zadnej nohy. To je úplne že kľúčové. Tak si to trochu potrénujeme, zdá sa mi, že K to berie na ľahkú váhu, ako v Mexiku pred prvým potápaním. Naštastie, tu bude s nami učiteľ nad vodou a bude sa dať komunikovať.
Nahodíme surfy na loďku a ide sa. Máme ešte jedného holanďana, ktorý tu už čakal a ten má aj vlastného učiteľa. Po krátkej 15minútovej jazde sme na mieste. Parkuje tu už pár lodiek. Bez dlhých rečí nahádžeme dosky do vody, pripneme si ich lankom so suchým zipsom o zadnú nohu. Stretneme sa všetci za loďkou, vedúci si trochu poreční a pádlujeme do vĺn. Toto miesto má tú super vlastnosť, že vlny sa dajú obísť kľudným pásom medzi vlnami a loďkami. Dvaja čakáme mimo vĺn, prvý ide s učiteľom do vĺn, učiteľ ho drží za predok dosky a keď sa dobrá vlna blíži zavelí pádluj, žiak pádluje o dušu, za ním naberá rýchlosť inštruktor a v správnom momente odovzdá svoje momentum žiakovi a namiesto pádluj začne kričať vstávaj. Je to pomerne jednoduché. Takto a meníme. Zo začiatku sme občas stáli na kraji vĺn a čakali, kým inštruktor mal čcloveka pred nami, neskôr ale nebolo vôbec treba čakať a nakoniec sme boli radi, ak náhodou niekoho mal a mohli sme si na kraji vĺn trochu oddýchnuť. Vlny neutíchajú. Občas prídu menšie a občas príde sada troch-štyroch silnejších. Vďaka udeleniu rýchlosti inštruktorom nie je vážnejší problém sa postaviť. Problém ale je udržať rovnováhu a neskôr aj rýchlosť. Vlnky sú poslabšie aľahko sa vstáva. Ak náhodou chytíme veľkú a silnú väčšinou ma to zmätie. V tej rýchlosti sa nedokážem správne technicky postaviť a burácajúca vlna ma zhodí keď som ešte na kolenách. Zo začiatku, keď mám dosť sily cez kolená nechodím, ale ku koncu om taký unavený, že musím ísť cez kolená. Tie a mi za to odmeňujú depiláciou a citeľným doškriabaním.
Takto to ide dokola, prakticky bez prestávky a odsurfujem alebo ma spláchne. Niekedy je al lepšie ak ma spláchne aspoň sa nemusím toľko vracať. Potom odpádlujem na kraj, preč z vĺn a oblúkom po kľudnej vode sa vraciam k inštruktorovi. Občas zbadám na kraji aleob na vlne Katku, holanďanka ma krikľavé dolné plavky, tak tú bez okuliarov registrujem častejšie. Mentálna poznámka – musíme kúpiť K nabudúce riadne krikľavé trencle. Po zhruba dovch hodkách sme takí uťahaní, že inštruktor sa nudí a začne sám surfovať.
Celý čas pečie slnko a me radi že máme zinok – mejkapu podobná pasta, ktorá sa ťažko zmýva, má SPF 30 a nanáša sa v riadne hrubej vrstve na tvár. Som riadne dehydratovaný, tak sa vyberiem naslepo k jednej loďke, že nájdem našu a napijem sa. Myslel som, že bude prestávka, ale už to bez vody nevydržím. Bliežšie pri loďkách zbadám na jednej našu česrvenú nepremokavú tašku, tak k nej zamierim, vylovím vodu a idem sa s ňou zadrhnúť. Ešte asi nikdy mi tak dobre nechutila obyčajná fľašovaná voda ako dnes. Vysím prehodený cez brvno, ktoré je paralelne po každej strane loďky, zrejme stabilizujúci prvok a spomínam si na včerajší film – Všetko je stratené, kde Robert Redford v záchrannom člne destiloval morskú vodu a strašne si ju potom vychutnával. Pil ju ako super fajnovučké bordeaux. Tak som sa aj ja cítil. Úplne fantastická voda. Jasné že voda bola úplne obyčajná, ani nie minerálna, ani bublinkova, ani už nie vychladená, no stále na ten slaný smäd chutila božsky. Vylogal som skoro liter a pobral sa späť do vĺn. Prídem tam, ku inštruktorovi a skoro ma porazí ako ten ťupík zahlási, že posledná vlna. Keby to viem, tak už tých 15minút bez vody vydržím. Toto bolo trošku naprd odkomunikované.
Na cestu späť si nechávame lycry (modré obťahovacie surfovacie tričká na ochranu pred slnkom a odretím), nech nás na motorke nespáli.
Odovzdáme všetko a ideme takí slaní ako sme do Jawa 1. Tam je prázdno, ale aj tak im to pomerne dlho trvá, kým dostaneme jedlo. Sme príšerne hladní, najradšej by som si dal aj dve jedlá, ale džúsy nás trochu zasýtia a po dojedení sme ako tak sýty. Unavení ideme domov, že si zdriemneme, a mne sa cestou okolo surfšopu podarí pekne spadnúť do kaluže. Nejako som sa zapozeral, najprv sa mi šmyklo a aby som to ustál skočil som do kaluže, tam sa mi šmyklo ešte viac a skončil som na všetkých štyroch, blatom ostriekaný ešte aj na tvári.
No pekne, ale však tak či tak ideme do sprchy.
Katku som s jej očami poslal do postele a myslel som, že len niečo spravím a prídem za ňou, no nejako sa to pretiahlo a zrazu bol zase čas na večeru.
Vonku, tam, kde ráno umývajú riad po raňajkách dnes mamička umýva trojdňového Habibiho. Chvíľku sa pozeráme na tú malú guľku štastia. Je to jej štvrtý syn. A je na neho pyšná.
Ideme do DiscoverDivers, že sí dáme pred večerou kafe a popýtame sa na potápanie. Keď sme sem šli plánovali sme sa ísť pozrieť na kladivohlavých žralokov. Ten zámer sa trochu zmenil K červenými očami a informáciou, že tri z 11 druhov týchto žralokov sú človeku nebezpečné. Káva je fajn a ako čakáme na divemastra rozhodneme sa, že riskneme aj pizzu.
Divemaster je celkom veselý, povypráva nám čo a ako. Žiaľ na žraloky nie je sezóna, more ich smerom je divoké, teraz sa tam nechodí. Ale že inak to majú pekné. Veríme mu, ale zrejme radšej počkáme kým budú žraloky. Zase až tak nutne sa nemusíme ponárať. Príde pizza, nie je toc sláva, ale dá sa to zjesť a je to zmena po Jawa 1.
Cestou späť sledujeme, že pred každou reštauráciou panuje iná skupinka psov. Akoby to – ako výpalníci – mali rozdelené. Kto kde bude dojedať kosti, obtierať a strašiť turistov. Taktiež si všímame ako deti, čo predávajú náramky chodia na mopedoch – alebo peši – z podniku do podniku a kúšajú to rad radom.
V surfšope sme sa dohodli, že im prídeme povedať ráno 08:00 či sa na to cítime alebo nie.
Večer pozeráme film, a keď je scéna ako ide auto po ceste normálne nás trhne, že ide v protismere. Chvíľu nám trvá kým pochopíme, že ide „normálne“ – po pravej strane, to len my me si už tak navykli na ľavú.
D113: 2014/02/23 Kuta Lombok
Ráno niečo po siedmej sa pýtam mladého, čo robieva raňajky, či môžeme mať na deviatu manuálneho mopeda s držiakom na surfy. Povie, že hej, tak nás idem objednať na surfovanie. Nie sme až tak strašne zničení a bojíme sa, že po dni oddychu by sme mohli vytuhnúť. Och, ako sme sa mýlili. Vyráža sa až 10:30, takže máme kopu času na raňajky. Po nich príde domáci a hovorí, že či sme to chceli tú motorku. Že hej, chceli, manuál. On ale, že manuál nie je šanca zohnať s držiakom. Tak mu teda hovorím, že môže byť aj automat. Vyparkoval teda jednu, namontoval držiak a podozrivo si ma premeriava, že či som to už niekedy skúšal. Skúšal veru, skúšal a už mám aj pár jaziev z toho. Nádrž je dopoly plná, takže ak sa nebudeme moc vyvážať tak snáď nebude treba ani tankovať.
Prídeme do surfovníctva a tam je už pekná horda žiakov. Dokopy je nás desať. Pôjde s nami 5 inštruktorov. Na trávičke je surf podopretý hranolmi a všetci si rad radom skúšame vstávanie. Jeden mladý, čo nás očividne dostal na starosť nám hovorí, aby sme sa predbehli, vyskúšali si to a môžeme vyraziť popredu. Tak sme aj spravili. Namontoval nám surf a máme aj gumy na upevnenie, takže dnes Katka nemusí držať surf aby na jamách neuletel. Vyrazíme komorným tempom, cestu už poznáme, dokonca aj predbehneme troch chaloškov, ktorí idú tak pokakane pokope, že som až prekvapený, že sa nedržia za ruky.
V dedine sa nám žiaľ podarí šmyk na čerstvej kaluži. Tým, že sa nedá ľavá noha vystrieť tak a to nepodarí ustáť a vyklopíme sa na surf. Zrazu nás ratuje celá dedina. Zbehne k nám aspoň 5 ľudí a pomáha nám vstať. Nikomu sa naštastie nič nestane, trochu máme doškravané prsty na nohách a píska nám predné koleso. Z toho kolesa som nervózny, ale všetok náraz schytal surf, tak nechápem, čo sa mohlo stať, asi blato z kaluže ušpechlo do brzdy. V prístave to konzultujem s inštruktorom, ale ten len mávne, že to je vphodke.
Je nás tak veľa, že musíme ísť na troch loďkách.
Surfujeme do sýtosti, zo začiatku treba chvíľu čakať na učiteľa, neskôr u dvaja traja stále voľný. Vidím, že niektorých expertov roztláčajú aj dvaja inštruktori. Dnes sme už ale poriadne zdevastovaní. Depilované kolená zo včera sú už celkom fajn zošúchané, nevládzem rýchlo vstávať a ani moc pádlovať. Cítim riadne únavu materiálu. Cestou späť sa zastavíme na nádhernej prázdnej pláži s bielym piesočkom ako v karibiku. Motorka je rozohriata zo slnka a menej píska, ale zato nám skoro stále zdochýna na voľnobehu.
V surfšope vrátime tričká, najeme sa a ideme si zdriemnuť. Dnes už to nenaťahujem s počítačom a pekne si hodinku pospím. Robiť môžem aj potme. Dnes chceme ešte stihnúť západ slnka. Z našej pláže totiž zapadá za kopec, tak sa chceme previezť na Segara pláž a pozorovať západ slnka do mora z kopca. Cestu si naštudujem na Google maps a aj tam pomerne rýchlo trafíme, no ja som bol tak zažratý do spania a K do práce, že západ je tak trochu za horizontom, a chlapíci ešte chcú aj 5000R za parkovanie. To mi príde absurdné a nie sme si ani 100% istí, že sme dobre, tak to otočíme a skúsime to cez Novotel Hotel. Tam sa dostaneme na pláž ku soche Mandaliky, zaparkujeme a prejdeme sa cez mostík ku západovému výhľadu. Je oblačno, ale dosť zapadnute. I tak je to krásne, more má pekné farby, slaný vietor z mora nám príjemne prehrabáva kučery.
Vrátime sa na hotel, že Katka zbehne po notebook a ja natankujem litrík. Chceme si nechať motorku aj na zajtra, lebo tak sa nám veľmi páčila ta pláž a zajtra chceme len plážovať a oddychovať po dvoch dňoch urfovania. Zaparkujem teda pred hotelom na ulici a na pleci cítim čosi zvlášne. Vytočím krk úplne dozadu a vidím riadne veľkú modlivku. Kričím na K, nech rýchlo vytiahne foťák, lebo cítim, ako mi ide smerom ku krku, a nie som si istý, či vydržím držať modlivku ak si to namieri na môj xicht. Naštastie to modlivka zabalila pri uchu – prestal som ju cítiť a už tam nebola, naneštastie, K nestihla vytiahnuť foťák. Už predtým som mal na sebe jednu modlivku, ale tá bola maličká. Táto bola riadne monštrózna. Natankujeme teda litrík benzínu za 7000R (0.44EUR), čo je podľa mňa celkom fajn suma a idem ena večeru do Riviery.
Tam si s Katkou chvíľu nerozumieme, ja hovorím o zaujímavo znejúcich miešaných nápojoch (alkoholických) a ona myslí na džús z miešaného ovocia. Situáciu ale nakoniec šalamúnsky vyrieši tak, že si dáme po dva z každého a objednáme si boloňské špagetky a hambáč. Dnes je nedeľa a kapela si akurát nazučuje priestor. Kým príde jedlo už vypaľujú príjemné songy. Máme z toho celkom zážitok. Škoda, že nemôžeme zostať dlhšie. Sme takí unavení, že nezaspávame len vďaka veľkému hluku. Samozrejme, aj tu predávjú decká náramky a som úplne v šoku z jedného mlaďasa, má asi 8 rokov, príde, ponúkne nám náramky a keď nemáme záujem vytiahne holohlavce. Magické hubky sú v nafúknutom vzduchotesne uzavretom sáčku, tak mu hovorím, Že to tak nemôže dlho skladovať a on hovorí, že to tak dlho nemá. Som priam až v šoku, že také malé dieťa predáva ani nie rekreačné drogy, no mladý sa tvári ostrieľane, priam až chladnokrvne, mykne plecom, pred reštauráciou nasadne na motorku a odfrčí preč.
D114: 2014/02/24 Kuta Lombok
Domáci a aj neho žena nám odporúčajú pláž na opačný smer akosme boli včera. Tá je vraj krajšia. Podľa Gmaps je to 9km, tak si povieme, prečo nepozrieť obe. Och, ako sme sa mýlili. Tých 9km sa ukázalo byť pekne drsná cesta. Všetko bol celkom fajn asfalt, ale prevýšenie a riadne zákruty, mnoho kráv, štrk a náklaďaky na ceste posúvali túto pláž do úplne inej ligy ako jamovitú cestu na opačný smer. Hneď sa dedinou začalo také stúpanie, že som iba tŕpol aby to náš automatík vytiahol. V týchto zákrutkách nemám chuť nechať K pozadu a odrážať motorku do kopca. Naštatie sme to zmákli a na jednej odbočke sme podľa navigácie zistili, že práve na nej máme odbočiť. Aká náhodička. Po tristo metroch uvidíme more a dedinku na jeho brehu. Rozhodneme sa najprv zahnúť doprava preskúmať nededinovú stranu pláže. Tam je parkovisko – motorky 5000R. Zapichneme moped do tieňa, zaplatíme a zložíme sa pod velikánsky strom na jeho plážovú stranu. Na pláži je asi 5 ľudí. Pod naším stromom je zopár predavačov, hlavne kokosy, ananás a sarongy. Ale inak je to tu prázdne. Celú velikánsku pláž máme len pre seba. Pokúpeme sa a oddychujeme v tieni. Dáme si kokosy – údajne cena pre lokálnych, 10 000R za jeden. Toľko stoja v reštike u nás. Môže byť. Skúšam aj šnorchlovať, ale už zpod stromu je mi jasné, Že moc neuvidím, lebo vidno, že pod vodou je len piesok. A aj viditeľnosť je v 4metrovej hĺbke stále biedna. Postupne prichádza viac a viac belochov, miesto v tieni pod stromom sa zaplňuje, ale strom je taký veľký, že je stále ešte miesto. Prichádzajú aj surferi. Na pravej strane sa lámu vlny, niektorí si tam odkráčajú, niektorí odplávajú na surfe.