D055: 01.01. 2019 Langkawi → George Town, Penang
Ráno nejde net, tak sa trošku nervózni dobalíme dúfajúc, že hádam na recepcii pôjde a budeme si môcť objednať Grab do prístavu.
Cestou cez komplex vidíme zamestnanca ako nesie klietku s malým potkanom. V prvom stane od vchodu zase niekdo brutálne chrápe.
Skúšam sa odubytovať no na recepcii sa predo mnou mlaďas nekonečne dlho vybavuje. K ide zatiaľ pozrieť, či v Kaktuse nerobia raňajky. Vráti sa so zlými správami. Raňajky nebudú a nedarí sa jej ani objednať Graba.
Úspešne odubytovaní dostávame späť zálohu (100RM) a modrý uterák T-Star cottage. Úplne sme z toho paf, lebo za tri týždne sme vyhodili akurát tak malú nádobku od vitamínov a bum, pribudol nám stredne veľký uterák.
Grab stále nemá nikoho voľného, tak sa rozhodnem k ráznemu kroku a idem chytať taxík na ulicu. Vonku očakávam novoročnú apokalypsu, keďže Kaktus je zavretý a Grab nejde, no opak je pravdou. Na ceste je úplne živá premávka a okolo jazdí kopec taxíkov. Síce mi žiaden nezastal ale vraciam sa po vak, verifikujem, ktorý smerom sa máme vydať do prístavu a ideme. Po ani nie 100 metroch ide oproti prázdny taxík, zamávame mu, on to otočí do nášho smeru a za 40RM nás berie do prístavu. Grab sa tváril, že by to bolo za 25RM, ale čo narobíme, keď nemá voľné autá. Všetci Grabáci asi dnes jazdia ako normálne taxíky, aby mohli účtovať viac.
Taxikár je milý, má slušnú základnú angličtinu a trochu si aj pokecáme. Cesta je dosť dlhá a ostrov sa nám zdá celkom veľký.
Mesto Kuah predstavuje úplne iný svet ako náš koniec pláží. Sú tu veľké hotely a nákupné strediská.
Taxikár nás vysadí pred prístavovým centrom. Je tu veľa obchodov a aj Duty Free, kde nakupujeme posledné a predražené pivá (4.3RM). V Starbucks kupujem espresso drink v nádeji, že bude čierny, no končím so smotanou a mliekom. Chutí to fajn, ale zišiel by sa do toho rum.
Prístav je obrovský, pripomína menšie letisko. Je to tu prezamestnané kontrolórmi. Pred výstupom sú traja, ktorí nám prideľujú čísla sedačiek. V lodi sú zase traja ukladači batožiny. Až do minúty odchodu nastupujú ako poslední kadejakí celkom ešte podgurážene vyzerajúci belosi. Jednému mlaďasovi kamošky ponúkajú tabletky na bolehlav.
Kukáme hlasný indický akčný film z 2018 a diskrétne pocuckávame pivo.
Na ostrove Penang vystupujeme a cez vymreté mesto so stopami po včerajších oslavách hopkáme peši na ubytko vzdialené 15 minút od prístavu.
Na hoteli nás s vakmi nás nechá ukecaný recepčný stáť ako ťupíkov, zatiaľ čo on vypráva a krúžkuje v mape, čo kde a ako. Najprv dostaneme izbu bez okna, ale keďže sme si extra priplácali za oknovú K ju ide vymeniť.
Hladní zapadneme do prvého podniku Kapitán na tandoori. Ja si objednám ryžu a K syrový nán, a obaja k tomu máme kus kuraťa až sme prekvapení, že ako sme si toho tak veľa obejdnali. Kura je výborné, tandoori korenie pikantné a extrémne červené. Jeme rukami a ja mám potom červené prsty ešte na druhý deň.
Trochu sa poprechádzame po okolí, nech kura sadne a navštívime aj čínsky chrám Kong Hock Keong po akcoške. Ind tu zametá konfety a prázdne fľaše.
Mesto samotné sa nám zdá akési učesanenejšie. Krajšie, čistejšie. Menej drobiacich sa budov, viac spravených – zrenovovaných.
Je riadne teplo, teplejšie ako pri mori tak to otáčame. Cestou späť obzeráme v  galérii masky a iné artefakty a kože z celého sveta, no hlavne asi z Afriky. Majú tu zaujímavú kožu zo zebry. Vyzerá byť zvlečená v jednom kuse aj s tvárou. Oči a ústa má zavreté ale vyzerá to aj tak dosť drsne a tak sa pýtam staršieho belocha, že či to je tak ako si myslím. Potvrdí mi to, že áno a že má k tomu aj všetky certifikáty a povolenia a môže mi to poslať poštou, ak čírou náhodou nemám miesto v batožine. V duchu sa pousmejem a na cenu sa radšej ani nepozerám. Na poschodí sú vystavené obrazy, ale tie nie sú také úchvatné ako veci na prízemí.
Po oddychu si dávame kávičku a čajík (2x+1.30) v nárožnom kopitianovi, kde sme boli aj pred dvoma rokmi.
Sem tam okolo prefrčí gýčovo nastajlovaná cyklorikša s turistami.
Na večeru ideme do hawkers časti na Chulia Street pod Love Lane. Majú teraz sezónu chobotníc a mušli, tak testujeme fantastickú chobotničku na prírodno a podľa odporúčania aj mušle v lahodnej domácej štipľavej omáčke. Predavačka pitia nám nanúti aspoň jeden drink, tak si dávame ananásový džús. Je fajn, ale je to skôr len trochu ananásu rozmixovaného s kopou ľadu.
Dopcháme sa v rezancovníctve, kde máme výborné ručne robené špenátové rezance v polievke a fantastické sézamové s kuriatkom. Sézamový olej chutí nádherne lahodne, dobre ide k troche sójovky a ďumbiera. Oleja ešte zostalo, tak sme si tam prihodili rezance z polievčičky. Zajtra ráno veru od hladu nevstaneme. Super ženšenový nápoj servírovaný v peknom hranatom pohári s pár efektne vyzerajúcimi tenkými korienkami robí efektnú bodku za kulinárskym večerom.

D056: 02.01. 2019 George Town, Penang
Budí nás popevok na slávu Alaha. To je tak trochu nevýhoda týchto moslimských oblastí.
Raňajkovať chceme ísť kuey teow s kačacím vajcom a tak si cestou dáme len croasant. Nie je zlý ale chutí tak sáčkovo. Nechávam tam K obzerať rannú scénu a vraciam sa na hotel po zabudnutú peňaženku, ktorá nakoniec ako vo väčšine takýchto situácii bola predsa len vo vaku k K.
Vysnívané raňajkovníctvo nájdeme v pohoške, ale nudlová babka má žiaľ dovolenku. Dávame si teda tradičné toasty s kokosovým džemom a maslom a vajcia na supermäkko. Domáci si vajká vyklopia do šialky, pokvapkajú sójovkou, posypú čierným korením a pijú alebo jedia lyžičkou.
Omrkneme modrý mansion vplyvného Cheong Fatt Tze a ideme hľadať bankochmat. Cesta je plná kulinárskych nástrah, len obdivujeme všetky tie čínske stánky s jedlom a dúfame, že budeme už čoskoro zasa hladní. V supermarket nakúpime silný ďumbierový čaj, kešu v kokosovom mlieku a Yakult na pretrávenie. Nech môžeme zase jesť. Nákupné centrum je celkom haluzná sústava nezaujímavých blokov, spodkom cezeň idú cesty s autami.
V Starbucks zapadneme na oddych, dobrú kávu a internet. Keď nám dôjde prvý kód vytlačia nám na pokladni druhý, nemusíme si ani už nič kupovať.
Vygooglili sme na TripAdvisore vegánsky podnik, tak sa tam prejdeme. Majú tu celkom fajn otvorený burgerík z hrachu a vegánsku pizzu – bez syra.
Cestou späť zahneme o ulicu skôr – paralelne s našou Chulia Street a objavíme obchod s čajom. Majú tu dosť drahý čaj, tak si nakoniec nič nekúpime, ale zažijeme neobyčajné čajové dejchánky. Vedúcí je zrejme už v strede prezentácie, no jeho zákazník sa vybavuje na telefóne, tak nás promptne usadí na opačný koniec pekného vyrezávaného stola, naloží do konvičky nový čaj a poďho na demonštráciu. Pomedzi výklad nám ukáže aj pár vytlačených stránok s fotkami 300 ročného čajovníka, čajových plantáži a jeho rodiny v rôznych fázach zberu a spracovania čajových lístkov. Je to fajn zážitok a čaj chutí neskutočne dobre – dokonca sladko. Zažil som takú sladkú chuť už párkrát, ale táto je rozhodne najluxusnejšia. Chlapík nám ukáže aj chemický rozbor jeho čaju a hovorí o tom, ako niektorí ľudia predávajú zafarbený recyklovaný – použitý čaj z reštaurácií.
Pred večerou si doprajeme krátky oddych pred jedlom a potom vyrazíme v plnej zbroji s nabrúsenými zúbkami do toho.
Rozohrejeme sa výbornou a pikantnou ešte teplúčkou vajcovou samosou a prihopkáme na našu križovatku, kde nás zarazí fakt, že náš stánok s mušlami a chobotničkami ešte nie je otvorený. Chvíľu bezradne prešľapujeme nalačno na mieste a potom zapadneme do rožného čínskeho kopitiana. Objednáme si božskú mušlovú omeletku a ja sa sa radšej idem spýtať ako bude stánok otvorený. Dozvedám sa, že dnes majú voľno. Je to veľmi smutná správa, ale aspoň že sme včera čo to pokoštovali. Tak si doobjednám ešte krevetové kotje (široké nudle) a polievku s čínskymi taštičkami plnenými bravčovým. Tie nám až tak moc nešli. Je tu živo, do toho lokálny v prilbách z mopedov prichádzajú po jedlo so sebou, ktoré im expresne pred očami rýchlo pripravia a zabalia.
Namiesto dezertu dávame strihanie za 8RM u Inda. Ten si dáva riadne načas, hrá sa s tým až sa nazbierajú traja ľudia. Ponúka aj holenie, tuším v pekidži za asi len 5RM, ale nechcem zdržiavať, tak to odmietam. Oholím sa na izbe a potom počúvame, ako tri Malajky nad nami vŕzgajú a niekde vedľa nás niekto stále pokašliava. Dúfame, že ich to prejde, kým pojdeme spať, no uchodení a vypapkaní zaspávame spánkom spravodlivých a v noci ich nijako neregistrujeme.