D049: 06JAN2017 Palua Labuan → Kota Kinabalu
Na recepcii nás vyzbroja obálkou s hotelovou faktúrou na každý deň a vrátia nám depozit za kľúč. Čo bola celkom haluz, lebo ten sme aj tak stále nechávavali na recepcii.
Mesto je živé jedením a na lodný lístok je riadna rada. Zbehnem teda aspoň nakúpiť pečivko do samoobsluhy a K je ešte len pri okienku, keď sa vrátim. Nechcú jej predať economy C triedu, je to asi len pre domácich. Tak cestujeme v triede pre turistov za 39R na hlavu, sami, ešte s jedným bielym dedkom s veľkým notebookom.
Je tu riadna zima a veľa zo 4 hodinovej cesty prespím na lehátkach za K. Tá využíva čas na notebooku, aby si vybrala nejaké fotečky.
Na móle v Kota Kinabalu nám iba mrknú do pasov a vôbec nám nekontrolujú vaky. Takže sme si mohli kúpiť aj škótsku whisky. Ale zase to netreba preháňať.
V meste ideme podľa navigácie do centra, kde je veľa hotelov a skladáme sa v prvom čínskom podniku, kde na ulici za sklom visí kopec údených kačiek a kureniec a pôtik fritovanej slaniny. Objednáme jedlo a ja vybehnem naľahko omrknúť nejaké to ubytko. Tie najlacnejšie sú dosť drsné a ponúkajú na izbu dve rôzne ceny, či vám dajú diaľkové od klímy, alebo nie a zostávate odkázaný iba na ventilátor. Že to už s ventilátorom pár ľudí skúšalo cítiť aj z prepotených vankúšov. Nie je to nič príjemného. Našťastie sú v jednej križovatke 4 ubytká. Nakoniec volíme Lodge 58. Tam nám síce ponúknu drahšiu víkendovú sadzbu 65R-noc, ale keď sa vrátime z lahodnej Vietnamskej kávy, lebo sme čakali, aby upratali izbu na druhom poschodí v nádeji, že bude lepší internet, tak nám šéfko s bielymi odfarbenými vláskami spiklenecky sľúbi cenu 55R, ak zostaneme tri noci.
Pracovníci vyzerajú byť traja teplý, dvaja odfarbení, jeden s prírodne čiernymi vláskami. Všetci mladí a krpatí a ukecaní v nádeji, že si na nás precvičia angličtinu. Ukazujú nám na mape čo môžeme kedy podniknúť. Dá sa ísť na najsevernejší cíp Bornea, do parku pozrieť najväčšiu kvetinu – raflésiu, vyliezť si na kopček a obdivovať západ slnka, ísť na pláže a plážové ostrovy, alebo len nakupovať do delíria.
Pýtam sa šéfka, čo upratuje našu izbu, ktorá mala byť hotová už pred hodinou: „Ide net? Áno, pozerávame videá, keď upratujeme. Akože z YouTube? Nie – to nefunguje.“ No tak ako potom ide net, keď ani YouTube nefunguje?
Izbu nám navoňajú, že ju cítiť už od vchodu na poschodie. Tu a aj v iných hoteloch majú na každom poschodí zámky na čipovú kartu. Super je, že máme konečne teplú sprchu. Ja som takú mal aj v Bruneji, ale K si vybrala kóju bez elektrického ohrievača. Tento vyzerá, že mechanicky pumpuje vodu, ak je náhodou slabý tlak.
Pri takmer západe si dáme drahé ale fajné pivo zo supermarketu. Majú tu Francúzske biele 1864, ktorému sme prišli na chuť toto leto v Litve. Objavujú sa aj prvé žobrajúce deti, ktoré si sadnú vedľa nás a ťukajú nás do pleca nastrkujúc prázdne dlane. Mólo je pekné, pohupujú sa v ňom lode, len je haluz ako z lodí vyhadzujú plastové smeti priamo do vody. Tá inak vyzerá čisto, len po nej plávajú plastové fľaše a polystyrénové obaly na jedlo, smerom doprava.
Hneď vedľa je množstvo stánkov s vystavenými morskými plodmi a sedeniami. Majú tu aj lobstrov, veliké mušle so zebrovaným slimákovitým mäsom, kadejaké slimáky, bežné ryby a raje. Vyberáme si babku, kde sa nám zdá, že má najviac čerstvých rýb. Malá sivá ryba je za 14R, dáme si ešte kyslý rybí šalát, riasy, čo vyzerajú ako malinké trsy hrozna a ľadový čaj s kávou. Na stole je sladká sójovka a brutál štipka z pomletých paprík. Malých čilipapričiek sa už radšej ani nechytáme. Vyzerajú priam až smrteľne jedovato. Veľa ľudí je malé červené rybky z veľkými očami, ktoré už bývajú ugrilované dopredu.
Cestou späť sa ešte pofotíme so snehuliakmi vo vianočnej výzdobe na začiatku našej ulice a ideme spať do nášho butikového hostela.

D050: 07JAN2017 KK
Raňajky bez elektriky prebiehajú tak, že hriankovač nefunguje. Nemám nervy moc experimentovať, tak zožviacham jeden surový krajec toastového chleba a zalievam dva čierne čaje do polystyrénových pohárikov. Chaloši z recepcie nás majú úplne na saláme, otvorili nám dvere, doniesli pohár umytých lyžiciek a zaľahli pod deku na gauči pred telkou.
Ideme teda radšej na vietnamské kafé. Cestou si zoberieme koláčiky z pouličného stánku. Duriánový s creamcheesom je fakt dobrý.
Píšeme konečne denník a pozorujeme, ako malé deti bojujú o telefón, ktorý im berú, keď majú ísť jesť.
Zostaneme aj na obed, na výnimočné phó bo – rezancovú polievku, v našej verzii so surovými plátočkami hovädzieho, ktoré sa ale v horúcej polievke skoro všetko uvarí.
Presúvame sa do obchoďáku pri prístave, kde si nič poriadne nekúpime, i keď zháňam náhradnú košelu za moju bielu, ktorú mi na pleci rozdriapali popruhy ruxaku. V podzemí ale nájdeme šiškovníctvo a kúpime si krabicu šiesťich šišiek s rôznymi úpravami. Zjeme tri. Sú báječné. Najviac zaujme biela sladká posypaná strúhaným syrom alebo mangovo kokosová – posiata kokosovými ostružlinkami. Iné sú zelené od zeleného čaju alebo mega čoko-čoko-ládove. Majú aspoň dvacať druhov a sú prekvapivo čerstvé. Ideme sa doraziť frapéčkom do Starbucks, kde si vybavíme aj zákaznícku kartu. Dojeme zvyšné tri šišky a zo všetkého toho cukru a kofeínu sme vystrelení až na mesiac, ledva sa domotkáme na stanicu busov. Tam nastáva odysea. Pinkajú si nás od busu k busu. Ešte že nás napadne si kúpiť 1.5L PETku vody. Tá je do 20 minút dopitá. Naveľa naveľa sa dostaneme do busu 6B (2R), kde sa pohodlne usadíme a do 30 sekúnd sme celí prepotení. Potom ešte pristúpi pár suchých chlapcov a keď sme plní konečne vyrážame. Ideme popri pláži a už z diaľky vidíme mešitu. Len nevieme, kedy máme zazvoniť, aby nám bus zastal. Zazvoníme za kruháčom pred mešitou, keď je jasné, že ku mešite nepôjdeme. Prejsť cez dvojprúdovku ku mešite je celkom výzva a samozrejme obchádzame chrám zlým smerom (v smere ručičiek), takže skončíme pri mrežiach parkoviska. Pustíme sa po ešte stále slušnom výpeku proti smeru hodinových ručičiek a zmorení dopíjame vodu na zábradli mostíka cez vodu, ktorá obmýva polku mešity. Pozorujeme ľudí, ako si požičiavajú muňdúry, aby mohli vstúpiť do mešity a potom sa v nich pred ňou fotia. Je to celkom sranda, ako sa tým niektorí bavia. My sme ale čítali, že vnútri nič nie je – a celkom tomu po Bruneji aj veríme a navyše nemáme chuť sa navliekať do hábov dopotených desiatkami ľudí.
Vidime aj svadobný pár v krásnom oblečení z fajnej látky a keď nás už turisti zapriahnu do fotenia, radšej to zabalíme. Jedna kreatívna Číňanka ma nahnala do záberu štyroch kamošiek, že ako vedúci háremu.
Cestou späť nás berie mikrobus, tiež za 2 a vysadí kúsok od hotela. Objavíme tam syrovú kávu, ale necítime sa, že by sme to chceli skúšať. Možno nabudúce. Zaujíma nás hlavne, čo to akože je, že káva s tvarohom, alebo nebodaj nejaký starší syr?
Večeriame u tej istej babky. Dnes si dáme polku raje, ktorá chutí ako lobster. Hroznové riasy nemajú, tak si dávame normálne. Namiesto kávy dáme kokos, ktorý je teplý, ale vylepšujeme ho ľadom z čaju a dvoma malými mandarinkovými limetkami. Máme aj sépie, ktoré si musím vypitvávať – vyberať im zobák a občas ustrekne aj čierna šťava a veľkú rybu za 25R. Najedení sme riadne, ale ľahko sa to trávi a pomáha aj DOM.
Zprávy z domova: Majky má malé plavky. Skoro som prehltol kefku v salve smiechu ako som si ho predstavil, že zúfalo behá okolo kufra v plavkách na pol žrde. Za chvíľu poletí do Thajska.

D051: 08JAN2017 KK
Dnes zase žiadne raňajky. Nie je tam ani chlieb. Skúšam bez chleba, či už náhodou nejde hriankovač, ale keď nejde, spravím len jeden čaj a na raňajky ideme do megapodniku so samoobsluhou. Navyberáme si pečivko, pookukávam malé buchtičky a dáme si po dlhom čase teplú kávu a čaj. Potom nasleduje obligátna vietnamská káva a práca ne denníku.
Doma máme v šialkach opité mravce, ktoré si radi pochutnávaju na vypláchnutých (očividne nedostatočne) šialočkách z DOMu.
Obedujeme famózne suši v jednej z troch sušiarní v obchoďáku pri prístave. Pre zmenu skúsime aj saké na ľade. Najprv nám moc nechutí, ale keď okoštujeme chobotničky so sezamom, chutí saké výborne. Je v malej odmerke v ľadovom kúpeli a rozlievame si ho do štamprlíčkov. Asi musí trochu oteplieť a treba si pred dúškom čosi zajesť. Miestami mi to pripomína až šampanské. Nevieme sa nabažiť slaninky z lososa a úplne lahodná, na jazyku rozplývajúca je slanina z tuniačika. Jedna báseň. To sa slovami nedá ani opísať.
Po výdatnom obede nastupuje nákupný ošiaľ. Zapadneme v japonskom UNIQLO, ktoré sa nám páčilo už včera a neodídeme, kým nemá každý minimálne dva kúsky oblečenia. Prekročíme aj minimálnu hranicu na vrátenie DPH (GST), ktorá je tu smiešnych 6%. Doma na izbe sa nahodíme do nových hábov a ideme sa posadiť na promenádu, kde pod nami dnes na vode pláva záplava plastu a vedľa nás sa chlápci hrajú s drónmi. Lietajú hore dole, točia ľudí sediacich na zábradlí a naháňajú motorové člny.
Futro u babky dnes pozostáva z polkila kreviet, ktoré nám spravia na dva rôzne spôsoby – pražené s kokosovými chlpmi, vajcom, paprikou a zelenými lístkami a v maslovej omáčke s citrónovou trávou. Potom obligátna ryba (dnes za 15R) a polka raje. Dnes sme viac nafutrovaný, i keď zdanlivo toho bolo mierne menej. Na mastné krevety sa moc nechytá ani DOM a do rána máme obaja divoké sny. Možno sme na mastné mali dať račej whisku ako likér… budeme vedieť nabudúce, keď cez KK budeme odlietať do Manilly.