Komodo

D83: 2014/01/24 Kuta → Labuan Bajo
Taxi za 50000R nás ráno zavezie na letisko. Cheme sa poinformovať na možnosti zrušenia, preloženia letenky, ale prepážka Tiger Air je zavretá. Zaplatíme odletovú taxu (40000R) a zložíme sa na bráne č. 5, zkade máme let. Predraženú instantnú kávu (12000R) kombinujeme s tuniačikom z Jávy. Sú to seriózne kusy a chutí veľmi dobre. Čakáme na let a dopisujeme denník.
Let prebieha v poriadku, dokonca za našu 40EUR letenku dostaneme veľkú papierovú krabicu, v ktorej je žiaľ len croisantík v sáčku a pohár vody. Letíme cez kopec slnečných ostrovov a keď to vyzerá, že ideme pristáť zaboríme sa do oblakov. Trochu nervózne sledujem, ako sa kúsok od nášho krídla z ničoho nič – ani nie tak z ničoho nič ako skôr z oblakov – vynorí kopec. V tom istom momente sa lietadlo prudko nakloní nosom dohora, priam až vidím ako má pilot zaborené kormidlo v rozkroku a takmer kolmo stúpame do nebies. Toto pristávanie asi nevyšlo. Viac ako desať minút si nadlietavame a otáčame sa, aby sm to mohli skúsiť znova. Pohľad navôkol prezradí, že nie som jediný nervózny pasažier. Všetci vedome alebo podvedome cítia, že sranda skončila, keď sme nastúpili do lietadla.
Na druhý pokus sa nám podarí pristáť, zbagrované svahy kopcov okolo letiska vo mne ale stále vyvolávajú obavy. Dotkneme sa kolesami zeme a cítiť ako sa šmýkame zľava doprava. Stísam operadlá a uprene čumím pred seba. Hádam sa nerozpleskneme o príletovú halu teraz, keď sme už konečne na zemi.
Keď už konečne pomaly rolujeme z otočky ku hale, K sa nechá počuť, že sa doteraz nikdy nebála v lietadle. Dnes bol ale ten deň. No pravda je taká, že sranda vyzerá inak.
Živí a radi čakáme v príletovke na batožinu. Taxikárov chvíľu držia na uzde na chodbe, po pár minútach sa ale vrhnú do vnútra a ponúkajú svoje zlužby. Od cetra to má byť kilometrík dole kopcom a majú tam byť aj mikrobusy, tak sa ani nesnažíme zistiť cenu taxíka. Žiaľ, žiadne mikrobusy nevidíme, tak si prešlapeme pekne hnusne zablatené parkovisko a šlapeme dole kopcom smerom ku mestu. Aspoň si to teda myslíme. GPS prijímač som nechtiac vypol na letisku, poloha sa neobnovuje, tak s prehľadom prejdeme našu prvú odbočku. Rozbehnutí vidíme aj ako mikrobus frčí ku letisku a iba si pomyslím, akí sú to ťupíci, že tak neskoro vyrazili na letisko. Hovorím si, však neva, ideme ďalej, aspoň uvidíme centrum z inej strany, možno tam budú lepšie ceny za ubytko. Kým to celé vymaturujem, prehopkáme aj okolo druhej odobočky. Ukáže sa, že takto ďaleko od centra ubytko nie je, tak sa zase vraciame smerom ku letisku. Prvé ubytko je za 200000R, bez debaty. Kus ďalej začnú na 250 000R a tak nás nasrdia zlou odpoveďou, že nedbáme ani ich zjednávanie. Pýtame sa na skratku do centra a zídeme pomedzi domy strmšou cestou rovno na hlavnú ulicu. Kúsok ďalej narazíme na ubytko za 100000R s ventilátorom a rozhodneme sa tam na jednu noc zložiť. Mali sme dosť chodenia po slnku s vakmi.
Po schladení sa sprchou ideme hľadať jedlo a preskúmať okolie. Zapadneme do Blue corner na domáce jedlo, ale skoro všetko je zjedené. Objednávame teda tradičnú praženú ryžu. Dostaneme k tomu pekelnú štipľavku v malej mištičke. Úplne to bolí, nedá sa to jesť nasilu. Nedáme ani tretinu myštičky.
Obzeráme možnosti potápania a dumáme, prečo je jeden obchod zavretý, keď v tom sa z neho vynorí Talian s odfarbenou kučerou a odkáže nás do vedľajšieho šopu. Tam nám malý príjemný Talian povypráva čo a ako a za 1.2milióna Rupií sme celkom nalomení. K si ale po chorobe nie je celkom istá, či jej budú fungovať uši na vyrovnávanie tlaku, tak si nechávame čas na rozmyslenie. Máme na izbe kvapky, tak to skúsime preventívne preliečiť.
Zapadneme do talianskeho kafé – La Cucina, že si dáme kávičku, prípadne koláčik. Na moje veľké prekvapenie ani nemajú espresso. Páči sa mi ale, že to neponúkajú, keď nemajú na to stroj. Namiesto toho si objednám mokku, a K, ktorá prepásla tú časť, že je pokazená espresso mašina si dáva kapučíno. Dáme si aj celkom fajn koláčky, ja mám šišku s nutelou. Kapučíno je ale pohroma, moja mokka sa ešte dá. Majú tu internet, tak pracujeme. Začne pršať a prší a prší. Tak zostávame zaháknutí. Dáme si ešte džús, presunieme sa na terasku na hranolky a chceme šalát z chobotnice, ktorý vychválili na TA, ale ten žiaľ nemajú.
Medzi prehánkami zbehnem po kvapky do ucha, aby sme zahájili preliečovanie a rozhodneme sa, že potápanie odložíme o deň. Potápacia kancelária je neďaleko, ale nechceme tam ísť v daždi, tak Nicovi len pošleme email.
Večeriame pizzu Carbonara, je taká skôr koláčová a dosť pripálená. Dostaneme k tomu čistý olivový olej a od radosti, že ho konečne niekde majú sa s ním riadne nafutrujeme. Určite to pomohlo aj zasýteniu, lebo tá pizza zase až taká veľká pre nás dvoch nebola. Ideme na hotel, ktorý je od La Cucina 30metrov a zaľahneme do postele – ďalšia fáza preliečovania. Prší ešte celú noc.

D84: 2014/01/25 Labuan Bajo
V noci sa budíme na bľakot MC muzanína. Ide ma poraziť. Nech si majú náboženstvo ake chcú, ale prečo nás budia. Nasadíme štuple do uší a spíme tuho a upotene (z ventilátora bola zima) až do rána.
Zbehnem dole nafasovať raňajky, ktoré pozostávajú z čiernej sladkej kávy a donatu. Raňajky a mravce na donate sú v cene. Chvíľu ich oklepkávame, ale hlad po včerajšej dietnej pizzi víťazí a donaty idú s kávou do našimi útrobami. Z izby oproti sa vystrčí švajčiarsky rastafarián, ktorého neskôr familiárne namenujem Rasťo.
Rastafarián Rasťo si zbehne po kafe a vráti sa do haly, kde sa spolu dosť dlho vykecávame. Chalan vydržal tri mesiace v Laose. To je skoro na klobúk dole. Na juhu (tam sme sa túto cestu nedostali) sa mu páčili ceny aj ganja. Inak je Rastík strojárom, opravuje stroje, aj mechanicky aj elektricky, baví ho to a sníva, že by si našiel takú robotu na Novom Zélande. Hovorím mu, že tam najviac fičí veterinárstvo, ale stroje tam hádam tiež nejaké budú.
V supermarkete optori La Cucina kupujeme vodu za 3500R, nech máme hydratáciu na cestu. Na obed chceme ísť do Two Dragons baru na fish & chips. Ukazuje sa pekné póčko, tak sa zastavíme v diveshope a zložíme zálohu za potápanie. Nico nevie, či chlápek, čo chcel ísť dnes niekde inde niečo našiel a traja ľudia sú minimum, aby loďka vyrazila, tak sa máme zastaviť neskôr, že či niekoho našiel alebo nie. Pokračujeme ďalej, minieme prístav, obídeme všetky stánky a aj správne odbočíme doľava popri vode a cez kaluže, no plážový bar nevieme nájsť. Vidíme síce Dragon development a pani pred domom nám tvrdí, že toto je ono, no je to zavreté a nám – hladným sa nechce veriť, že to je ono. Hľadáme teda ešte ďalej, tam je ale už len pár obytných chatrčí a kopec blata a zápach nápadne pripomínajúci ľudské fekálie. Všetci nás posielajú naspäť, že sme to prešli. Otočíme to teda a v tieni s brutálne veľa komármi študujeme lopárik a fotky podniku. Vraciame sa naspäť okolo Dragon developments a vyzerá to tak, že bar tam je, ale je očividne zavretý. Hladní a vycicaní od tieňových komárov sa ledva doplazíme do mesta a zapadneme do Corneru, ktorý nám spomínal Rasťo. Internet tam nejde, ceny sú vysoké a ešte účtujú 15% daň a obsluhu. Pizza je na ok, ale na cenu primalá. Vôbec nie sme nadšení a postrarším Francúzkam, ktoré sa nás pýtaju na pizzu hovoríme, že v Made In Italy (MII) majú mať veľmi dobrú, (aspoň náš Talian Nico to odporúčal) a po tejto to teraz už určite pôjdeme opáčiť.
Mám chuť na kávu, tak nahovorím K, že aby sme teda rovno skočili do MII, keď už ideme okolo, pozrieme aspoň menu a uvidíme, možno prídeme na večeru. Tak sa aj stane. Objednáme kafe, popozeráme menu, triezvo zvážime obsah žalúdka a povieme si – prečo nie. Opáčime teda jednu picošku. Skúsime klobásovú s modrým syrom a je deluxe. Trošku mi síce vadí precesnakovaná klobása, ktorú si asi sami robia, ale možno je to len vec, ktorú treba získať. Vychutnávame si to, ťaháme internet bez hesla od susedov a relaxujeme po konečne dobrom jedle. Vidím, že šéfko má na ibooku náleku podniku, tak sa spýtam, či ešte nejakú nemá a on zmizne na 10 minút vzadu a vráti sa s dvoma veľkosťami. Celkom je milý, na to, ako ho zvozili na TA. Ale možno im vadil ten druhý, čo vyzerá ako bulldog s týždennou zápchou.
Na ulici sa pýtam v čističke vody, že či čapujú aj do 1.5L fľaší, lebo tam majú len veliké 40litrové sudy a po chvíľke vyjasňovania, koľko je jeden Ribu (1000R) nám chlapík vypláchne fľašu a načapuje doplna. Máme len 2000R bankovku, tak mu pantomímujem, že druhú fľašu načapujeme neskôr.
Zastavíme sa u Nika, ten nás poteší, že má viac ľudí a preberáme detaily a vypisujeme potrebné papiere.
Blue Corner má zase kadečo vyjedené, ale musíme a posilniť na troj ponor zajtra, tak skúšame polievočku z býčieho chvosta a K si dá ryžu so všemesom (kura, bravčo, ryba, hovädzie). Štiplavky sú zase pekelné, nedá a to dojesť a aj vidíme ako to pripravujú – rozomieľajú podusenú zeleninu, hlavne teda papriku na pekelnú kašu.
Riadne sa nafutrujeme, spláchneme to výborným pomarančovým džúsikom a poď ho dočapovať prázdnu fľašu. Ha, nie je dosť vody, tak odchádzame so 7deci, že to nám stačí na umývanie zubov a doriešime to neskôr.

D85: 2014/01/26 Labuan Bajo
Tak dnes je na programe dňa potápanie. Pred dive šopom sme prví. Dúfame, že raňajky budú skoro, lebo sme nalačno. Postupne sa ukážu štyria spolupotápači. Kanaďanka Tess, Argentínka Paula, Angličan James a Holanďan, ktorého meno sme si nezapamätali. Čakáme a čakáme na Nica a nič sa nedeje. Začíname byť trochu nervózni. Príde aj dodávka sendvičov z LaCucina a stále nič. Zrazu sa objaví kapitán na motorke, ospravedlní sa za Nica a vysvetlí nám cestu do prístavu ku lodi. Vyberieme sa teda smerom ako nám povedal a ja som trošku smutný, lebo Nico nám sľúbil žičať jeho kameru.
V prístave skoro prejdeme okolo našej lode bez povšimnutia. Nikomu sa nechce veriť, že taká parádna a veľká loď posádkou najmenej 5 chlapov je tu len pre nás. Nalodíme sa a príde aj Nico s kamerou pre nás. Je nabitá a nachystaná, problém ale je, že baterka dlho nevydrží.
Vyrazíme a počasie vyzerá celkom pekne. Na raňajky máme ryžové koláčiky, banány, kávu a čaj. Všetko je na vysokej úrovni. Na poschodí je sundeck, matrace na opaľovanie a kus zatienej paluby s fatboymi na vyvaľovanie sa. Matrace sú ešte mokré z dažďov, tak posádka vydrievama v tieni. My sa dole napchávame a vyjasňujeme si, kto pôjde s kým a dostávame organizačné pokyny.
Presuniem sa na horný dek a vyhrievam a na slniečku, kým je ešte slabé. Míňame rôzne veľké ostrovy, niektoré obývané, iné s krásnymi plážami. Nechápem, prečo sa nerobí ubytko v tých plechových dedinkách. Na noc dve by to mohlo byť zaujímavé. Postupne sa pridá zvyšok potápačov a príde za nami šéf divemaster Willi aby sme dostali brífing o prvom mieste. My dvaja potápame s ním.
Prvý potop bude na hranici divokejšieho mora, no my sa budeme schovávať za skalou, ktorá tieni a rozráža prúd. Musíme si dávať pozor, aby sme nezašli na kraj, kde sú rôzne krútivé prúdy, a môžu byť smerom dole alebo hore. Je to pre nás prvé potápanie s prúdmi, tak sme trošku na ihlách (hlavne K), že aké to bude. Bystrejšie hlavičky už isto pochopili, že prúd dole, nie je úplne príjemný, lebo zoberie potápača ku dnu. Taktiež nie je nalepší prúd do šíreho mora, lebo zoberie potápača preč od loďky. Posádka je veľmi príjemná a profesionálna. Starajú sa o nás, pomáhajú nam obliekať, nosia nám čajíky na hornú palubu. Jednoducho sú na jednotku. Dokonca nafasujem aj Nitrox, vraj by som mal byť potom menej unavený. Však uvidím.
Už je to skoro rok od posledného potápania a je to pre nás trochu nezvyklé. Prúd nás berie preč od skaly, tak sa vraciame naspäť na loď, ktorá nás zvezie kúsok nabok, aby sme mali ľahší ponor a nebojovali toľko s prúdom. Vo vode vidíme na hladine zopár plastov, dole je to už len paráda. Vidíme aj žraloka s bielym koncom plutvy (Whitetip). Prepláva okolo nás a už ho viac nevidíme. Korytnačka sa schováva v útese. Vyzerá, že sa dosť bojí, a rozmýšľam, či by sme sa aj my nemali. Divemaster neskôr na lodi hovorí, že sa schovávajú pred prúdom, keď sa mení, alebo je moc silný. Prúdy sú tu preto, že Indonézia je medzi oceánmi a ostrovy sú prekážkou v prelievaní vody ovplyvňovanom prílivom a odlivom.
Von z vody nám chaloši pomáhajú vyzliekať sa z moderných strečových Mares oblekov. Cítime sa priam až rozmaznávaní. Zase papáme a popíjame čaj. Presúvame sa do Manta Pointu, aby sme v prúde mohli vidieť manty.
Skočíme do vody a vidíme, že prúd je dosť silný. Toto miesto má na dne hlavne kamenie. Jednak je tu silný prúd, takže koral sa moc nechytá, jednak ten čo sa chytal vymlátili dynamitmi, keď chytali ryby. Má to ale svoje čaro, občas sú ostrovčeky alebo trsíky koralu, obklopené rybkami a je to o to príjemnejšie a kontrastnejšie v tej šedi kamenia. Vynikne aj množstvo modrých hviezdic. Cikcakujeme krížom cez prúd z jednej strany na druhú, chvíľu vidím ako našu loď unáša prúd nad hlavami. Znenazdania počujem cinkanie divemastra a v hmle uvidím obrysy manty. Vyzerá byť riadne veľká. Viditeľnosť je tu horšia, lebo vo vode pláva kopec potravy pre manty. Tie len otvoria ústa a prúd ich napcháva rovno do gágora. Priblížime sa ku mante, ale máme problém zostať pri nej a sledovať ju – prúd je taký silný. Naštastie si náš vedúci zobral háčik a ním sa ukotví a K na ňom visí a sleduje mantu zblízka. Kým si ich všimnem, celkom sa namakám. Potom sa ich už snažím držať. V jednom prípade som moc vysoko a háčik im vytrhnem. Všetci traja potom odletíme v prúde ako špinavé prádlo vo vetre. Je to neuveriteľné, ako manta zdanlivo bez pohybu stojí na mieste, občas decentne mávne plutvami. My kopeme plutvami ako zmyslov zbavení a aj tak nás berie do zadu. Ona si len tak majestátne stojí. Neuveriteľné. Baterka na kamere sa rýchlo vybíja, tak len tak cvakám naslepo bez zapnutého displeja. Videá radšej moc netočím.
Samozrejme, kým príde vrcholný bod ponoru, kamera je už zdochnutá. Zase raz visíme všetci traja na lanku, ja som prvý pri kotve, v strede lanka je K a majster je na konci svojho lanka. 5 metrová manta si nás obehne elegantným oblúčikom a nadpláva si zopár centrimetrov nad moju hlavu. Rozmýšľam, či zobrať plutvy na plecia alebo sa prežehnať – to, že sa živia iba planktónom a nie sú známe prípady poranenia potápača ma moc neukľudnuje. Takže už takto som dosť neistý, ako sa dlhočizné sekundy jej slonovinovo biele brucho pomaly hýbe tak blízko pred mojimi očami, že vidím len biele, zrazu počujem hlboký vzdych – zabručanie, ktoré nemôže prichádzať z nikadiaľ inokade, ako z nej. V tom momente už mám vážne na krajíčku,a skoro naplním neoprén hnedou, nečokoládovou hmotou. Som z toho celý rozklepaný a som rád, že zdochla baterka v kamere, lebo pri filmovaní by som si to tak určite neužil. Zvyšok ponoru už len tak prepláva okolo nás. Sme v siednom nebi, môžeme už ísť kľudne na breh a nikdy viac sa nepotápať. Naspäť na lodi sú všetcí štastní, že videli tie prenádherné zvery. Nálada je nad bodom varu. Posádka sa teší s nami.
Pred posledným ponorom cítim už trochu únavu, K je ale riadne učerpaná. Neviem či jej to jej chorobou, alebo mne pomohol nitrox na prvom ponore. Ponárame sa okolo skál, sú tu tiež prúdy. Po mantách si ho ani moc nepamätáme. Von na palube sme už ale všetci poriadne unavení a iba polihujeme na vrchnej palube a vychutnávame si výhľady.
V spoločenskej časti paluby sa objavila krabica s nápisom tip a my celí radi im nechávame 100000R. Odplazíme sa naspäť do kanclíka a celí rozjarení si pozeráme a kopírujeme videá. Pivo došlo, tak si naproti v obchode kupujeme fľašu (25000R) a popíjame ako sa dáta kopírujú. Netušíme ako je to s tipovaním a tak šupneme ešte 100000R nášmu divemastrovi. Na škodu to snáď nebude. Celá operácia bola skutočne profesionálna. Radi by sme to ešte niekedy zopakovali.
Všetci až na Holanďana sa chceme ísť zajtra pozrieť na komodského draka (varana) a tak si prostredníctvom jedného z divemastrov dohodneme kapitána, aby prišiel a dohodli sme sa na cene a programe. Má nás byť šesť (James zoberie aj frajerku) a loďka stojí 1.2milióna. S jedlom a občestvením to potom bude 225000R na gebuľu. To sa nám zdá minimálny rozdiel a nikomu sa nebude chceť riešiť jedlo, tak ideme do toho. Chýbajú nám už len šnorchle. Tie nám nikto už takto neskoro nepožičia, ale snáď ráno kapi niečo vymyslí. Inak sme na polovičnej cene, lebo agentúry chcú za zrovnateľný výlet 500000R na hlavu.
Naradostení ideme na pizzu do MII. Dáme si neapolskú a carpachiovú. Obe sú božské, až sa musíme skrotiť, aby sme sa nezadrhli. Splachujeme to pivkom a na záver sa plesneme po vrecku a dáme si čokoládovú penu. Dezert samotný stojí toľko ako primerná pizza. Ale je výborný a je to K favorit.
Kupujeme aj letenku. Na pozajtra je drahá, tak si kúpime o deň neskôr. Je tu možnosť platiť v bankomate bez extra poplatkov, tak ju zvolíme. V bankomate to ale neklapne, asi treba lokálnu kartu, tak to budeme musieť doriešiť s kreditkou. Stále ešte spokojní zo stretka s mantami si odhopkáme domov, s kreditkou zaplatíme tú letenku a prajeme si krásne sny.

D86: 2014/01/27 Labuan Bajo
Dnešná drakománia začína čakaním na všetkých. Na mieste dohodnutého stretnutia sa s kapitánom – na jedinej „križovatke“ v meste – ešte niekto nie je, tak sa rozbehnem smerom, z kade si myslím že by Tess a Paula mali prísť. Sú tam ale len samé školy a mamy, ktoré z motoriek vykladajú deťúrence v uniformách. Niektoré aj dostávaju bankovky, asi na obed.
Vraciam sa späť a už sú tam všetci, až na Tess. Zbadám potápací obchod a tabuľku požičovňa šnorchlov. Z diveshopu ma pošlú vedľa do uličky, kde je domáca požičovňa, plutvy za 15000R, maska za 15000R. Máme jednu masku, takže to výde 45000R. Tak sme celkovo 247500R každý, o chlp menej ako polovičná cena. Môže byť. Už len sa neponoriť s foťákmi a nenechať sa ožužlať drakmi a všetko bude vpohodke. A tak sa aj stalo. Prišiel kapitán, ukázal nám tú istú požičovňu, z ktorej som akurát prichádzal, všetkých som tam odviedol a vrátil sa na cestu vykúkať Tess. Tá sa naveľa naveľa objavila, tak som ju odmával do požičovne. Naspäť na hlavnej ceste nám kapitán vyjaví, že má len 1.5L vody na hlavu. Paula neváha a rozbehne sa opačnou stranou, že si dočapuje fľašu. Zdá sa mi to haluz, že s tým zdržuje. My máme vlastnú, čerstvo dočapovanú fľašu, tak si povieme, že to riskneme. Hlavne, keď sa dozvieme v nárožnom obchodíku kapitánovho výberu stojí voda 5000R, tak sme si istí, že to riskneme. James s mierne obéznou, k nemu vôbec sa nehodiacou frajerkou Mischou si kúpia vodu a kopec sladkostí. Vyzerám Paulu, lebo mám pocit, že to nebude vedieť nájsť, i keď do prístavu už ideme druhý krát. Všetci na mňa mávajú, nech sa pridám k nim do tieňa. James už aj donakupoval a zaplatil. V diali sa ukáže Paula a ja na ňu mávam a pomaly prechádzam cez cestu merom k prístavu. Ona si ma ani nevšíma a keď sa priblíži začnem na ňu popiskovať. Zvyšok posádky aj vykrikuje, no ona prefrčí popred nás a ani okom nemihne. Mal som ja veru pravdu. Vybehnem po nej, zastavím ju a spolu sa vrátime a ideme za kapitánom do prístavu. Loďka je prevapivo veľká, i keď sa vôbec nedá zrovnávať s potápačskou. Všetci si ale vydýchli, lebo očakávali len škrupinku bez strechy. Toto má dokonca aj lavičku na streche a matrace, i keď priestor je dosť zahádzaný lanami a sedieť na lavičke v tých vlná je len pre odvážnych. Posádku tvorí kapitán a mladík, čo vyzerá ako jeho syn.
Vyrážame, je pekné počasie, všetci sme plní očakávania. Chvíľu si poklábosíme, a potom a ideme posadiť na laná na streche. Kapitán nám podá matrac, tak sa tam celkom fpoho rozvalíme a trochu si vychutnávame slniečko, kým ešte moc nepečie. More naokolo je krásne, loďka trochu pomalšia ako potápačská, občas vidíme okolo skákať ryby.
Naším cieľom je ostrov Rinca, ktorý je bližšie ako Komodo a tiež je obývaná varanmi. Na Komodo sa robia len dvojdňové cesty. Nám všetkým bude stačiť vidieť jaštery na Rinca.
Keď tam konečne dorazíme je už celkom teplo a pomaly nás to prestáva baviť. V prístave nás čakajú dvaja ochrankári. Ideme kúsok vnútrozemím, keď zbadáme surealistickú bránu z bokov podobretú trojmetrovými varanmi. Je to neuveriteľné betónové veľdielo akoby len tak, v strede močaristej lúky. Neskôr zbadáme náhodne pohodených robotníkov, ako budujú vyvýšený chodník, ktorý vedie popod bránu. Z chodníka sa zatiaľ črtajú len obrubníky. Tie sú so striedavým úspechom vyplnené štrkom, blatom a kalužami. Blížime sa k prvej budove a ochranka nám ukazuje prvého draka. Ten sa hongá popod stromy, smerom k nám. Kričím na K aby si nachystala foťák, zbehla z nedokončeného chodníka a bola prichystaná, keď varan víde na slnko.
Na ochranárskej stanici platíme do zbláznenia. Najprv sa platí foťák každý samostatne – 50 000R. Platíme iba my a angláni. Ostatní sa tvária, že foťáky nemajú. Potom nám vstupné, daň a ochranku rozrátajú na 580 000R na šiestich. Každý teda dá po stovke a keď si 20000R nevieme rozdeliť medzi šiestich, tak sa feši tvári, že mu ich môžeme nechať a neskôr položartom ponúkne myšlienku, že to môžeme dať ako tip ochranke. Skočíme si na WC, dvaja ochrankári si zatiaľ nachystajú palice – jediná zbraň, ktorá nás chráni od 80% smrti, po kontakte s varaními slinami.
Varany sa živia byvolmi. Je to neuveriteľné, ale 2-3 metrový varan dá dole 700kg vodného byvola a zje ho. Sprievodca nám slušnou angličtinou vysvetľuje, ako je to vôbec možné. Varany totiž vyzerajú dosť lenivo a mierumilovne a nikto si nevie predstaviť, prečo by byvol postával a čakal, kým k nemu príde nemotorný varan a nechal sa uhryznúť. Beťár varan sa schováva vo vysokej tráve, tvári sa nenápadne ako kus mŕtveho dreva, a keď ide byvol okolo, varan urobí bu, pohryzne byvola, infikuje ho svojimi smrtonosnými slinami a potom už len vyčkáva, kým milý byvol do dvoch týždnov zahynie. Výboným ňuchom si ho vyčuchá a spapá. Toto mu stačí robiť raz za mesiac, keď je sucho a s trávou je to biednejšie, musí si vystačiť so žrádlom aj iba len raz za 3-4 mesiace.
Na mapke pred stanicou nám sprievodcovia vysvetlia, aké sú vychodené trasy, prevýšenia a tieň, my sa rozhodneme pre žltú – stredne dlhú po lese a vyrážame.
Najväčšia a jediná skupina varanov sa lenivo povaľuje okolo neďalekej jedálne. Tam si ich pofotíme, veľmi opatrne, lebo minulý rok dali dole dvoch sprievodcov a troch domorodcov. Žartujem, či majú aj takého draka ako bol v druhom diele Hobbita. Nemajú.
Je riadne teplo, celou cestou už nič nevidíme, len pár zvedavých opíc. Žiadne byvoly, žiadne varany. Sprievodca nám vypráva, že mladé varany zdrhajú rovno z hniezda na stromy, lebo veľké varany sú kanibali a zožrali by ich. Takže mladé sa zdržiavajú v korunách stromov, kým nedosiahnú rešpektovateľnú veľkosť aspoň 1.5m. To nám veru nepridalo, teraz podozrivo premeriavame každý trs trávy, každý strom blízko cestičky.
Sprievodca je celkom príjemný, angličtinu sa naučil sám, iba z kníh a konverzácií s turistami. Hovorím mu, že keď má taký talen, mohol by ešte skúsiť španielčinu alebo nemčinu.
Z vrchu kopca vidím celkom pekne naokolo, ale inak sme radi, že sme nešli na dlhú prechádzku. Celkovo nám to príde priam až zbytočné. Iba spôsob držať nás dlhšie na ostrove a ospravedlniť vysoké poplatky. Celé sme to mohli ukončiť pri jedálni, pofotením si varanov a ísť sa kúpať. Posedíme si ešte v spoločenskej miestnosti, no všetci sa tešia na chladivú vodu a šnorchlovanie. Tess sa vyfotí s vedúcim sprievodcom, ktorý je ešte menší ako ona, a ona je už dosť krpatá. Výdavok odovzdám mladšiemu sprievodcovi, ktorý nás odprevadí ku bráne a potom sa už len nalodíme, vypýtame si obed a presúvame sa na šnorchlovačku. Tam to najprv vyzerá kadejako, ale na rohu sú pekné koralové útesíky a utešená šnorchlovačka. Za rohom vidím parádnu netopieriu rybu a kúsok opodiaľ je pekná biela plážička. Vraciam sa po K, stretneme sa vo vode na rohu a odvediem ju na pláž. Tam sa postupne všetci stretneme a podriemkávame v tieni. Sme cekom unavení.
Postupne sa vraciame naspäť na loď. Ja ale pred loďou zbadám húfy efektných rybiek, tak sa tam za nimi potápam a vytešujem sa. Ostatní si skáču z lode a vyzerá, že čakajú už len na mňa.
Máme všetci dosť a už sa tešíme domov. Mali sme spraviť ešte jednu zastávku na inej pláži, ale nikomu sa už nechce a vyzerá to na búrku, tak frčíme ďalej. Podriemkávam na vrchnej palube a celkom nám to skáče na vlnách.
Naspäť na brehu sa vlečieme ako mŕtvoly. Vrátime šnorchle a zapadneme do La Cucina na večeru. Na tabuľke vonku majú dennú ponuku a zaujme ma tuniak s kaparkami a čiernymi olivami. Je to síce až za 82000R, ale hádam to bude v pohodke. Vybehne aj potmavší beloch (asi talianský šéfkuchár) aby sme si vyjasnili, čo vlastne chceme. K si dáva konečne chobotnicový šalátik.
Začne riadne pršať. Donesú jedlo a ja okoštujem najlepšieho tuniaka v mojom živote. Nie je to steak, sú to kúsky, ale je toho veľa, omáčečka navrchu je fantastická a mäsko – na to jednoducho nemám slov. Bodka. Som v raji. Nevjem si tuniačika vynachváliť. Pri takomto delikátnom a slinky produkujúcom jedle mi cena 5 EUR príde smiešna. Už len to mäso v supermarkete, cca 200g by stálo 12-15 EUR. Prestriedavam to s K šalátikom, ktorý je po dochutení olivovym olejom a kvapkou balsamika tiež fajn. Na extraordinárneho tuniaka sa ale nechytá. Od blaženosti sa vpíjam do stoličky, ktorá sa mi zrazu nezdá taká tvrdá a nepohodlná, ale v mojej uvelebenej nálade mi príde ako kresielko potiahnuté tou najjemnejšou teľacou kožkou.
Stále prší a takéto parádne jedlo si vyžaduje dezert. Kávovú zmrzku žiaľ nemajú, ale banánová – servírovaná s plátkami banánu je tiež fajn. Spokojní využijeme prvú pauzu v daždi a utekáme domov. Stále povznesení z parádneho jedla ešte kuchtíkovi vrelo poďakujeme.
O ôsmej sme sa mali stretnúť s bandou na nočnom trhu. Vyberieme sa teda tým smerom, ale začne pršať, schovávame sa v suvenírových obchodoch a pod balkónmi. Nevyzerá to dobre a tak si v jednom obchode kúpime náš prvý indonézsky dáždnik (45000R). Rozhodneme sa, že napriek ochrane to nebudeme riskovať, prípadne mokrí zostať zaháknutí 2 hodiny na trhu a tak to otočíme. Ani nezavrieme dvere na hotelovej izbe, keď sa spustí strašný lejak. Dážď bubnuje tak silno, že sa vyľakáme. Na balkóne naprší 2 metre dovnútra budovy, na samotnom balkóne je niekoľko centrimetrov vody. Je to riadny fukot a sme radi, že sme sa vybrali domov a nie na trh.

D87: 2014/01/28 Labuan Bajo
Dnes je na programe plážovačka. Včera sme z lode videli plážové pobrežie a James nám povedal, že je tam verejná pláž a aj veliký bazén v jeho hoteli. Údajne sa tam môže každý ísť okúpať. Nie som si tým istý, ale po dni potápania a ďalšiom dni naháňania drakov máme fakt dosť a potrebujeme oddych. Peši prehopkáme cez dedinu a za veľkým hotelom na pláži zbehneme ku moru. Pláž je hrozná, všade kopec bordelu. Prifrčia tri motorky domácich detí v uniformách, očividne sa prišli vykúpať. Ideme kúsok ďalej v nádeji, že druhý plážový hotel bude mať vyčistenú pláž. Nemal. Tak sme si ju v tieni pod veľkým stromom počistili sami. Po pol hodke sa vedľa zložila partička Poliakov, pani neváhala a bola si vypýtať metlu z hotela. Keď som si ju chcel od nej požičať, poslala ma na párky s tým, že ju musí do 5 minút vrátiť a nepomohlo ani to, že ja ju tam potom odnesiem. No čo už, ťažký je život na divokej pláži. Plážujeme, podriemkávame, čítame si. V tieni je príjemne, ani zima, ani teplo. V diaľke vidíme štíhleho zeleného belocha s dvoma deťmi. Keď sa priblíži, spoznávam v ňom Nemca s ktorým sme prilietali a uvedomím si, že deti nie sú deti ale dospelé ženy. To len tak krpato pri ňom vyzerajú. Pristavia sa pri nás, sú to baby z La Cucina. Chvíľu pokecáme, Nemec sa prizná, že mal srdce v gatiach pri prvom nevydarenom pristávaní a pokračujú na opačný koniec pláže. Tam si v diaľke sadnú pod strom, čo nám signalizuje, že tam asi veru nebude ani internet a zrejme ani nič na pitie. No čo už. Vody máme dosť, net máme aj na telefóne, tieň drží a s jabĺčkami a pomarančami ešte chvíľu vydržíme. Skúšam aj šnorchlovať, ale nevidím si ani vystretú ruku. Trochu ďalej od brehu vyzerá, že by mohli byť aj rybky aj koral, ale po včerajšom drsnom daždi sa mi vôbec nepáči, ako voda vyzerá.
Keď sme už hladní zabalíme to a s dáždnikom vo funkcii slnečníka prehopkáme späť do mesta.
Po včerajšom zážitku s tuniakom sa rozhodneme dať La Cucine druhú šancu a na neskorý obed objednáme zvyšné dve položky z tabule. Cestoviny so zeleným pestom sú ok, merlin je fajn, ale moc jemnučký, možno by sa mu aj zišla taká nejaká výraznejšia omáčečka – ako včera. Stále sme spokojní, ale taká šupa ako včera to nebola. Asi nemôže byť každý deň gurmánsky zážitok. Zajtra letíme, tak si ešte popracujeme a po nakúpe suvenírov sa presúvame do MII, že ešte opáčime posledné pizze. Sú fajn, predjedlo chutí ako zvyčajne, ale v Cucine som to asi prehnal s chlebom a olejom a ešte mi to úplne nevytrávilo, tak som trochu nafutrovaný. Neviem či tým nedostatkom hladu, alebo sme už vykoštovali najlepšie pizzošky, ale dnešný zážitok nie je až taký vrcholový ako posledne. Asi to netreba s ničím preháňať. Keď som vedel, že kceme ešte stihnúť pizzu, mal som sa krotiť s chlebom a olejom. Možno nabudúce.