Ijen

D79: 2014/01/20 Bromo → Ijen
Tak skutočne vstávame 04.00, no prirodzene obedná ponuka na motorku za 25000R sa už neopakuje. Namiesto toho sú už len motorky za 100000R, čo sa mi zdá haluz, lebo toľko by mal stáť aj jeep. Bielorus si kupoval jeep za 125000R v cestovke v Probolingu. My sme ale fpohodke, jeepy idú najprv tam, kde sme boli včera, takže by nám ani nemal nikto prášiť popod nos. Sme rozhodnutí si to tých 45min pod kráter prešlapať sami. Z hrany kaldery, strmo klesáme (s čelovkami) vychodenou cestičkou. Dno je úplne ploché chodníčky sa strácajú na prefukovanom piesku. Snažíme sa ísť priamo ku kráteru, čítali sme niekde, že občas ľudia omylom vystupujú na sopečku vedľa. Kráter má na konci schodisko s vyše dvesto schodmi. Vidno to aj z diaľky. Míňa nás jeden koniar, ponúka odvoz. Neviem, ako si to predstavuje so svojím lahkotonážnym koňom, ale my sme dvaja a odhodlaní. Pod samotným svahom je chrám, a zopár pozatváraných stánkov. Vyzerá to, že z východu slnka dnes zase bude prd makový, všade je kopec oblakov. Ale apoň už celkom dobre vidno. Obehneme kôpku koní a po cestičke nimi vychodenej a vydláždenej (hovienkami v piesku) si to vybeneme do polky kopca, kde v najstrmšej časti už pokračuje len žlté schodisko, pravá zostupová strana dopoly zaviata čiernym sopečným pieskom. Odmietneme zopár ponúk na obetiny – kytičky z pestrofarebných slamienok. Vyzerá to pekne, ale príde nám to haluz hádzať ako obeť do krátera, keď o viere nič nevieme. Skôr sme v stave odpáliť sviečku v kresťanskom stánku európskeho veľkomesta. Prípadne ako pyromani vonné tyčinky a sviečočky. Hádzať kytičky do krátera ako nevesta na svadbe, to nie je náš štýl. Už začína byť riadne cítiť sírovodík, tak nasadzujeme masky. Moc to veru nepomáha. Skôr možno voči prachu. Kráter je obrovský, snažíme sa zabehnúť do smeru, odkiaľ dúka vietor, aby na nás nešiel dusivý dym z krátera. Pofotíme, snažíme sa vyčkať, či východ slnka predsa len niekde indiskrétne nevystrčí ružové sukienky cez oblačiská tehotné dažďom, ale nič. Vietor občas prefúkne dym a vidno pomerne hloboko do krátera. Ako na potvoru to urobí zakaždým, keď K schová foťák, ktorý necheme moc vystavovať smrdiacim parám. Prirodzene, kým K foťák zase vyloví z vodotesného obalu, hnusný dym zase všetko prekryje a silou mocou sa nám chce usídliť v pľúcach. Prestane nás toto cvičenie baviť a poberieme sa dole. Pod kráterom konečne pochopíme, kde a na čo sú kone (pre ne bola tá tráva vo vreciach.) Domáci na nich vozia turistov s gazíkov pod schodisko a potom naspäť. Parkovisko gazíkov sa medzitým riadne rozrástlo, je ich tam odhadom cez štyridsať. V lepšom svetle mašírujeme priamo ku chodníčku hore na kalderu.
V kaviarni si dáme raňajky, trochu sa vydýchame a smerujeme do sprchy. 09.00 má ísť odvoz do Probolinga za 25000R, ale šofér v mikrobuse nechcel počuť iné ako 30000R (biela prirážka).
Pred izbou si ma odchytil chlápek, ponúkajúci Ijen kompletku za 450000R na hlavu. V sprche si to premyslíme a vyrátam, že ak to nedostaneme za 300000R, tak prerábame oproti balíku, ktorú sme mohli mať priamo z Yogya. Tak som to po spške chalankovi z izby č. 13 povedal a on zavolal šéfkovi, prišiel s protiponukou 350000R, ja som mu povedal, nech sa s tým netrápi a demonštratívne som šiel omrknúť situáciu na ceste. K mi povedala, že fingoval druhý telefonát šéfovi a zvolil na 300000R. Dokonca nechal na nás, že nech si dohodneme vlastnú cenu na hoteli, lebo on chcel pôvodne 250000R. Rozhodneme sa ale radšej to nekomplikovať (chyba), zaplatíme a ideme do mikrobusu, možno aj toho istého ako sme pred dňom prišli. Sú tam traja anglicky hovoriaci pasažieri a číňan Ziwi (Zhiwee, no my ho neskôr intenzívne voláme Izi, ako gitaristu z Guns n Roses). Tak pohoda, zase raz nie úplne plný mikrobus. Klesáme dole kopcom a máme možnosť si pozrieť ako to vyzerá cez deň. Celkom fajn, sú aj zaujímavejšie ubytká nižšie, ale všetko vyžaduje dopravu ku hrane kaldery.
V Probolingo vysvitne, ze tí 3 amíci sa odpájajú. Sú to tí, čo včera večer nekonečne dlho a dôrazne a verklíkovito telefonovali do cestovky. Ich problém bol, že boli traja, nepoznali sa, zaplatili si za extra solo izbu a tu ich chceli napchať do jednej jedinej. To ich rozčertilo a neskôr sme sa dozvedeli, že šli spať niekam inam. Napriek odvozu hore a dole chceli ale všetky peniaze naspäť, čo sa samozrejme nepáčilo týpkom v cestovke. Bolo tam aj kričanie a situácia sa nezdala príjemná ani mne, lebo zo šiestich v mikrobuse sme boli už len traja, a mal som pocit, že hrozí, že nebudeme pokračovať. Vo dvore, ako u väčšiny domácnosti mali v klietkach vtáčiky. Tu mali malú sovu. Celkom ma to zobralo. Poslal som tam aj K, tú ale domáca babka podozrievala, že sa ide vyčúrať na dvor do záhona a tak ku nevyberaným spôsobom odohnala, nech ide na záchod za 2000R. Ale sovu videla. Mne sa to tiež nepáčilo a zbehol som radšej na benzínku. Cestou som ešte kúpil vody a domáce jablká.
Amíkom odporúčam odčítať cestu 150000 a 30000 hore a dole a zobrať zvyšok, cestovkár sa ale nasrdil a nechce už ani takú dohodu. Príde tam dokonca aj uniformovaný policajt
Nakoniec naštastie pokračujeme, i keď len traja. Čaká más ešte 5 hodín.
Šofér je veľmi milý, dokonca opraví aj auto, aby nehrkotalo v kufri, robí zastávky a zostane aj v drahšom podniku pre turistov, sme aj hladní a nie je to až také hrozné, tak si dáme fajnú grilovanú rybku z mora opodiaľ.
Pár kilometrov od cieľa si ešte robíme dosť nepochopiteľnú zastávka s výhľadom na kávová plantáže. Občas sú na ceste závory a náš šofér podá zopár bankoviek za právo prechodu.
Pred vchodom na kávovú farmu Catimor je na ceste búdka s bezpečákmi. Aj tým čosi platíme. Prevezieme sa malinkým mestečkom a zaparkujeme pred hotelom. Vyzerá to, že kávová farma je sebestačná ustanovizeň, všetci tam žijú, majú dokonca aj mešitu. Na tenisových kurtoch sa hrajú domorodé deti. Ubytujeme sa a hneď vyskúšame krátky plavecký bazén a malú nevýrivku s horúcou termálnou vodou. Ako si tam tak hoviem (K to už zabalila), začne popŕchať. Však dobe, nech sa len vyprší a zajtra je pekne. Keď na mňa ale začne stekať studená voda zo strechy, zabalím to aj ja. Frantíci v tepláčkoch sa akurat vymotkali, že idú pozrieť vodopád, no tento dáždik ich odradil.
Veľmi sa nám tu páči, fakt by to stálo za to zostať deň navyše. Usadlosť je z roku 1894, založená Holanďanmi. Pripomína trochu Svit. Majú zadarmo kávu – dávno zomletú. ale lepšie ako nič. Cez deň je možné ísť pozrieť luwakov – civetky, ktoré kŕmia kávovými čerešnami, ich hovienka premyjú, vypražia a predávajú ako strašne drahú kávu. Sú tu aj spomínané vodopády a komu sa nelení cca 3hodinový výšlap na štart na Ijen si môže ísť pozrieť jazero aj cez deň. Samo, naspäť sú to tiež tri hodky extra. Mikrobus to robí za 30-40 minút.
Na večeru ponúkajú iba jednu možnosť – bufet za 50000R. Nie je to zlý nápad, ale cena a nám zdá privysoká, aby sme sa nafutrovali do prasknutia a potom šli spať o ôsmej. Chlapík teda povie, že to je v pohode, že si môžeme dať aj len jeden bufet napoly. To je haluz, však ako sa také niečo dá, ale keď inak nedá. Veď moja konzerva tuniaka ešte vydrží. Medzitým sa snažíme šoféra ukecať, aby nás hodil na výšlap na Ijen namiesto o štvrtej ráno už o jednej. Postarší Amík nám hovorí, že je to úplne jednoduchá záležitosť. My máme v cene ale iba vývoz o štvrtej. Za vývoz o jednej a sprievodcu chcú ešte 150000R na hlavu. V našej brožúrke je to iba 120000R, ale človek si nenavyberá. Najprv ho vytrhneme od motlitby v telke, tak ho pošleme naspäť. Potom príde, no celú debatu dosť sťažuje fakt, že nevie ani slovo po anglicky. Možno okrem toilet a hello. Skúšame pred ním mávať peniazmi, no bojíme sa, aby si to zle nevysvetlil. Na večeri sa z bufetu vykľula jedna porcia polievky, kuraťa s ryžou, vyprážaných zemiakov a banánov, takže žiaden bufet. Potom posunkami vysvetlíme šoférovi, nech si zoženie niekoho anglicky hovoriaceho, aby sme to uzavreli. Vyjednávanie je tvrdé a dlhé, nakoniec sme ani moc neušetrili. Traja s Ziwim platíme šoférovi 150000R za skorší odvoz, za to, že bude chudák spať extra tri hodky v aute. Vstupné a poplatky za kameru si zaplatíme sami, sprievodcu za 200000 si tiež zaplatíme sami. Sprievodca ale nebol súčasť plánu. Pre istotu, aby sme nič nezmeškali a predbehli hordy posúvame odchod na polnoc. Budíček bude zaklepaním na dvere 23.30. blíži sa 20:00 tak sa rychlo chystáme o postele, nech si aspoň trochu zdriemneme. Stále prší a internet nefunguje. Na telefóne nie je signál, nemôžme zavolať tatkovi na narodky.
Budík zvoní nie moc prekvapivo presne 23.30, krátko nato zaklope aj šofér. Ziwi nereaguje, tak mu búcham aj ja, nechceme to predsa zmeškať. Do auta nakladáme už všetkú batožinu. Cestou späť sa nezastavujeme, i keď by to asi každý uvítal. Verzia K je, že by sme museli zase platiť na bezpečnostnej bráne, ja si mylím, že sa šofér nechce trepať otrasnou odbočkou z hlavnej cesty na Ijen dole ku hotelo. Dostávame raňajkové balíčky. Nechali sme si zabaliť ryžu z večere a máme kadejaké kexíky, tak balíčky nechávame v aute.

D80: 2014/01/21 Ijen → Kuta
Po vyše 40 minútach parkujeme pred budovou. Všade je tma ako v rohu, netušíme kde sme. Jemne mrholí. Pokúšajú sa nám nabaliť sprievodcu. Začína sa na 200000R, potom zídu na 150000R, ale už ani ránu. Moje predstavy boli, že to bude jednoduché, ale mám rozpačité pocity. Nevieme ani ktorým smerom vyraziť. V mrholení ani nemám moc chuť vyťahovať navigáciu, nie že by som vedel po ktorej z ciest, ktoré od nás vedú vyraziť. Postávame, v duchu nadávam a zvažujem, či by predsa len nebolo jednoduchšie zobrať toho zvodcu. Šofér sa nás pokúša presvedčiť, že to je veľa, ďaleko, 3km. Prichádza druhé auto z nášho hotela, s Frantíkmi. Ich sprievodca ide rovno zaplatiť vstupné, tak ho nasledujeme. Tam sa ešte spí, tak to chvíľu trvá. Platíme 15000R na hlavu a 30000R za foťák. My máme s K len jedného fotografa a Ziwi bez zaváhania zahlási, že K je tiež jeho fotografka. Tak platíme len jednu kameru. Predavači lístkov nám ukážu smer a už šlapeme. Cesta je v pohode, ideme obaja za K čelovkou. Ja svoju už blikajúcu šetrím a Ziwimu som tiež odporučil šetriť svoj mobil. Navyše je lepšie mať obe ruky voľné. Šlapeme v občasnom mrholení, sem tam za nami zakašle nosič, no inak je kľud a tma. Keď je strieška schováme sa a chvíľu popíjame vodu. Nosičská jedáleň po asi hodinke šlapania je ešte zavretá. Obehnú nas tam aj Frantíci ako si tak pod strieškou pijeme a zahryzávame kexíky. Miestami vidíme aj koše so svietivo žltou sírou. Len tak položené popri chodníku. Netuším, či sú nosiči niekde v kríčkoch, alebo sa schovávajú pred dažďom, alebo jedia alebo čo. Po necelej hodine a pol sa terén vyrovnáva, čo podľa informácii z netu má byť vrchol. Sedí tam partička domorodcov, no jediné po anglicky čo vedia je, že nehovoia po anglicky (no speak english). Obehneme ich, no terén začína byť dosť drsný, zem rozrytá hlbokými výmoľmi cez ktoré sa nedá ani prechádzať. Podľa navigácie sme odbočku tesne prepásli. Otáčame to naspäť a v tme ostríme, kde by mohol byť chodníček. Domáci nás míňajú smerom nahor. Snažíme sa zistiť kde je odbočka, museli predsa vidieť Frantíkov ako zostupujú do krátera. Nechápeme, čo robia. Tam kam sa vybrali je len výhľad na východ slnka, ktorý nebude ešte 3-4 hodiny, ak vôbec, v tomto počasí.
Začne riadne pršať, do 15 sekúnd mám mokré nohy od kolien dole. Navigácia je málo detailná a bojím a aby nepremokla. Nevieme presne zistiť, kde je odbočka. Strácame nádej a myšlienka, že sme to mali hrať na isto s vodcom je intenzívnejšia s každým centimetrom štvorcovým premočenia gatí. Jedno je isté, musíme sa hýbať, inak nám bude riadna zima. A to má chudák Ziwi všetko bavlnené. Na vrchu má len hrubú bavlnenú mikinu. To bude dobre mraziť a riadne ťažké.
Keď už to vyzeralo úplne beznádejné a mal som pomaly chuť skočiť do krátera šípku, že ukončím to trápenie, ako svetlo na konci tunela sme zbadali blikajúcu čelovku nie ďaleko pod nami. Opatrne (bez svetla) sme sa začali hýbať smerom ku nej, ale hlavne sme vyčkávali. Asi sme sa všetci traja modlili, aby to bol niekto, kto vie smer a predstavovali sme si, že v kráteri asi bude pekne slnečno a sucho. Napriek tomu, že svetielka nevyzerali byť ďaleko dosť dlho im trvalo, kým sa priblížili a možno 10 metrov pred nami zahli do krátera. V panike, že ich stratíme som za nimi vyšprintoval, v tomto extrémnom teréne som už i ja mal čelovku. Snažil som sa zaradiť do stredu medzi nich a K v nádeji že ich nestratím a K spomaľovaná Ziwim ma budú stále vidieť. Zostup dole je celkom v pohode. Cesta je vykladaná kameňmi, nie nepodobná tatranským chodníkom. Stále prší, ale už som celý premočený, tak mi je to jedno. Dúfam len, že obal na ruxak to vydrží a nepremočia sa foťáky. Pred nami je vodca s dvoma ľudmi. Držíme sa ich ako kliešte. Biela žena po tridsiatke v ružových teniská nás exponovanými úsekmi brzdí, tak sme sa zhustili a všetci traja sme pokope. Radi by sme ju predbehli, ale sme na partizána a bojíme sa, že či by sme to bez vodcu zvládli. Dole pod nami už modré svetielka vykúkajú z čmudu. Sírovodík nie je až taký hrozný, možno je to aj dažďom. Zastavíme sa na plošinke a čakáme na nezadymený výhľad na modrý oheň. Pod nami pracujú nosiči, kopú kusy sýry. Zrazu vybehne partička Frantíkov a za nimi aj dôvod ich úprku – sírovodíkový dym. Čas sa úplne spomalil, nevidím si ani ruku vystretú pred sebou. Nedá sa mi dýchať, ale musím. Nič nepomáha. Všetci kašlú a snažia sa zdrhnúť. Idem do kolien v nádeji, že pri zemi to bude menej drsné, ale hlavne aby som vobec videl a pokúsil sa výjsť vyššie. Tu sa nedá zostať. Dym je taký koncentrovaný, že moje pľúca ho odmietajú dýchať. Začnem nádych a keď zachytím koncentrovaný závan prestanem v polke nádychu. Nasilu vydýchnem a len dúfam, že nasledujúci nádych bude mať nejaký kyslík. Štvrnožky výjdem torchu vyššie, člupnem jednou nohou do potôčika a vykrikujem na K, že kde je. Nájdem ich kúsok vyššie na chodníku v bezpečnej vzdialenosti. K strašne kašle. Do krátera zostupuje už viacero nosičov. Na to nepohodlie, čo sme zažili cestou sem, a slabé zábery ohňa sa mi to zdá málo, tak ich dvoch (K+Z) nechávam na mieste a bez vaku zbehnem dole, že preskúmam druhú cestu, kde sa mi zdalo že zmizli ružové tenisky. Prestalo pršať. Modré ohne jasne horia, nikde nie je žiaden dym, prejdem okolo kopačov a stojím priamo pred ohňami. Tie si šľahajú, hučia ako plyňák na plné guľe a majú magickú modrú farbu bez akýchkoľvek iných oddieňov. Nemám foťák, tak preskúmavam situáciu ďalej, zídem kúsok nižšie a tam je partička s ružovými teniskami a iná skupinka modrých plameňov. So zmenou vetra príde kopa dymu a ja som odrezaný od návratu. Nájdem ale prístrešok kde skupinka domorodcov popíja malé fľaškové Guinessy. Aj ma ponúknu, ale ja musím ešte nájsť K a Z, tak nie je čas na zábavky. Majú tam aj pekné suveníry – rozhodnem sa, že niečo kúpim, nech majú peniaze, ak to celé dobre dopadne. Príde mi to ako dobrý prístrešok pre K, aby sa spamätala z kašľa a ako dobré miesto na výpady za modrým ohňom, tak poprosím jedného bezpečnostňáka, aby mi pomohol ju nájsť. Chvíľu asi nechápe, myslí si, že chcem aby ma vyviedol von z krátera. Keď ako tak pochopí, pýta sa na jej meno. On vykrikuje Katarína, ja Bobo. Potom začne on po mne opakovať hlasné BOBOOO! Na celý kráter. (K sa samozrejme na volanie cudzieho chlapa neozýva). Prídeme ku cestičke a mám pocit, že sme už nad nimi. Tak mu to hovorím a on kričí na zostupujúcich nosičov naľavo a napravo a po chvílke máme signál zdola, že tam sú. Ziwi tu ale nie je, toho už K poslala hľadať mňa. Po pár výkrikoch sa ale objaví a šéfko nás odvedie do svojho príbytku. Myslím, že to je najlepšia základňa na sledovanie ohňov. Ved tí sekuriťáci sú tu celú noc. Domáci turisti s pivkom už zmizli, sme tam len my traja. Vyberieme kexíky, vodu, pohostíme dvoch sekuriťákov, ponúkneme ich aj cigaretkami, ktoré sme špeciálne pre túto príležitosť kúpili. Teda kupovala ich K a aj to tak dopadlo, je to pohľad pre Bohov ako baníci fajčia tenké dámske cigaretky, tie jediné, ktoré K predali.
Ideme so sekuriťákom a Ziwim na prieskum. K je ešte rozkašľaná tak zostáva relaxovať. Sekuriťák nám všetko poukazuje. V tej tme je to magické. Začíname samozrejme modrými ohňami, tie vidno len potme a to je hlavné lákadlo. Zvyšok môžeme vidieť i cez deň, i keď musím uznať, že rúško noci tomu dáva riadnu dávku magickosti. Zazvedie nás ku ohňom, ukáže zkade najlepšie fotiť, keď príde dym ťahá nás do bezpečnej vzdialenosti. Potom nám poukazuje miesta, kde 400C horúci dym uniká zo zeme a kondenzuje v nainštalovaných rúrach na tekutú sýru. Tá potom tvrdne v jazierkach a robotníci ju kovovými tyčami rozbíjajú a až v 90kg váhach nosia na hranu krátera a ztade ešte 3km dole ku ceste. Naberie aj pár deci sýry do plastovej fľaše a nalieva to do suda s vodou kde ponoril druhú ruku. Sýra vo vode tuhne a vytvára kvapkovité útvary, ako vosk zo sviečky. Celkovo je dosť podobná vosku. Vrátime sa do stanu, kde medzitým K debaduje s ružovými teniskami. Kúpim suveníry, zaplatím 50000R sekuriťákovi, čo našiel K a ukázal nám naokolo a ideme hore. Je niečo po piatej a už pomerne svetlo. Cesta nahor je tiež zaujímavá a šokujúca. Po tme to vyzeralo dosť nevinne. Všade je dym, takže keď sa nám ukáže na minútku samotné kyslé jazero na dne krátera sme radi, že máme vytiahnutý foťák. K to cvakne a jazero v ten deň už viac neuvidíme. Na hrane krátera je už normálne ráno. Aby sme sa zohriali a v nádeji, že sa predsa len odkryje pohľad do krátera sa rozhodneme vyšlapať kilometrík po obvode na vyhliadku. Cesta je zaujímavá, ale nikdy neuvidíme nič iné ako dym z krátera. Na vyhliadke si dáme posledné kexíky a ideme rezko dole. Naše technické gate viacmenej celé preschli. Nevyschol mi len zadok, kde sa to asi cez tuk nevyhrialo a nepríjemne to chladí. K má asi podobný problém, lebo si okolo pása uviazala šatku. Cestou dole míňame viacero turistov ale hlavne kopec nosičov, čo nastupujú do práce. Niektorí ponúkajú sírové suveníry (hlavne odliatok korytnačky v pieskovej formičke), všetci sú ale priateľskí, vysmiati a zdravia sa nám. Je mi ľúto, že som nechal zvyšné cigarety dole sekuriťákom, hlavne po tom, ako si vypýtali tie peniaze po tom, čo som nakúpil suveníry. Ale neľutujem, stálo to za to, len som mohol mať ešte cigošky a sem tam niekomu ponúknuť. Nabudúce kupujem cigerety ja, nech sú normálne.
Nosičská jedáleň je už otvorená, všetci tam jedia rezancovú polievku a naokolo je kopec košíkov so sírou. Predávajú tu aj suveníry. Začíname byť už aj riadne unavení. Zbehneme až dole, popri chodníku sú aj každých 200 metrov pätníky so vzdialenosťou. Takto za svetla vidíme aj kadejaké informácie pred pokladňou, kde sme ráno kupovali vstupenky. Prezlliekame sa do suchého, je celkom teplo a ideme ešte do teplejšieho, takže sa obliekame nakrátko. V dome pred ktorým parkujeme si dáme kávu a čaj a debatujeme s francúzskou skupinkou pri ohni. Je to veľmi príjemné.
Cesta do prístavu sa nám zdá moc krátka (ešte by sme driemali). Vyložia nás pred cestovkou a tam nám ponúkaju bus s trajektom na bali za 100000R. Zá sa nám to neuveriteľný obťah a chlapík nás ani nijako nepresvedčí, tak sa vyberieme do prístavu. Ako tak chceme prejsť na druhú stranu cesty chlapík nám hovorí, že aj tu môžeme čakať na autobus. Tu ho majú za 60000R. Chlapík z cestovky tvrdil, že trajekt stojí 20000R a v knižke písali, že bus na Bali stojí 30000, tak 60 000R a nám nezdá až také hrozné a pristaneme. Zbehnem ešte do obchodu a kým nakúpim bus už chce odísť. Naskočím a len sa otočíme do protismeru a zastaneme v cestovke, kde nám tento istý bus predávali za 100000R. Neuveriteľné. Keď vidíme, že ferry stojí iba 6500R je nám jasné, že aj 60000R za tento bus je asi s turistickou prirážkou. Do trajektu si nacúvame a podriemkávame v klimatizovanej VIP miestnosti. Na Bali frčíme cez tri hodiny bez cik prestávky. Nie je to moc príjemné. Bali vyzerá úplne inak ako Java. Veľa ideme popri pláži a vidíme kopec ceremónií popri ceste.
Bus nás vyloží asi 9km od Denpasaru a nie je tam žiadne verejná doprava. Iba drahé taxíky a rovnako drahé minibusy. Ziwi ide do Kuta a my nechcem už nič špekulovať a čo najskôr niekde zapadnúť ku moru, tak sa pridávame. Naštastie je nás 6 čo držíme pokope pred obludnými návrhmi taxikárov, tak nakoniec K dohodne odvoz do Kuta taxíkom pre 6tich po 30000R. Idú s nami aj Kórejky s Japoncom. Tích Sme videli už aj na Bromo a dnes na Ijene sme im vyprávali ako to bolo v kráteri, lebo oni šli až o 04.00 na východ slnka, ktorý nebol.
Cestou nám šofér vypráva o miestnej špecialite – arak. Že to pijú hlavne mladí chalani. Diskusia sa potom točí primárne okolo alkoholu. Vyloží nás pred batôžkárskou uličkou Popies lane 1, ja nechám K strážiť vaky a idem hľadať ubytko. Hneď na začiatku objavím izbu za 100000R. Z fajnovo vyzerajúceho hotela oproti výjdu Kórejky a hovoria, že je to tam za 100. Zdá sa mi to neuveriteľne dobrá cena, tak sa vratim a hovorím im to. Izba, ktorú som videl ja za 100 bola dosť jednoduchá. Ona ale hovorí, že je to veľa. Po úvodnej vlne šoku, že ako môže chcieť menej ako 100000R, veď my sme lacnejšu nikdy nemali sa pýtam, či hovorí o Rupiách. Vysvitne, že ona hovorila o 100 dolároch, čo je 12 krát toľko ako moja izba. Tak to uznám, že môže byť veľa pre kadekoho. Behám ešte hore dole veľa, pozerám aj že kam pôjdeme na večeru, ale nakoniec nič lacnejšieho nenájdem. Mali ešte peknú izbu s krásnou záhradou za 150 000R, ale tam sa chceli kórejsko-jponská trojica presunúť. Tak som šiel po K a zapadli sme. Po sprche sme šli na pizzu, ktorá nebola zlá, ale na to čo ponúkala bola moc drahá. Od radosti z vydareného výletu a tiež ku pizzi si po 11 tich dňoch dávame prvé pivo.