D24: 2013/11/26 Sihanoukville → Kep
Keďze ma včera fajne priškvrklo, idem ešte pred raňajkami pohľadať supermarket, že kúpim niečo po opaľovaní. Majú tam kopec relatívne lacného alkoholu, ale voda je drahšia ako na ulici. Keď sa vrátim všimnem si, že aj mlieko je drahšie ako na hoteli. Dobre, že som sa prešiel. 20 centov, čo som ušetril na cidri, som prerobil na vode a mlieku, takže som na nule, ale aspoň som mal prechádzku. Aha, a cestou som si všimol pani v obchode, ako posrkáva ľadovú kávu, tak som si ju u nej objednal a šiel zobrať K, že nás čaká káva a ideme si pozrieť North Face outlet. K nás medzitým už vysťahovala, tak som ešte nasťahoval naspäť vak s notebookom, že nech to nemusíme zo sebou nosiť a išli sme ešte omrknúť obchody. V outlete predávajú hlavne goretexové vetrovky, to nám je naprd, lebo však je tu teplo ako sviňa a cestovať s tým nebudeme. Raňajkujeme v hoteli kde sme spali prvú noc a čakáme na bus. Príde stredne veľký bus, tento presun stojí zase $6, vyzerá to tak, že nech ideme kamkoľvek a akokoľvek dlho, vždy to stojí práve $6 v Kambodži. V Kampote zastane busík a nič sa nedeje. Sprievodca povie, že tí čo tu vystupujú nech vystúpia, tak sa nikto nehýbe. Po minúte vysvitne, že všetci, čo idú ďalej majú prestúpiť. Tak si prestúpime do minibusu a drčíme ešte polhodku do Kepu. Tam mi nejakú chvíľu trvá, kým pochopím, že tu neexistuje nejaké centrum a že aj hotely su rozdistribuované. Keď si zarátame cenu odvozu a možné ušetrenie (možno by sme podľa taxikárových slov ušetrili $2 za noc, ale odvoz stojí práve toľko a ak nebude izba za $8 tak prerábame), tak radšej zostávame tam, kde nás minibusík vyložil. Bungalow za $6 strašne smrdí tak K po chvíli obiehania vyjedná asi najlepšiu izbu akú sme na tejto ceste mali. Je pekná biela, čistá, nesmrdí a dokonca je tam aj chladnejšie ako vonku. Zobneme si u nich pražené rezance a ideme na kúpanie pri západe slnka. Piesoček je pekný, ako v Sihounakville, zrejme ho z tade aj navozili (tak to robili vminulosti keď mal kráľ Sihanouk prísť), lebo na vzdialenom konci pláže sú ho ešte nerozhnuté kopy. Pohľad z mora je krajší ako v Sihounakville, pláž lemuje alej starých stromov a za nimi sú štavnato zelené kopce a pekne nasvietené obláčiky. No paráda, úplne iná pláž ako tá predtým. Postupne sa pridá pár ďalších belochov. Po chvíli internetovania a koštovke palmového vína s ananásovou príchuťou sa rozhodneme zamieriť na krabí trh na ako inak, kraby. Cesta trvá 20 min popri mori, lampy nesvieti, dobre, že sme si zobrali čelovku. Náhodne vyberáme podnik s peknou výlohou korenia a happy hour pivkom za $0.75. Obaja si dávame kraby po $6.5 a čakáme nad pivkom a pastisom. Anízovky sa podľa grékov výborne hodia k morským plodom a my im môžeme len dať za pravdu. Donesú nám dva rozpolené kraby na zelenom korení (lokálna špecialita) tak nečakáme a púštame sa do nich. Mäsko je jemné priam by som povedal, že až bez chuti, najvýraznejšie sú klepetá, ktoré rozchrúmavame vlastnými zubami, keďže nám klieštiky nedali a nie je to až také tvrdé ako to vyzerá. Donesú aj druhé kraby, tie sú na khmérsky spôsob, s citrónovou trávou, limetovou štavou, karim a kokosom. Je to fajn a zvládame aj tú piplačku s dobývaním mäsa, ale viem si predstaviť ľudí, čo by na to nemali nervy a sám rozmýšľam, že zajtra skúsim niečo menej pracné. V závere po nás zostáva kopa krabieho brnenia a nejaká tá ryža, lebo sme si zase zabudli objednať len jednu. Cestou naspäť nás zase straší pes, ktorého teraz ani len nevidíme, lebo poučený z prevj cesty som hneď sklopil svetlo, keď sme ho začuli.
D25: 2013/11/27 Kep
Ráno si ideme zabehať. K naťahuje svoje nové topánky, ale odpadáva pri nahej žene – veľká biela socha na promenáda na kraji pláže, údajne je to manželka čakajúca na muža rybára. Tak ju nechávam na rýchlu chôdzu a dobehnem až kúsok za mega kraba, ktorý trčí z mora asi kilometer opodiaľ. Otáčam to pri plážovisku domácich. To vyzerá tak, ako vybetónované lehátka → plochy cca 3x4metre zastrešené palmovými listami a vybavené koberčekmi a húpacími sieťami. Pláž ale poriadne neexistuje, je to špinavé a kamenisté → skalnaté ako v Chorvátsku. Decká na mňa pokrikujú „one dollar“ a ich rodičia sa na tom ohromne rehocú. Mne to až také vtipné nepríde, zdá sa mi to nebezpečné, aby neskončili ako ľudia v postkomunistických štátoch, čo si z nejakého dôvodu myslia, že majú právo alebo nárok na peniaze za nič. Bežím naspäť a pri našej pláži sa pristavím pri turistovi, ktorí už stráca nervy z tuktukárov a používa na nich slovo začínajúce na F a hovorím mu, že pomerne jednoduché a ekonomické je zostať priamo na tejto pláži. Dobehnem až na krabí trh a tam sa prechádzam okolo ešte zavretých reštaurácií, ktoré už majú ale plné bezéniky krabov až po samotný trh, kde naboku čudí trojica pecí a vo veľkých hrncoch sa čosi varí. Ženy prekladajú kraby hore dole, vážia predávané kraby na ručných váhach a dávajú gumičky na klepetá novým krabom. Kraby sa mecú, ryby a kalmáre sa grilujú, korenie sa predáva, všade je čulo a rušno. Pomedzi to sa prechadzajú bieli turisti, prekvapivo bez foťákov a neveria vlastným očiam.
Po výdatných raňajkách ideme na espresso oproti, no keďže nie je elektrika, tak nám navaria mokku. Som rozčarovaný, že nás dopredu neupozornili, mohli sme si radšej dať 100X lepšiu khmérsku kávu za polovičnú cenu. Ideme teda na masáž, ktorá sa nám obom veľmi ľúbila. Mám nevidiaceho maséra, ktorý ma riadne dá do laty a väčšinu času venuje ľavej strane môjho chrbta, ktorú mám väčšiu ako pravú a rozmasíruje mi to tak, že to ešte na druhý deň cítim, aké to mám vláčne a uvoľnené a nesprávnym držaním sa to zase zatuháva späť. Tu poprvý krát zaregistrujem, že používajú púder, ktorý som si myslel, že je olejom. Som sa bál, že budem mať gate celé mastné, ale ten púder sadal vyprášiť. K ostáva ešte pedikúru a mladá jej aj veselo nalakuje nechty.
Pokúpeme sa ešte trochu a rozprší sa tak, že sa nám na krabí trh nechce ísť, tak len prebehneme do susedného podniku a na večeru volíme ryby.
D26: 2013/11/28 Kep
Dnes si požičiavame motorku. Je to asi skúter, 125 cm3 automat. Vyrazíme na krabí trh, že si tam dáme niečo na raňajky a po 500m nám dôjde benzín. Sme z toho viac než prekvapení, lebo ženská nás posielala na benzínku vzialenú 2.4km opačným smerom, s tým že je tam na tú cestu dosť. Tak sa pýtame maníkov pri ceste, že či bude na trhu benzín, že hej, tak len dúfam, že nám rozumeli a nemysleli, že sa pýtame na kraby. Odtlačií milý moped až na trh a v prvej búdke kupujem 2 litre pepsikolového benzínu za 10000R. Malý chalan (možno 5 ročný) vybehne so sklenenou fľašou od Pepsi a lievikom a načapuje nám to do úplne prázdnej suchej nádrže.
Dáme si ugrilovať kalmára, k tomu ryžu a výbornú čerstvú šťavu z cukrovej trstiny s mandarinkovou príchuťou a obligátnu ľadovú kávu so salkom. V ďalšej búdke zbadám ešte Pepsi benzín, tak si pre istotu dokúpime ešte litrík.
Vyrážame. Míňame ryžové polia prekladané pastvinami pre biele kravy, sem tam sa v nejakej bačorinke močí vodný byvol. Občas zastaneme a skontrolujeme náš postup s navigáciou. Po mnohých zástavkách a bahnistých úsekoch, kde to šmýkalo tak, že K radšej zostúpila, dorazíme na bio farmu s korením. Majú síce len francúzsky ekocert, ale to asi nikoho netrápi. Zaparkujeme v tieni a ujme sa nás príjemný postarší pán v strapatom klobúku, manžel majiteľky, keďže ako nemecký občan nemôže vlastniť zem v Kambodži. Vysvetľuje nám všetko o čiernom korení a prekladá to množstvom historiek. Že je otcom internetu v Kambodži, že je tu od 1994 a pomáhal aj s khmérskym unikódom a kadečím možným. A že tu mal aj Indov, ktorí mu hovorili, že táto rastlina, pôvodom z Indie tam rastie vo vysokánskych stromoch, ktoré ju chráni pred slnkom a korenie sa zberá aj v 20m výške. Tu sa pestuje na 3m koloch, je tienené palmovými listami, ktoré sa po zosušení vymieňajú a rozmnožuje sa odrezkami, takže všetky rastliny sú klonmi jednej jedinej. U korenia údajne neexistujú odrody ako u hrozna a všetky produkty (zelené, čierne, červené a biele) sú z tej istej rastliny. Najstaršie rastliny tam majú 7 rokov. Pán o tom vedel toľko, ako by tam robili roky, no na farme je len od marca tohto roku. Podľa toho ako rozprával o svojej IT práci to vyzerá, že je mu za ňou smutno, že si ešte úplne nezvykol na to, že ho nechali ísť. To chce len čas. Vyzerá, že tu bude štastný. Jeho manželka nám nad kokosom rozpráva ako sa jej zdravotne polepšilo, odkedy opustili Phnom Pehn. Kupujeme čierne korenie, lebo zelené vydrží byť zelené max. dva týždne, červené, ktoré je zrelé zelené je vypredané (K najviac chutilo kôli nasladlej chuti) a biele, ktoré je sparené a ošúpané červené mi moc nechutilo.
Čierne na slnku čerstvo vysušené zelené je najväčšia pecka. Štípe to ako sto čertov, viac ako jednu guľku nedám. Dúfam, že vydrží byť také silné ešte 3 mesiace, kým ho donesieme domov. V závere si dávame jednu guličku čerstvú zelenú priamo z rastliny, K nevie prestať kašľať, je to riadna pecka. Khmérske korenie je ospevované celým kulinárskym svetom, vychýrený kuchári majú svoje jedlá postavené na jeho delikátnej chuti,môžeme len potvrdiť, že je skutočne výborné. Lúčime sa a fičíme ďalej. Hľadáme soľné polia a keď ideme okolo nich, K mi nechce veriť a stále si myslí, že sú to polia pripravené na ryžu. Lenže ryžových polí sme videli mrte v mnoho rôznych štádiach produkcie, a nikdy takto nevyzerali. Taktiež pri nich nikdy neboli také prútené budovy – sklady na sušenie soli. Najväčší problém asi bol, že neboli fotogenicky biele. Boli to len hnedé blatisté plochy. Asi kôli dažďom alebo čo, na nich nebola žiadna soľ.
Trochu sme sa zatúlali a motorka ukazovala zase prázdnu nádrž, tak sme ešte natankovali litrík Pepsi za 4500R a skúšali zistiť našu pozíciu v lokálnom kafíku, kde ani nerobili kávu so salkom. Iba ľadovú kávu. K platila iba 1900R, cena bola zrejme 2000R, ale K viac v drobných nemala. Domorodci nakoniec našli niekoho, kto vedel po anglicky a ten potvrdil naše obavy (že sme to skoro zapichli do Vietnamu) a poslal nás na pláž 5km naspať.
Pri odbočke na pláž sme si zastali vyfotiť nevábne vyzerajúce soľné polia a frčali po peknej červenej prašnej ceste ďalej. Na pláži práve prekladali kraby a na špalku mali pekného veľkého a tuhého tuniaka. Zaparkovali sme v tieni a dali si polievku s vajcom. Pláž vyzerala hrozne. Kopec plastu na piesku i vo vode. Zrejme od dediny na pláži a taktiež od turistov, ktorí kúsok opodiaľ mali svoje typické plážová striešky s hamakmi. Ideme teda kus ďalej, že si nájdeme nejaké čistejšie miesto. K chytia zaobe ruky miestne baby a kúsok nás eskortujú. Prejavia záujem o časák s mapou, tak ju K vytrhne a dá im ho. Stopne nás ešte pani, ktorá nám ponúka tieň jedlo a nápoje, no my nič z toho nepotrebujeme, odpajáme sa od detí a zastavujeme kúsok daľej na čistom mieste. Voda je dlho plytká a neďaleko od brehu sú nejaké zástavky a možno aj pasce, tak sa moc ďaleko nepúšťame. Trochu schladení obdivujeme nové opálenie z mopedu – kolená a samotné ruky. Pekne, už chápeme, prečo vodiči motoriek nosia rukavičky.
Moped zase ukazuje prázdnu nádrž, ale vizuálna kontrola ukazuje ešte viac ako litrík v nádrži, takže ani nie je spotreba až taká hrozná ako skôr ukazovateľ je naprd. Takže už netankujeme, lebo sme spravili len 80km a 4 litre je až až.
Frčíme domov, skočíme sa ešte okúpať na našej pláži, kde práve telka točí nejakú šou (5 chlápkov vo veselých zelených košeliach a 5 žien v rozviatych zelených šatách pospevuje na kameru priamo na pláži a tvária sa pri tom náramne veselo a ručí im do toho muzika. Domorodec nám hovorí, že je to na karaoke. Fajn. Takže s tým budú terorizovať chudákov v buse.) Okupkaní odtlačíme moped pred hotel, že nech nezamočíme sedačku a po sprche frčíme novou cestou na krabí trh. Ešte stále sa predávajú kraby a frantíci si kupujú kilo za $5 + 3000R za varenie. Tak si hovoríme, že to dáme zajtra na raňajky. Je akurát západ, tak všetci turisti naň čumia cez hľadáčiky a displeje svojich foťákov. Náš podnik má síce sedenie priamo pri vode obsadené, ale ešte pred prvými drinkam sa uvoľní a tak sa presúvame a aj my fotíme o 106. Vo vode zaliatej červeným západom stoja siluety žien a plávajú siluety krabích klietok. Ženy predávajú kraby priamo do reštaurácií, z vody, keď si nejaký hosť kraby objedná. Reštaurácia je úplne zaplnená, ale na naše prekvapenie skoro všetci ľudia odchádzajú po prvom drinku. Skúšame nejaké koktejly, miešané morské plody na zelenom korení a tom yum polievočku s krevetami. Prisadne si k nám mladík z Austrálie na začiatku svojej cesty, tak mu dávame nejaké tipy.
Vezieme sa spokojne domov a zastavíme v cestovke z kade máme moped, kúpiť lístok do Saigonu. Tam nám pani povie že si môžeme nechať moped až do rána. Rozhodneme sa ale, že ho necháme parkovať u nej, pre istotu.