D125: 23MAR2017 KL
Ráno rozospatí o 5 stojíme na TBS. Ja, K i Nemka sa postupne pýtame šoféra, či ide na stanicu KL (Pudu) Sentral. Tvári sa že hej. Heď sa ocitneme na autostrádach mimo mesta zneistieme a začneme to pozerať na navigácii. O pol hodku kočíme niekde úplne mimo, na akomsi sídlisku 25km od centra. Katke síce v buse hovoria, že ešte pôjdeme na Sentral, no jednak bus hneď zmizne a druhak nemáme chuť riskovať, že sa odvezieme ešte ďalej.
Taxík na busovú zastávku stojí 20MYR a Uber sa tvári, že to bude za 21MYR priamo pred hotel. Objednáme teda Uber a berieme aj Nemku, že pôjdeme na tretinky. Jej hotel je asi 600m od nášho. Po 10 minútach prihrmí mladý Číňanko a naloží nás dnu. Zase si skoro sadnem na jeho miesto, zabudnúc, že šofér tu sedí napravo. Na jeho mieste sú tašky a ruxačíky, tak sedím s jedným na kolenách. Šofér má zase vankúšik v lone, aby mu nebolo zima. Nechápem, prečo radšej neuberie z klímy. Jeho angličtina je dosť limitovaná, tak sa to ani neskúšam riešiť.
Frčíme 27km a máme z toho obhliadka prebúdzajúeho sa KL. Trochu nás aj povozí čínskou štvrťou, ukáže nám nudlovníctva a kam ísť, kam neísť. Účet nakoniec výde pod 28MYR, tak mu to zaokrúhlima na 30ku, nech sa nám to ľahko delí na tretinky.
Na našom hoteli xcú 50% príplatok, ak xceme hneď izbu o siedmej. To je okolo 35MYR. Tak si radšej za 20MY rozberieme troch Tigríkov a vyvalíme sa v televíznej miestnosti-detskom kútiku s hračkami. Po pivku sa nám drieme a vyspávame až do 12tej. Vtedy sa môžeme ubytovať a po sprške ísť von na obedík.
Ideme na istotu do čínskeho podniku „Veľké ústa a rybia hlava“, čo poznáme z prvého pobytu. Malinká od domácich medzi časom narástla a má dnes frajerské nablýskané sandále. Babka si nás aj pamätá. Dáme si jeden clay pot – hlinenú misku vyhriatu na ohni s kusmi bravčoviny vo vývare s tenunkými hubkami a čínskou kapustičkou. Aby to malo grády, dostaneme k tomu aj misky s nasekaným cesnakom a čili. Druhé skúšame otak otak – fašírku z rybieho mäsa. Nie je to zlé, ale na Boerneu sme mali o dosť lepšie.
Po jedle ideme na našu stanicu Pasar Seni, kde začína GO KL busík, ktorý jazdí zadarmo. Minule sme šlapali na tretiu zastávku dobrých 15 minút, teraz sme šli za roh – 4 minuty. Odvezieme sa do Suria KLCC a nastupuje nákupný ošial.
H&M nás dosť sklamalo. Je to tu dosť drahé a niektoré kúsky vyzerajú ako z čínskeho obchodu. K sa celkom vyzúri v Muji, kde majú pekné ľanové veci v akcii a väčšou jej všetko sedí. Ja skúšam ružovú ľanovú košelu, no XLko je malé v pleciach, o rukávoch ani nehovorím. Uniqlo nás dnes moc neosloví. Asi sme už ušhopovaní.
Ideme si teda radšej oddýchnuť do parku s výhľadom na dvojičky. Je pomaly čas večere, tak sa ešte vo „Cold storage“ zastavíme po vychladenú fľašu Juhoafrického
bieleho vínka (Perdberg) a suši. Rozložíme sa v parku pod Twin Tower, tak aby sme mali dobrý výhľad a pustíme sa do maškrtenia.
Mysleli sme si síce, že prehopkáme peši do Bukit Bintang, lebo zelený bus trval strašne dlho, no už sa na to necítime. Prekvapivo teraz večer jazda trvá ani nie 20 minút. Prestúpime na purpurovú líniu, ktorá ide na našu stanicu.
Zastavíme sa ešte na večerné strihanie u Inda, kde reve hudba a zvuk k filmu, ktorý spolu so zákazníkom v McDonnald uniforme pozerajú na telefóne odpočívajúcom na pulte pred zrkadlo. Chalanko z Mekesu nahodil drsnú britvovú vizáž. Už keď sme prišli k holičovi vyzeral byť hotový, no strihač sa s ním ešte riadne vyhral. Britvou mu potom zvýraznil kontúry celého skalpu, len na spodu krku mu nechal prechod. Keď už to mal v ruke tak mu vyholil fajnú bradu – komplikovanú ako bludisko zvrchu. S mojím sivým páperím mal oproti tomu oveľa menej trápenia. Fajne ma vyšmákal za ani nie 5 minút a to ešte použil aj britvu.

D126: 24MAR2017 KL
Na raňajky sa pýtame u nášho indického recepčného na roti. Pošle nás o dva bloky ďalej a my si pochutnáme u Indov na banánovom a čisto roti so salkom. Aj masala čajík nám padne vhod.
Keďže ešte máme pocit, že by sme mohli čo to pošopovať a podľa navigošky je centrum Bukit Bintang zhruba tak ďaleko ako free busom cez zápchu, spravíme si rannú prechádzku do šopingu. Rozohrievame sa v ZARA, i keď to nie je to správne slovo, lebo je tam zima ako šľak a ja si na tielko musím nahodiť košeľu, ktorú som si zbalil práve za týmto účelom. ZARA nás zase sklame, poslabšie kúsky, ktoré ešte po zlacneí majú absurdné cenovky. Nekvalitné bavlnené tričká s chlpatým pelikánom za 22EUR??? Mám na Uniqlo ešte jednu reklamáciu, ktorú sme včera nevybavili, no tí otvárajú až o 11:00. Tak sa motkáme v ich obchoďákou, kým neotvoria. Nasleduje jákupný ošial číslo 2. Po úspešnej reklamačke si zase nakupujem ja, tu Japončíci použili manekínov kompatibilnejších s mojou stavbou tela. Katke zase tu horšie sedida veci ako v Muji.
Z nakupovania nám riadne vytrávilo, tak skúšame štastie so sushi v Pavilione. Ten obchoďák je tak brutálne veľký, že mám strach, že tam jedlo ani nenájdeme. Chvíľu nám trvá kým pochopíme, na ktorom podlaží sme. V obrovskej sále pod nami prebieha reklamná kampaň na nový lakový rúž od Dior. Aj keď sa pýtame na informáciach, nie sme moc múdrejší. Naveľa naveľa nájdeme japonskú uličku – hladní sme už, že by sme zjedli hocičo. Na obed dávame božské sushi v Ichiban Sushi. Vyberieme si selekciu šéfkuchára – 7 rôznych kúskov a rozlievané saké. Saké je slabšie ako v KK, ale je ho viac a je lacnejšie. Keď príde misa, je jasné, že sme si mali objednať aj niečo s ryžou, nech sa nám surové kusy rýb stihnú otepliť. Doobjednáme si rolku s ľahko prigrilovaným lososom a druhý pohár zeleného čaju. Kúsky lososa, žltoplutviaka, tuniakovej slaninky, bieleho tuniaka a sladké krevety su rozkladáme na tanierikoch, nech sa nám otepľujú. Katkina milovaná ježovka dnes chutí bez väčších problémov aj mne. Dokonca sa mi zdá, že je toho málo – normálne mám problém, že je to moc silné-výrazné a je toho moc veľa. Kým dojeme ježovku príde aj rolka, tak s ňou, prestriedávame kúsky rýb (sashimi). Všetko je super, ešte aj tuniak žltoplutvý nám chutí – čo normálne nie je ten prípad, až mám podozrenie, či to nie je makrela. Naneštastie nikde nie je popiska, čo je čo a spýtať sa nás napadne až keď je kúsok obhryzený. Jedine krevety sa mi zdajú dosť surové, čo pri sashimi nie je nič nezvyčajné. Sú aj dosť veľké, no výdatne ich lúhujem v sójovke a jem v malých kúskoch a potom sa to dá.
Samozrejme najväčšia pecka je tuniakova slaninka (toro). To je úplná konečná. Keď do toho človek zahryzne cíti ako z toho príšti chutná šťava-tučik. Je to nenormálne lahodné.
Po jedle sa ideme pozrieť na Dior kampaň, no všetky normálne farby rúžov su vypredané, takže nič nekúpime. Ani druhý nájazd na Muji a plejádu športových obchodov nič neprinesie. Rozhodneme sa, že ideme na syrové orgie, ako inak zase pod dvojičky do KLCC Parku. Teraz je zase jazda medzi Bukit Bintang a KLCC celkom rýchla. V Suria KLCC – obchoďáku pod dvojičkami nakúpime najprv v japonských potravinách importované syry a šunku. Šunka sa platí priamo v mäsiarstve, lebo na pokladniach obchodu by to bolo v rozpore s Halal a teda by nemohli chytiť nečisté bravčové mäso do rúk. Majú tu aj super pekáreň s mini kroasantíkmi a šatôčkami a osími hniezdočkami a decentnou francúzskou bagetou. Nakúpili sme aj nejaký suvenírové čajíky od BOHa. Na víno musíme ísť ale zase do Cold Storage, kde nám predavačka naordinuje síce trochu drahšiu, no fantastickú Pinotage z Južnej Afriky (Swartland winery). Teda vybrala ho K, keď som jej dal na výber medzi zebrou a týmto. Vyberiem ešte brutálny dánsky modrý syr a dvojročný írsky čedar.
Už sa nám pomaly cnie po Európe a červené víno s bagetkou a syrmi je to, čo pán doktor naordinoval. Celý nákup platím v nečistej alko sekcii a pri východe zistím, že sme zabudli na zeleninku. Tak zgrajchnem lokálne žlté rajčinky a K ide kúpiť papierové kelímky na víno. Rajčiny idem zaplatiť na nečistú pokladňu, lebo na čistých je to vždy dlho trvá. Tam si necháva ženská otvoriť koronu a začne s nej na stojáka pri pokladni posrkávať. Nechcem byť o nič horší, tak zbehnem do chladničky po dvoch Tigríkov ako aperitív. Aj tak nebolo nikoho na pokladni. Teraz tu chlapík od Corona dámy kupuje 6 fľašiek v papierovej krabici. Žartujem, že to najprv skúsili pred tým, ako ho kúpili.
Dvojičky od naftárov z Petronas sú stále magické. Usadíme sa na naše vychytané miesto a posrkávame pivko, že kým sa oteplia syry. Kúpili sme si aj praclík v obchodíku pod eskalátormi, kde je vždy šóra, no ten stojí naprd. Tak si to nechávame na zajtrajšie raňajky. Všetko ostatné je ale supiš. Od malinkého croisantíku so sezamom, cez prezreté camembertové srdiečko a francúzsku šunku a dekadentne vyzretý dánsky modrák. Žlté rajčinky som umyl vo fontánke s pitnou vodou. Jediné čo ani neotvoríme je 198gramová tehla dvojročného čedaru. Ešte že už nie je moc teplo a na hoteli máme chladničku.
Keď idem po vodu na cestu stretnem sa s Nemkou z busu. Sedí pri zábradlí zo žltých fólií, ktorou je ohradené schodisko od fontánky. Idem zavolať K, že nech sa s ňou pozdraví, no musíme to celé obehnúť, lebo pri Nemke už stojí strážca a pískal na mňa, keď som sa ku fólii priblížil.
Zase sme – asik 5 minút rozmýšľali, že sa prejdeme do Bukit Bintang, no nakoniec sme radi, že sedíme v buse.
Večer sa cítime prechorene. Nevieme, či sme prechladli v nočnom buse, kde bolo viacero kašlošov a zima. Je možné, že sme boli dosť načatí z protikomárej chémie, čo pálili v našej reštaurácii na pláži v Kapas.
Spomenieme si zase na „Elvíru“ manažérku z KBC, ktorá napriek tomu, že žila v raji na zemi – nádhernom ostrove so super klímou a krásnym morom, navonok vyzerala, že si z toho spravila súkromné peklo. Prečo tam ale zotrvávala je otázka. V mojich očiach ničila povesť ustanovizne. Určite sa do KBC Restaurant už nikdy viac nechystáme.

D127: 25MAR2017 KL
Nasleduje úvaha o ťažkom živote v meste. Ráno máme viacero možností na jedlo, to na pláži problém nebol. Dali sme si zelený čajík s krekrami. V sobotu raňajky v reštike. Potom sme šli plávať a obedovali sme v najbližšom znesiteľnom podniku. Potom sme pracovali a jedine na večeru sme mali akú takú voľbu. V meste je kopec možností na všetko, hluk a smog a chaos. Na hoteli ale nie je miesto na rannú jogu a plávanie v mori tu tiež nefunguje. Takže je to celé naprd.
K tomu hluku toľko: Pod nami je nočný klub Berlín a v noci z neho počuť tlmenú hudbu. Nad nami sú nejakí čerství Holanďania nastavení na európsky čas a vyvreskujú do Skype o jedenástej večer. A aby to nenudilo, dnes ráno sa dotrepalo na recepciu 16 Číňanov, ktorí si zarezervovali 8 izieb, potom jednu zrušili a
teraz prišli v plnej paráde po 8 izieb. Skoro hodinu sa dohadujú a keď výdem z izby nabrať si ranný čierny čaj akurát balia kufre a idú preč. Recepčný je celý pohnutý, že poprehadzovali izby a hostí ako sa dalo a nakoniec vyšla ôsma izba na poschodí, čo sa Číňanom nepáčilo tak to zrušili. Chceli byť bezpodmienečne na jednom. Keď sa konečne vymotkáme z izby na ulicu, sedia tam Číňania na kufroch a stále hľadajú 8 izieb na jendom poschodí.
No ale aby som sa moc nerozpisoval. Roti dáme u Indov s menšou variáciou – K si dá cibuľu a vajce. A ja prekvapivo dostanem do jednej z jamiek salko.
Potom ideme hľadať poštu. Pomôže nám internet a gmaps. Rumankov tarsier sa konečne posiela do Európy za neuveriteľne smiešnych 50Senov (11centov), má tam byť o 2 týždne.
Kým ešte vládzeme ideme sa zľahka pozrieť na trh, kým je ešte poloprázdny. Veľa stánkov len vykladá tovar. To samozrejme nebráni K v nákupe kabelky. Na záver si dávame čínsku medicína na prechorenie. V čaji nám rozpustia prášoček na kašeľ a teplotu. Potom sa ideme vyvaliť na izbu. Blázniví Číňania ešte stále kempujú pred hotelom. Vôbec im to nezávidím, nechápem, prečo nezobrali to, čo bolo.
Na obed ideme dnes zase na claypot, že nech sa z cesnaku, čili a horúceho vývaru dobre vypotíme. Claypot je dnes úplne božský. Sú v ňom česté kúsky bôčika aj s kožou – lahodne masnučkého. Po obede zalahneme na ľavý bok, vypneme ventilátor a ideme sa potiť.
Potom nasleduje lov na kabelku číslo dva (darček) a čaje. Vyzerá to tak, že čím je čaj starší, tým je lepší. Nejako sa mi podarí kúpiť drahší sypaný čaj ako som plánoval, no prídem na to až pri platení. Keby som dobre zrátal cenu, zobral by som radšej viacero vzorkov po 100g. Cena prvého násupu – sypaného čaju by aj vysvetľovala, prečo mi pani predavačka ponúkala čaj lisovaný v diskoch v takých vysokých cenových reláciach (33EUR za 375g disk čaju z 2012). Do nákupného košíka si prihodíme aj čajníček s dvoma šialočkami. Nakoniec končíme s jedeným diskom zeleného čaju z 2012 a čierneho z 2013. Zasa čínska medicína. Teraz máme prášok na kašel a chrípku a je v ňom cítiť žeňšeň. Teraz sú tu už tri panie, čo servírujú lektvary. Na sebe majú uniformy – fialové pólo tričko a čierne gate. Sú celkom roztomilé, okolo 60 rokov staré a pomerne čiperné.
Je stále neznesiteľne teplo a schyľuje sa na búrku. Uchýlime sa na izbu a po sprche driemkam a K vyberá fotky. Potom sa spustí brutálny dážď a hromy blesky. Našťastie máme kus čedaru zo včera neotvorené krekry, tak sa pustíme do konzumácie. Do dažďa sa nám veru moc nechce a do Hong Kongu by sme so syrom nemali letieť. Syr nie je žiaden zázrak, na to, že má cez dva roky je dosť jemný.
Po syrových dejchánkach okukávame búrku a špekulujeme, čo s načatou večerou. Vytlačíme si ešte palubné lístky na zajtrajší let – 1MYR za stránku, no v peňaženke máme už len dva MYR. Tak nám ten jeden recepčný odpustí. Prezlečiem sa do kraťasov, aby mi rifle neomokli, zoberieme dáždniky a vyberieme sa cez bankomat do Starbucks na chutný sendvič. Cestou si uvedomím, že to bolo vo Filipínach a tu je celkovo problém s mäsom a veruže tam nič nemajú. Len kadejaké sladké koláčiky. Vrátime sa teda ku stánku so šavarmou. Milý Sýrijčana nám ušúľa kuracie mäsko do placky a falafeľ, taktiež do placky. Veľká verzia po 10MYR. Ďakujeme mu po Malajsky (terima kasih) a on nás opraví, že by sme mohli hovoriť šukran. Tak mu tak poďakujeme a keď má chvíľu čas, pustíme sa do reči. Zo Sýrie je preč už 4 roky a 7mesiacov. Počítal to na prstoch. A vojna je tam smutná vec. Nechce to ani moc rozoberať.
Angláni zhltnú kebab a povedia, že sa ešte zastavia zajesť, keď do seba dostánú pár drinkov.
Cestou do drogérky sa rozprávame ako šavarmák vyzerá byť z lepšej rodiny – vysoký štíhly zdravý a vychovaný a aké asi mal šťastie, že sa z tej galiby tam u nich doma dostal, kým ešte bol čas. V drogérke Watson nakúpime kozmetiku, čo sa nám páčila a tigrie maste pre Prievidžancov.
KL sa nám ľúbi stále viac a viac. Rastie na nás. Nevieme uchopiť prečo, ale zdá sa nám to mesto viac na život ako Singapur a nie je to len tým, že Singapur je najdrahšie mesto na život. Je pravda, že je príjemné, keď sú tu ceny skoro ako u nás a človek nemusí Ringit dvakrát obraciať v rukách. Ale je to aj niečo pocitové. Ten Singapur je moc scifi, moc moderný, moc moc. Ale super.
Máme super polohu na kraji China townu, a kúsok od malej Indie a stanice metra. Na našej ulici je aj bankomat, Čínsky i Hindu chrám. Pod nami na rohu je 7-Eleven otvorené nonstop.
Jediné čo nám v okolí chýba je park, alebo nejaká tá zeleň, že keby sme zdraví, tak si tam večer môžeme dať orosenú plechovku Tigra. Lebo zase chodiť busom hodku jedným smerom – i keď zadara – do KLCC Parku kvôli jednému pivu je celkom haluz.
Posledná zastávka večera je na rohu s Čínskou medicínou. Viacero ľudí tu konzumuje detoxifikačné želé – špecialitu podniku za 9MYR. My si to ale všimneme, keď nám už robia čajíky (2MYR + 3MYR za medicínsky prášok). Tak si povieme, že skúsime želé zajtra.
Na rohu tržnice predávajú pivá, majú aj politrovú plechovku Tigra. Je mi ľúto, že nie som fit, by som si rád dal aspoň hlt na odgrgnutie a pretrávenie syra so šavarmou. I taký býva život abstinenta vo svete.

D128: 26MAR2017 KL → HKG
Posledný deň v Malajzii začneme bez raňajok. Na letisko musíme vyraziť po dvanástej, najneskôr o jednej a už je toľko hodín, že by sme nestíhali 3 hodinové minimum medzi jedlami. Ja ale zle znášam čierny čaj nalačno, tak si zadelím dva krekry a ideme na čínsku medicínu.
K si pre zmenu dá malé želé, čo je stále pekne veľká miska so studeným tuhým hnedým želé. K tomu má čajníček so sladkým čajom, tým istým ako ja dostávam k teplému medicínskemu do malej mištičky. Zas je tu len jedna pani, čo bola aj včera ráno.
Celkom som vyspatý a cítim sa po medicínkach fajn, tak sa ideme ešte spýtať na tie ročníky čajov, čo sme včera nakúpili a do drogérky na mentolové cukríky na cestu. K objaví tretiu kabelku, no našťastie už nemáme dosť peňazí a do bankomatu sa nikomu nechce. Na izbe sa pobalíme a odubytujeme a o pol dvanástej ideme na posledný clay pot. Dnes to s prípravou trvá trochu dlhšie, mäsa je viac, ale suché a s kosťami. Okolo po ulici chodia hordy turistov. My sedíme v uličke medzi dvoma budovami. Náš podnik má okrem toho ešte neklimatizované a klimatizované sedenie vnútri v každej zo susediacich budov. V uličke za nami je potom pekáreň, obchodíky s rybami, zeleninou i živými slipkami v klietkach. Na opačnom konci potom ulička ústi na tržnici.
Napapaní a vyštípaní ideme po vaky a na metro. K si pred stanicou spomenie, že sme v chladničke zabudli čedar, tak sa poňho musí ešte vrátiť.
Na stanici si po chvíľke ťažkostí s automatom kúpime lístok za 1.30MYR na hlavu na nasledujúcu stanicu – KL Sentral. Sme radi, že lístok stojí tak málo, lebo automat 10ky bankovky neberie. Bus z Centrálnej stanice stojí 12MYR, čo je fakt super cena, Uber odhadoval auto na stanicu za 75MYR. Kúpime lístok, hodíme vak do busu a neodpustím si ešte poslednú plechovku hydraťáku Revive za poslednú 1MYR bankovku.
Potom už len hrmíme vyše hodinu busom na letisko KLIA2. Krajina je džunglovitá, s prehnanou zeleňou a zdanlivo náhodne budovanými sídliskami. Prakticky celou cestou popri diaľnici niekde niečo stavajú. Vysoké slížovité paneláky, alebo nízke podlhovasté. Vyzerá, že sa Malajzii nenormálne darí. Nie je raritou vidieť 7 žeriavov na jednom jedinom projekte.
Na letisku ideme asi 15 minút len cez obchoďáky. Vyzerá to tak, že letisko je až za nimi. Tam nasleduje šaráda s depkou (DPH – GST). Musíme sa pýtať tri krát, kým konečne nájdeme miesto potvrdenia vývozu. Tam chce úradnička vidieť exportovaný tovar, čo sa nám v KK nestalo. Musíme teda vybaliť z vaku nachystanú taškou s exportom a preukážeme sa ňou. Jasné, že to len tak prehrabne a my to potom 5 minút musíme pchať späť do vaku. Hľadáme váhu, aby sme si preskupili batožinu, no veľa pultov je zavretých. Keď konečne nájdeme zapnutú váhu vak má 22.8kg. Hodíme tam aj oba zvyšné a sme presne ja 34kg. Takže váha je vpoho, len musíme nastaviť váhu odovzdávanej batožiny pod 20kg. Dopracujeme sa na slušných 19.5kg a odovzdávame ju. Samozrejme lístok, ktorý sme mali vložiť do plastovej fólie a pripnúť na vak netreba. Tradične nám vytlačia samolepiaci pásik a nalepia na vak. Nechceme nič riskovať a ideme rovno na emigráciu. Spolu s dvoma RTG kontrolami nakoniec ubehne viac ako hodina. Na okienku výplaty DPH čítame No Cash, takže nám daň nevyplatia ale do 5 dní má byť depka pripísaná na karte. Dobre, že sme sa na tie prachy nespoliehali. Dáme si posledný čajík a kávičku so salkom v tradičnej kaviarni a ideme si sadnúť na bránu.
Lietko nakoniec mešká hodinu. Čedar dopĺňame teplým mrkvovým mafinom, lebo nám už aj vytrávilo a na palube AirAsia sa nesmie konzumovať vlastné jedlo. Všetko sa to predáva, tak si doprajeme čierny čaj, v ktorom rozpúšťame posledný balíček čínskej medicínky. Majú tu aj platený WiFi internet. Zadarmo sa dá nakupovať, zavolať letuška a pozerať videá z YouTube.
Na letisku v HongKongu sa vezieme vlakom na imigráciu a cestou mi prikážu dať si dole šiltovku. Je príšerná zima. Nahadzujem na seba všetko, čo sa dá a teplo mi nie je až pokiaľ nepríde batožina s vetrovkou. Po berieme Expresné metro a uháňame nočným Hong Kongom na stanicu Kowloon. Nestihneme ale posledný autobus zadarmo do cieľovej stanice. Tak skúšame lokálny platený bus (HK$6.70). Nikto nevie po anglicky, revízor nás posiela do busu, ktorý nám ufrngne pred nosom. Potom nastúpime do ďaľšieho, čo príde po dvoch minútach, no ten nám len gestikuluje a nakoniec nás vyženie z busu von. Chápem to tak, že by sme dlho šli do našej destinácie. Po viacerých pokusoch nastúpiť do asi 3 autobusov sa nás nakoniec ujme chlápek v dodávke, čo sme sa ho pýtali na cestu. Zaparkuje to mimo parkovísk a zastaví nám M77 (číslo, v akom sme už raz sedeli). Samozrejme K je niekde inde a tiež už má bus, ale nakoniec dobehne a nastúpime dnu. Tam nám pomôže milý domáci s lámanou angličtinou a keďže ani tu sa nevydáva a my máme iba 50ku a aj za nás zaplatí MHD a povie nám, kde máme vystúpiť. Je možné, že a dalo ísť dalej, no podľa navigošky sme iba 400m od hotelu. Vystupujeme v žiari neónov na butikovej ulici v Kowoloon-e, kúsok od vychytenej Peking Str. ktorá vedie priamo pred hotel. Všade sú luxusné butiky (CHANEL, LV, PRADA) a obchody so švajčiarskými hodinkami. Mesto si žije a je plné ako keby sa ani neblížila polnoc.