D78: 2013/02/22 Leon -> Granada
Ráno sa budíme skoro, spali sme zle obaja. Dobalime a nechávame veci u domácich, že si skočíme na raňajky. Najskôr sa zastavíme u Raymonda a s novým náhrdelníkom ideme k vážke na raňajky a kávu. Spoločnosť nám robia starší 5 lokálni ako z knižky Láska v čase cholery. Káva super a slané.palacinky tiež. Berieme vaky, naskakujeme na trojkolku a vezieme sa na stanicu. V Manager UCA presadame na spoj do Granady. Vo vytypovanej domácej hospedaje majú posledné voľné miesto, dávame si sprchu a vyrážame do vegetariánskej kanadskej restiky. Karibske kari a klobáskova quesadilla pália ako bolo povedané a my by sme po vyše 2och mesiacoch tu už hrozby stipania nemali brať na ľahkú váhu. Schladí nás až pomarančovy cheesecake. Vyberieme sa ešte do obchodu, celkom drsna prechádzka štvrtou, v ktorej bu sme.asi nemali vôbec byť. Nakoniec pri pokladni prichádzame na to, že ani nemáme dosť kordob. Vtipné. Tešíme sa do sprchy, to teplo je neuveriteľné.

D80: 2013/02/24 Granada – čakáme na lávu
Nedeľa ako vymaľovaná. Ráno Katka počuje predavačku máng ako vykrikuje na ulici, vybieham a kupujem 12 za 10C. Sú pekné žltkavo červenkasté, stredne veľké a sladučké (hneď 4 zjeme) i keď je z toho pekný neporiadok, keď to jeme a asi to nie je tým, že to nevieme. Sú to jednoducho také, ako rastú mangovou alejou smerom k jazeru Nicaragua. Na pravé poludnie sa stretávame s Theressou pred katedrálou, náš obľúbený veggie podnik je ale zavretý, tak končíme v Garden Cafe s uspokojivými sendvičmi. Druhá šálka kávy je čerstvá, opraví teda zlý dojem prvej. Theressa odchádza o týždeň domov do Viedne, má za sebou mesiac a pól terénnych prác v okolí Managua. Dozvedáme sa, že jej milý Lorenzo si práve zlomil ruku na kurze inštruktorov snowboardovania. Spomíname na San Salvador, kde sme sa všetci stretli. Pripadá nám to večnosť. Cestou ako hľadáme bankochmat narazíme na milú kaviareň, afer8 brownie je neopísateľný a taký veľký že si ho nechávame zabaliť. Do cestovky prichádzame na chlp, spoločnosť nám bude robiť párik z Holandska. Naskakujme do pristavného nadštandardného vozidla a vyrážame na trh v Masaya. Ten je sklamaním, tak si teda v tejto turistickej pasci dávame len predražné likvádo, že teda ako spravíme niečo pre svoje zdravie, inak sme mohli mať za 40% cenu liter piva. Nasadáme naspäť do nášho HILUXu a zastavujeme až na cikpauzu na vstupe do národného parku. Tam zrazu pribehne náš sprievodca a vzápätí mizne s nejakým ochranárom v jednej z budov. Keď sa znova vynorí, nasadí nás do auta, sám naskočí na korbu a ideme stúpať na sopku. Vystupujeme na veľkom parkovisku pri hlavnom kráteri, z ktorého stúpa dym. Hlboký je 300m a obvod má 1.1km. Keď bol naposledy pred rokom aktívny, vyletovali z neho veľké biele kamene. V parku vtedy boli len tri autobusy turistov zo Salvadoru. Prekráčame si na výhľad smerom do doliny, pofotíme a prevážame sa na ďalšie miesto na inom bode krátera. Tam vidíme sopečné papagáje,ktoré údajne takmer nikdy nevidno,iba počuť, zvykli si na síru a žijú v úbočí krátera. Vyšlapeme na hlavný kráter obdivujúc zapadajúce slnko a vychádzajúci mesiac na opačných koncoch oblohy. Keď sa vrátime do auta konečne prichádzajú na rad prilby, presúvame sa totiž do tunelov. Prvý je netopieria jaskyňa, ale vyzerá byť obsadená (turistami) tak vodca Viktor zahlási, že to bude lepšie sa vrátiť a tak ideme do obetnej jaskyne. Cestou nás Viktor ukľudnuje, že obetovávali iba panny a deti postrčením do lávy, takže sa nemáme čoho báť. Ideme 200 metrovým tunelom, ktorý vytvorila nejaká staršia erupcia a ktorý ma priame prepojenie na hlavný kráter. Na začiatku nás upozorní na strom, ktorý má korene rastúce po celej dĺžke tunela v honbe za vodou a živinami. On síce tvrdí, že je to všetko jeden strom, ale ja mám sledujúc hrúbku a smerovanie koreňov podozrenie, že sú to aspoň 3 stromy. I tak je to prekvapujúce. Na konci tunela pokrytého exkrementami netopierov (guano) je petroglyf (tvár vytesaná do stropu sopečnej skaly), ktorý určoval, či bude osoba obetovaná, alebo nie. Je tam taktiež zosypaná stena, ale dala by sa prejsť a po ďalších 100 metroch by sme s mali dostať do krátera. To ale nie je náplňou nášho výletu, tak sa vraciame z kade sme prišli a smerujeme do netopierej jaskyne. Tá je stále obsadená, tak sadáme na kraj a sledujeme, čo sa deje. Údajne sú tam nejakí americkí vedci – netopierológovia a chytajú netopiere. Z diaľky vidím, že si ich tam podávajú v rukavičkách a fotia o 106. Príde mi to zaujímavé a tak nabádam Katku aby so mnou zišla dole. Tá ma aj počúvne a nestíhame sa čudovať, čo všetko sa v ústi jaskyne deje. Maníci natiahli veľkú stenu zo zvislo vedúcich silónov, netopiere vyletujúce z jaskyne sa do nich zachytávajú a padajú do zbernej nádoby naspodu. Vedúca si z času na čas na nachytané netopiere posvieti a vyberie nejaký typ, ktorý ešte nemali. Potom si ho podávajú dookola, fotia ako diví, až kým niekomu nezdrhne. Keď vidím, koľko ich tam je – doslova ako včiel okolo úľa moje pocity sa prelievajú z úžasu cez šok až po radosť, že sme sa dnu nedostali. Hlavne, keď počujem, že ich je vnútri 35 000 a akurát je čas na ich raňajky. Ako sa tak zapájame (svietime našimi lampášmi na fotené netopiere) a fotíme si, máme stále na hlave prilby a zrazu si to ich vedúca všimne a povie nám, že tam nemáme čo robiť. Zbalíme si teda naše svetielka a vraciame sa k našej skupinke. Nasleduje samotná láva. Tam už Viktor vykrikuje, že super, že ju vidno a aké máme po tých netopieroch šťastie, ale pravda je taká, že toho moc nevidno. Láva je len maličké jazierko kdesi hlboko pod nami, a cez nadpriemerné množstvo plynov, ktore dnes kráter produkuje je to skor len náznak, ak lampáš pod paplónom. Viktor hádže do lávy kamene, na 4tý pokus trafí, ja sa ale akurát obzerám, a vidím už len trochu výraznejšie rozžiarenú lávu, ktorá bledne až úplne zhasne. Viktor chce hádzať ďalšie kamene, ale príde strážca parku, že idú ďalší turisti, tak to balíme, fotíme sa s plynovými maskami, nasadáme a frčíme dom. Nebolo to teda podľa našich predstáv, ale netopiere zachránili šou, tak sme v klídku. Po prvý krát jeme na našej ulici, na druhý deň ráno potrebujem internet, tak ideme do susednej pizzérie, aby sme mali heslo na ráno. Pizza je fajn, sedíme na ulici a pozorujeme ľudí.

D81: 2013/02/25 Granada
Ráno stávam zavčasu, 08:00 mám telefonát so zákazníkmi, keď zapnem počítač prídem na to, že ma už hodinu čakajú, lebo su predsa len v inej časovej zóne. Kradnem wifi inet z pizzérie Mona Lisa, ktorú otváraju až na obed. Keď začne vo vnútri brechať pes a jeho pán zisťuje, čo sa vonku deje presuniem sa cez ulicu na opačnú stranu, kde je aj signál aj tieň. Sedím na ulici ako homelesák, namiesto klobúka na prachy zvieram v hrsti notbuk a v ušiach mám slúchatka. Občas sa mi okoloidúci prihovoria, ale ani ich nepočujem a ani nerozumiem. Po bielkovine a 4 mangách pokračujeme v pracovnom dni v kaviarni ktorú sme objavili včera. Dnes už nedávame dva koláčky, ale ideme naisto na mätový fadž brownie a prekladáme ho ešte druhým dvojitým espressom machiatom. Dávame si pol hodinky masáže celého tela, v skutku božský zážitok, cítime sa znovuzrodení. Voláme, píšeme a pracujeme až do tretej, kedy sa presúvame na obed do Garáže. Dávam zase qeusadillu, tentokrát hovädziu (jemné lahodné mäsko) a Katka dáva najlepšieho tuniaka v živote, iba je osmahnutý, jeden mm po obvode, vnútri surový sushi kvalitka, mňamíky papíky. Zase sme veľmi spokojní, až tak, že si dávame každý druhé pivko a plánujeme ísť pozrieť výrobňu cigár Doňa Elba. Naše plány však zhatí zástavka na Happy Hour Mojito (dve za 50C ~ 1.60EUR) a keď nám ešte iniciatívny barman spraví druhé kolo je jasné, že sme dohrali. Nie je to ale tak celkom pravda, lebo cestou z WC objavím prázdny DJ pult a pustím tam nachystaný playlist. Ten sa mi ale moc nepozdáva, a keďže nikto neinterferuje s mojou iniciatívou posilnený mojitom púšťam hudbu podľa vlastného výberu (teda čo disk dal – The Beatles-Sgt. Peppers Lonely Hearts club Band). Opúštame mojitá s tým, že sa pôjdeme ešte raz prejsť k jazeru, keď už sme v Granade a je práve gýčový západ slnka, ale dotiahneme to len k nášmu kostolíku, kde pospevujeme Boba Marleyho a pozorujeme ľudí až do tmy.

D82: 2013/02/26 Granada -> Bluefield
Pred odchodom xceme ešte veľa stihnúť. Mangové raňajky zapíjame kávou v EuroCafe a obligátnym čokofadžom. Konečne sa dostaneme na prehliadku do Doňa Elba, je to malá produkcia, pracujú vždy 2 páry, muži robia hrubú prácu, ženy balia hotové cigary z pressu do vrchného listu. Kupujeme jednu cigaru. Na obed sme opäť v El Garaje, zase je to gurmánsky zážitok. Podarí sa mi aj vrátiť fľašku od rumu, čo sme si včera kúpili a babka mi zaúčtovala depozit. Nakladáme vaky a vyberieme sa na zastávku. Tá sa každým opýtaním posunie magicky o 3 kvadry ďalej a po 50 minútach šlapania v brutál teple vyčerpaní naskakujeme do FK busu smer Managua. Cesta je šialene pomalá, v hlavnom meste prestupujeme na MHD. Keď sa konečne dostaneme na žiadanú stanicu, lokálni sa dušujú, že tu žiaden bus do El Rama nechodí a posielajú nás na ďaľšiu stanicu. Nakoniec, keď už skoro nastúpime do ďalšej mhd vysvitne po konzultácii s taxikárom, že sme správne. Po ulici obehneme trh, pýtame sa niekoľko krát, kým nájdeme mini stanicu iba na busy do El Rama. Tie chodia iba v utorok, lebo potom je priama loď ďalej do Bluefieldu. Kupujeme predposledné dva lístky a čakáme 3 hodinu do odchodu autobusu. Idú až dva a i keď náš nie je ešte úplne plný, nepredajú už dvom mladým Nemcom lístky. Asi je to vyrátané tak, že všetci sa musia zmestiť do 4 lodiek, ktoré nás budú v El Rama čakať. Vybehnem ešte nájsť WC zadarmo a skončím s litrovkou 4ročného, ale bieleho rumu. Je to obyčajná vodka a ako konkurenciu vodke to zrejme aj vyrábajú. Tmavý od 5 rokov sa dá pekne piť čistý, toto ani moc nie. Pri hľadaní WC vbehnem do dvora, kde majú párty, hrá tam kapela, znie to celkom veselo, hádam tam bude WC. Keď ale vidím, čo sa deje otočím sa na mieste a idem naspäť nastanicu. Z milého koncertu sa vykľul kostol pod holým nebom. Zrejme keby som rozumel slovám čo spievajú, bolo by mi jasné, že je to nejaký kresťanský rock.
Predvolajú nás, nech si naložíme batožinu, nakladač si myslí, že mám dve, tak chce prachy. Odbijem ho tým, že sme dvaja a nakladám aj Katkin vak. Netvári sa nadšene, ale ja mám ešte prácu doraziť rum, čo sme prelievali v Granade, aby sme mohli vrátiť fľašu. Keď dojde Cola, Katka kúpi tú najhnusnejšiu (červenú) malinovku, akú sme kedy v oboch Amerikách pili, takže to nie je žiadna sranda, lebo ani rum nie je obvyklý fajný Flor de Caňas.
V autobuse pozeráme Bedárov a skúšame spať, moc sa toho nedeje, decká vedľa nás sú celkom veselé, ale pospia, kým dokukáme telku. Mladý je celkom tmavý, ale má svetlé dlhé kučeravé vlasy a asi brácho ho volá Pipi.