D027: 2015/12/08 Galápagos: plavba D1
Bus zo stanice o 07.30 nejde, tak čakáme do 08.00. Je to dnes jediný. Keby sa držíme infa z cestovky tak musíme brať taxík.
Na letisku už čaká na príletovej lavičke Američan Tom, tak čakáme s ním a postupne sa pridávajú ľudia. Pridajú sa k nám aj svetlí hipíci, čo prišli našim busom. Vychrtlý chlápek s mastnými vlasmi, oblečený plavkách (Gunnar) a rastafariánka s taliamskym renesačným nosom a umelým príčeskom – ďalej len nemeckí vegetaráni, i keď slečna Marta je Poľka. Celkovo dnes nastupujú pasažieri do troch lodí.
My sme deviati a dozvedáme sa od naturológa Rodriga, že on zostáva na letisku do 12.00, aby priviedol ešte dvoch pasažierov. Dočasným vedúcim je Tom.
Loďka vyzerá dobre. Je pekná červená s dvoma sťažňami. Podľa Toma je to škuner. Kapitán hovorí, že plachty sú pokazené (roztrhnuté), takže plachtiť nebudeme vôbec. Čakáme a čakáme, popíjajúc rôzne teplé nápoje. Najprv kávu, potom čierny čaj a nakoniec na spestrenie našu vlastnú guayusu. Usadíme sa na prednej časti paluby a vyprávame fešimu z Nového Mexika – Davidovi – príbehy z nakrúcacnia. O dvanástej už celkom vyklepaní z kofeínu dostávame na obed fajnú rybu a naveľa naveľa vyrážame. Musíme totiž ešte čakať na jedného Indo-Austrálčana (Jas), ktorý si v autobuse zabudol mobil. Druhý Indo-Fiji-Austrálčan (Arron alias Hektor) si s nami vychutnal obed. Hektorom ho prekrstil náš čašník Xavier (aka Rambito teda malý Rambo).
Prvá vychádzka je ešte na našom ostrove, po asi dvoch hodinách plavby. V našej kabíne to celkom hučí, keď ide loď a aj keď stojíme bez motora, stále počuj jemné pradenie generátora elektriny. Na pevnine si dávame prechádzku. Tí čo práve prileteli obdivujú vodných iguanov a červené kraby. My sme ich už videli mraky. Prechádzame sa okolo slaných močarísk a pozorujeme 3 plameniaky. Moc sa im tu nedarí, ale odletieť u+z nevedia. Nie sú to nespočítateľné kŕdle ako v Bolívii, ale tieto sú ružovšie. Stúpame ďalej od pobrežia a nachádzame prvých, do žltkasta sfarbených pozemských iguanov. Rodrigo sa strašne teší, že môžeme byť radi, že sme stretli jedného, no keď míname piateho, nikoho to už neberie.
Po večeri David vyprovokuje veľkú kartovú hru, no nám je v jedálni teplo, tak sa presúvame do kajuty. Tam si čítam knižku, čo som našiel na lodi a vyrážame na nočnú jazdu. To bola chyba, že som sa neumyl, keď loď ešte stála. Tak sa hegáme, že si musím zuby umývať posediačky. Spodná širšia posteľ predsa len nie je až taká široká, tak sa Katka hrdinsky vyberie na poschodie. Tak sa kymácame, spredu dozadu, zľava doprava a niekedy aj v dvoch smeroch naraz, až sa bojím, že sa loď preklopí. Hlavne teda pri silných bočných výkyvoch. Ani mi nie je zle, ale mám skôr strach z toho vyklopenia sa. Jasné, že časom K zlezie dole, lebo sa nevie udržať na posteli. Nedá sa ani spať na boku, lebo to človeka prevaľuje. Musíme spať s vystrčeným kolenom na polobruchu, aby sme boli zaháknutí proti kývaniu.