D45: 2013/12/17 Hanoi
Nad ránom začína byť zima aj cez tri deky, ale nedá a nič moc robiť. Samozrejme v momente, keď sa mi zdá, že spím nalepšie za celú noc sme zrazu v Hanoi a musíme ráno 07:00 vystupovať do strašnej zimy. Je tam kopec otravov a my sme pekne primrznutí. Nenecháme sa ale rozmraziť a v kľude sa ponakladáme, pozapíname vetrovky, ktoré sme žiaľ nemali so sebou v autobuse (to sa už nebude opakovať). Zisťujem na navigácii, že sme 1.2km od hotelovej štvrti, tak sa k nám pridávajú traja študenti zo Singaporu. Keďže bez pohybu nevieme poriadne určiť smer, pýtame sa ohrdnutých taxikárov a vyrážame kam nám ukážu. Strácam signál, ale začínam mať silnejúci pocit, že ideme naopak. Zaševelím to na K, tá sa ale rozohrieva debatovaním s babami a s vidinou hotela trieli v ústrety teplej izby. Keď sa moje obavy potvrdia, úspešne zahatám celú výpravu a následných 5 minút sa vraciame na stanicu. Potom je to zase 1.2km pomerne priamočiaro. Ideme cez rušné mesto, všade to žije – domácimi. Domáci nakupujú v už otvorených obchodíkoch, vysedávajú vo francúzsky vyzerajúcich kaviarňach. Keď prídeme do turistickej štvrte, tam je ešte skoro všetko zavreté, sem tam otvárajú nejaký obchod, sem tam nejaký biely turista. Predsa len je pre turistou priskoro a tí nezbedníci vonku sú buď strašne hladní, alebo im bola zima na izbe (to pochopíme, hneď ako sa ubytujeme). Odprevadíme trojku bielych študákov až pred ich hostel. To vyzerá byť riadne populárne miesto, napriek skorej rannej hodine to v loby a pred hostelom vrie ako úli. Rozhodneme sa ísť zmobilizovať sily na kávu. Ceny sú tu všade turistické – 20000D za kávu s mliekom. Kde je naša plážová cena 12000D?
Po káve nám nejako dôjde para a skončíme v hoteli, ktorý som čekoval predtým po ceste za ohromných $13. Aspoň že máme plný WiFi signál na izbe. Po horúcej sprche sa vyhrievame pod velikou spoločnou perinou na príjemnom matraci. Je to celkom deluxe, užívame si naše ťažko zarobené doláriky. Dokonca máme aj chladničku, ktorú vyťahujeme zo zástrčky, lebo nám ju určite nebude treba a len zbytočne vrčí. Dávame prať, sľubujú, že do večera to stihnú.
Sme strašne hladní, tak riskujeme #1 na TripAdvisore, že dáme hambáč a bravčový sendvič. A tak sa aj stalo. Hambáč sa dal, Katkine BBQ bravčo bolo veľmi zaujímavé – s hrozienkami, ale za tie príšerné prachy to bolo na zamyslenie. Rozhodne sme neodchádzali extatickí. Dokonca sme sa pohrávali s myšlienkou, že si dáme tu námahu a okomentujeme to na TA. (Do dnešného dňa sa tak nestalo).
Zdriemneme si na izbe a poobede vyrazíme na jazero, že si pravíme pešiu túru po Hanoi. Z mesta sme fascinovaní. Viem si tu prestaviť aj pár mesiacov žiť. Na jazere je chrám na ostrovčeku spojenom s brehom červeným mostom. Vyberajú aj vstupné. K fotí, ja pozerám suveníry keď zbadám naše Švajčiarky (cesta z Hoi An). Obzeráme divadlo na vode ale mám mať o 18.00 hovor s firemným zákazníkom z Jakutska tak radšej pokračujeme v pešej túre. Stratíme sa (nečakane:)) a končíme pri východnej bráne starého mesta, kde sa osviežujeme kávičkou. Ta nie je moc dobrá, ale máme fajn výhľad a podarí sa mi vydrankať aj čaj. Ponáhľame sa domov na net. K sa pokúša vyzdvihnúť prádlo, pýtajú si od nej telefónne číslo. Lokálnu SIM nemáme a mobily sú furt vypnuté. Príde nám to celkom ftipné. Tak to K zjedná a príde si to zobrať na záverečnú. Prádlo vybalí na posteľ a kontroluje (poučená zbastardením z Phohn Pehn). Je to ešte úplne teplé, asi to dosušovali keď tam K bola pred hodinou. Ako si tak píšem so zákazníkom, niekto sa nám zasa dobíja do izby. Zakričím mu z postele: „Zlá izba!“

D46: 2013/12/18 Hanoi
Ráno sa pýtame, či sú raňajky v cene. Nie sú, zvestuje nám vedúca. Treba si priplatiť dolár na hlavu hovorí a pokračuje vo vymenovávaní, čo všetko je v cene. Za dolár si ako turisti kúpime akurát tak jednu kávu, takže to znie ako dobrá kúpa. Objednáme si teda raňajky a sadáme za stoly. Kuchárom je asi dedko čo väčšinu času sedí za kompom v loby (nakoniec je to majiteľ). Zmizne v kuchyni spolu s vedúcou a o chvíľu sa vynorí šéfka s termoskou riedkej ale dobrej kávy a štyrmi banánmi. Začína sa to dobre. Potom príde omeleta s rajčinami, dve masielka z Nového Zélandu, bagetka a pohár džemu. Paráda. Už sme aspoň na troch dolároch. Omeletka je výborná, masielko ani neviem kedy som mal, hladní sme poriadne, tak sa musím krotiť aby som nehltal. Osmelím a vypýtať salko do kávy. Banány už nevládzeme, zabalíme si ich do mesta. Veľmi sme spokojní, zajtra dáme raňajky znova.
Pokračujeme dnes v našej Tour de Hanoi. Vyrazíme smer jazierko, je krásne snečne, tak sa rozhodneme vybehnúť do kaviarne na 5tom poschodí nad jazerom. K si vo výťahu pomýli chápka v uniforme s obsluhou výťahu. Keď zbadám, že chlapík má na uniforme napísané Korean Airlines, je mi dosť jasné, že došlo k nedorozumeniu. Nie len, že chlapík nevozí ľudí výťahom (skôr lietkami), on zrejme ani nie je z tejto krajiny. Situáciu K zachraňuje vynájdením sa. Poďakuje a maníkovi za stlačenie pochodia po kórejsky. Medzinárodná kríza je zažehnaná.
Vyzerá to na teplo (apsoň teda na slnku) a je to aj najlacnejšie, tak sa osmelíme na pivká. Donesú nám dve 6 decové, každé stojí 35 000D. Drobné prekvapenie nastane pri platení v podobe 10% dani (sktorou sme sa ešte nestretli). Miesta na slnku sú obsadené, tak si prisadneme k slečne netbookom. Časom sa rozbehne konverzácia. Slečinka je z Francúzska, prišla sem po školách (právo) učiť na pól roka francúzštinu, no ušla sa jej najmä angličtina. Žartujem, aký to bude úlet ak nejaký turista osloví jej žiaka a ten mu odpovie anglicky s francúzskym prízvukom (ona ho teda má intenzívny). Hovorí, že vie o pár anglicky hovoriacich učiteľoch, ktorí učia francúzsky, takže tam to bude podobne vtipné. Zaujímavé je, že jej stará mama sa narodila vo Vietname, po oficiálnom ukončení kolonizácie sa ako 22 ročná dostala do Francúzska, do rodiska sa už nevrátila. Ani cesty do Vietnamu vnučky sa už nedožila. Zomrela pár mesiacov pred odchodom. Zvrtneme konverzáciu na jedlo a učiteľka sa rozhovorí o mačacom mäse (žuvačkové), potom pomenie ako zmizol psík z dvora, tak dva dni nejedla vôbec žiadne mäso. Ono je asi fakt lepšie keď človek netuší čo za mäso to je.
Francúzku nechávame na teraske a ideme na prechádzku. Obehneme jazero, pokúšame sa nájsť nejaký supermarket na jedlo, ale objavíme len butikový megamarket. Jeme v Pho 24, čo je predražené polievkovníctvo. Nie sme z toho nadšení, ale nevieme takto nalačno nič nájsť. Vyrazíme smer Ho Chi Minhove mauzóleum. Zastavujeme na dobré ale turistické (cenovo) kafé. Čaj zase nezariešime. Mauzoléum je žiaľ zatvorené, podľa knižky, ho zatvárajú 10.30.Je ale možné, že je Ho Chi Minh na každoročnej 2 mesačnej kúree v Moskve. Prechádzame sa v záhradkách okolo. Mauzoléum vyzerá ako náš Slavín, len mu chýba anténka na vrchu. Je to trošku úlet, akoby Slavín ufikli z BA. Naokolo sú na trávnikoch zelené exteriérové reproduktory a hrajú nejaké socialistické šlágre. V chráme pred múzeom spieva mních, tak s ním chvíľu meditujeme. Je už dosť hodín, tak sa svižne presúvame do pavilónu literatúry. Ten sa nám moc páči, i keď zeleň je trochu poslabšia. Je už zima, sme hladní, tak aspoň hydratujeme kolou a kukáme ako sa fotí svadba. Nevesta i ženích sú v parádnych červených krojoch, vyzerajú, že sú už dosť vyfotení. Slnko zapadlo, zima sa prehlbujeme, ideme niečo zajesť a dom. Pri východe z kompexu sme narazili opäť na nevestu, tentokrát sa prezliekala do štandarných bielych šiat, ešte že si zobrala teplú podprsenku (tá z diaľky ale nebola vidno). Prebehol nám mráz po chrbte. Brrrr. Nevieme nájsť jedenie, tak alternatívne zapadneme v podniku s čapovaným pivom. Uhľohydráty treba. Jedlo je ale drahé. Popíjame a sledujeme ako cez ulicu chlapík tréhuje pitbula. Necháva ho vyskakovať na gumu zavesenú na lampe a chudák pes trhá a trhá ako ťupík. Pýtal som sa pri objednávke, že či stojí 5 prstov (5000D ako u nás na uličke) – mladá povedala, že hey. Pri platení za dve už ale chcel beťár 14000D. To sa mi nepáčilo, povedal som mu po anglicky, že sme sa dohodli na 5 za pivko , dal mu 10tis a išli sme vedľa na polievku, čo som ja síce videl, ale K nie. V polievkovníctve je jeden človek, objednáme si niečo z menu na tabuli s uvedenými cenami (35000D) a keď prídu dvaja domáci, objednajú si polievočku a pani im tam seká čerstvé hovädzie mäso tak si objednám posunkami, že chcem to čo oni. Donesú nám kopec ryže a fajné mleté mäsko so zeleninou a potom aj tú polievočku. Neviem tam identifikovať to sekané mäsko, buď sa uvarilo v horúcom vývare alebo mi ho tam nedala. Ale je to fajn a pri ceste na WC ešte dostanem jackfruit a pri ceste von ďaľšie dve. Úplne nafutrovaní ideme ešte do čajovne, ktorú nám ospevovala Francúzka na terase. Je už tma a pri vchode svietia lampióny ako do nevestinca. Objednali sme si čajník lotosového čaju. Vyzutí sedíme na rohožiach na zemi pri nízkom stolíku. Donesú čajníček, pohárčeky a chapík z termosky ceremoniálne zalieva prvý nálev. Ten zleje do premytých pohárikoch a naleje ho naspäť. Potom nám konečne naleje a ide preč. Je to riadna šupa. Niečo ako super silná šalvia. Objednali sme si po jednej z dvoch rôznych sladkostí. Doniesli nám dva tanieriky s piatimi kusmi z každej. Okoštujeme oboje, koláčiky zo zelených fazuliek sú fajn, tak si na plné brucho dáme ešte jeden. Pri platení nám rátaju 10 sladkostí, ale zkorigujeme to a všetko je fajn. Uháňame cez mesto a silne nám to obom pripomína úprky cez Paríž, kde sme sa často ponáhľali od Luxemburských záhrad do Marais. Zastavíme sa ešte v markete (ani super ani mini) nakúpiť nejaké alkoholické nápoje a proviant na plánovaný výlet loďou. Odložili sme si obal z koláčika zo zelených fazuliek a kupujeme dva iné modely. Po hodine sme uťahaní na hoteli a pokúšame sa zabookovať plavbu Dračou zátokou (Halong Bay). Vedúca tam už nie je, recepčný nerozumie, ale akurát mu zavolá šéfka a on nám ju dá k telefónu. Berieme najlacnejšie možnosť ($40 na hlavu za dva dni a jednu noc) i keď sme videli aj ponuku za $37, ale rozhodneme sa pre biznis s domácim hotelom (a všade varujú nebrať to najlacnejšie). V posteli na internete otvárame fľašu francúzskeho červeného a čakáme, či sa k nám bude zase niekto dobíjať. Treba ešte dotiahnúť nejaké pracovné záležitoti, tak využívame net naplno.