D100: 2014/02/10 Padangbai → Gili Trawangan
Vstávame plní očakávaní ako dopadne naša cesta loďkou. Pri raňajkách je ticho, chaloši sú očividne ešte stále namosúrení kvôli včerajšku. Presúvame sa skôr ako treba a čakáme s hordami na loďku. Dosť nepríjemné sú panie, čo sa nám pokúšajú silou mocou predať pitie a nechápu, že nemáme záujem. Väčšina cestujúcich prišla v mikrobusoch zo svojich hotelov v Kuta, Ubud, Sanur a vyzerajú dosť nevyspato. Nahádžeme ruxaky na vozík a skúšame sa niekam zašiť, aby nás predavačky neotravovali. Pol hodinu pred odchodom sa všetci presúvame na mólo a očakávame, že sa nastupuje predčasne. Nič také sa ale nedeje, a ešte 20 minút stojíme na móle, cieľ iných predavačov s vodou, pivom a kolou. Loďky nikde. Nakoniec pár minút pred pol prifrčí, zastane úplne inde ako sme očakávali a z našej pool position sme zrazu na chvoste. Nič sa ale nedeje, zbehneme na kraj a zaradíme sa do stredu pelotónu. Sadáme si úplne nakoniec, ku WC, že tu to snáď bude menej skákať. Nakoniec to nie je až také drsné. Máme dve zastávky – jednu na Lomboku a jednu na Gili Air a potom už konečne vystupujeme na našom Gili Trawangan. Je tam kopa otravov, ale my cez nich prepochodujeme, kúpime si banánové koláčiky na hlavnej ulici a zložíme sa na múriku, že sa trošku posilníme pred hľadaním ubytka. Podľa mapy sme v strede, ubytko je všetkými smermi a pláž nevieme kde je najkrajšia. Tak sa pustíme na sever a keď prídeme k odbočke s množstvom šípiek na ubytovanie, tak tam zahneme. Ocitneme a pod mešitou a to znamená spievanie o štvrtej v noci, tak je nám jasné, že musíme ísť odtiaľ čo najďalej. Na ulici je spadnuté cimburie – jedna vežička zo strechy. Je z dreva a potiahnutá obitým hliníkom. Na prvej križovatke zahneme zase doľava, takže sa vraciame na juh. Prechádzme okolo prvého solídnejšieho ubytovania, moc sa nám po slnku nechce chodiť, tak sa pýtam, že za koľko to majú. Že za 150000R, dobre, tak si to pozrieme. Vyzerá to asi najlepšie čo sme kedy v Indonézii mali, parádne veľké, všetko biele – čisté. Tak to berieme, máme blízo na pláž, do centra a hľadať niečo iné môžeme aj zajtra ráno, keď bude chladnejšie.
Po obligátnej sprche a oddychu ideme plážovať. Priamo oproti nám je prístav, tak sa vyberieme nájsť niečo spanilé, tento raz smerom na juh. Cestou si chceme ešte niečo džobnúť v #1 – talianskom podniku. Míňame desiatky reštaurácií, barov a kaviarní a keď konečne nájdeme ten náš, je zavretý. A nie len dnes, ale do konca Februára. Skoro ma od dojatia porazí. No ale, nedá a svietiť a hlad je neúprosný, tak zapadáme do #3 – Green Cafe. Dáme si výborný, priam až deluxe fish & chips a pokračujeme vytýčeným smerom. Zástavba redne, sú tu už skôr len veľklé resorty, až sme nakoniec mimo dedinky.
Nájdeme si miesto na pláži kde je tieň a skúsime vodu. Je príjemná, teplá, len v piesku je kopec koralu. Treba si trochu dávať pozor pri vchádzaní. Je aj celkom silný prúd, odnesie ma za tú chvíľu čo som vo vode dobrých 20 metrov. Oddychujeme, pozorujeme surferov v diaľke a surferky v menšej diaľke naľavo. Baby to skúšajú na menších vlnách a celkom dobre im to ide. Človek má až chuť to vyskúšať. Vraciame sa podvečer okolo ihriska, ktoré sa premieňa na nočný trh. Predávajú čerstvé ryby a pripravujú ich na želanie zákazníka. Ukazujú nám malé mahi-mahi. Je nám ho ľúto, lebo to väčšinou býva dosť veľká ryba. Neskôr na trhu sme už niekdy žiadne mahi-mahi nevideli.
D101: 2014/02/11 Gili Trawangan
Keď sme sa ubytovávali, tak nám chlapík svätosvete tvrdil, že v noci muzeín nespieva. A mal pravdu, nejako sme ho nezaregistrovali. Raňajky sú horšie ako v Padangbai, tak sa rozhodneme, že ich skúsime zjednať preč z ceny. Na ulici je malý podnik s kávami za 3000R a jedlá sú za 12000 a 15000, takže si môžeme spraviť raňjaky tam, s ryžou a bez lepku.
Na ostrove sú len – okrem ľudí samozrejme – mačky, kone a bicykle. Žiadne psy všivavé. Mačky vyzerajú často dosť biedne, často s odskenutými chvostami. Kone tiež nevyzerajú moc výstavne. K niekde čítala, že tu na ostrove majú životnosť 3-4 roky. Sú používané na ťahanie vozíkov na osobnú a nákladnú dopravu. Bicykle sú používané hlavne na osobnú dopravu. A sú riadne nebezpečné. Hlavne turisti na nich jazdia ako debili. A po tme, to je už čistá samovražda. Bočné uličky – rovnako ako cyklisti – sú neosvetlené, a keď cyklista nefajčí alebo netelefonuje (v viacerých prípadoch súčasne) – čo naštastie robí väčšina domácich – tak ho ani nevidno.
Na ulici po ceste na kávu pomáham píličom stromu. Opiľujú konáre a práve odpílili taký veľký, že ho ledva dvaja udržia. Ako ho spúšťajú zachytia elektrický kábel. Nevedia s tým nič spraviť, tak im pomôžem s istením konára. Je to dosť ťažké a lanko je dosť tenké. Bez kladky sa to nedá dvihnúť, lano je už hore zarezané do stromu. Tak len konár trohu prehúpeme, chalanko zabezpečí elektrický kábel a pomaly spustíme konárisko na ulicu. Medzitým sa už aj vytvorila zápcha koních povozov.
Dnes sa vyberieme na sever, že pozrieme ako je to s plážami tam. Zobral som si aj šnorchel, na východných plážach má byť solídne šnorchľovanie.
Na severe je to pustejšie, ale pláž je zerodovaná a vo vode sú rôzne vlnolamy. Aj teraz sa tam vo vode partička chlápkov trápi s veľkým betónovým uhlanom a hrubiznou bambusovou palicou na páčenie. Otočíme to a hľadáme podnik, kde by sme mohli zaplážovať. Nič moc sa nám nepáči, tak končíme pred korytnačím centrom s chladeným pivkom v ruke. Podarilo sa mi dokonca získať zálohu za fľašu a zľavu na nechladenú vodu. V centre majú tri veľké presklenné bazéniky s rôzne veľkými korytnačkami. Idem sa šnorchľovať a je to úplná paráda. Kúsok ďalej od brehu, kde je voda čistejšia je parádna viditeľnosť a mraky rybičiek. Je tu tiež prúd, takže pri nasledujúcich šnorchlovacích vypravách si nadbehnem po pláži smerom na sever. Vďaka prúdu netreba ani plutvy, stačí len ležať na hladine a obzerať sa. Breh a na niektrých miestach prepadá do hĺbky a tam sa v modrozelenkavej hlbočine črtajú väčšie ryby. Robím aj zopár ponorov a začínam vážnejšie uvažovať nad freedive tréningom, že by to mohlo byť super, vedieť v takýchto bohatých vodách vydržať 4 minútky pod vodou a zísť dole do 30m. S pestrosťou a množstvom rýb som spokojný a keď si už pomyslím, že by to nemohlo byť ani lepšie zbadám ešte malú murénu, ako si pláva z pod skaly pod skalu. Parádička, potápam sa za ňou tak dlho, kým sa neusalaší pod veľkým – ako klobúk huby vyzerajúcim – koralom.
Aj mi z toho všetkého vytrávilo, tak hľadáme niečo pod zub. Na ulici dedko predáva ovocný šalát so zálievkou z palmového cukru, tak si objednáme jednu porciu za 10000R. Dedko ale nemá vydať z našej 100 tisícky a osloví okolo idúce panie. Tie po krátkej debate vytiahnu 10000R a dávajú dedkovi. Najprv som myslel, že mu stovku rozmenia, potom, že si tiež kupujú, no čuduj sa svete, oni za nás zaplatili. Poďakovali sme sa im, oni povedali prosím a pokračovali po ulici. My sme tam len vereiacky stáli a krútili hlavami. No, nedalo sa nič robiť, šalát bolo treba zjesť, tak sme šli na pláž a v tieni ho spapkali. Bola tam papája, ananás a trpkokyslé zelené ovocie. Dedko nám dal aj trochu štipľavej omáčky a potom už len cukrovú omáčku. Tá omáčka vyzerala ako roztopená polevová čokoláda. Dedko rozomlel čili a zalial to tou cukrovou omáčkou. Nás odhadol, že nám radšej tú štipľavku zriedil. A dobre spravil. Aj tak to štípalo to až nám slzy tiekli.
Na jedlo sme nakoniec zapadli do Ocean 1. Ono sa to asi volá inak, ale kus ďalej je Ocean 2 a jeho obsluha má také isté pestré kvetované košele s tmavomodrým pozadím, tak sme retrospektívne podnik premenovali Ocean 1. majú tam výborné mahi-mahi, servírované s hranolkami, čo nás poriadne zasýti.
Cestou späť si ešte u nás na ulici dáme kávičku a pracujeme na teraske. Večer vybehnem kúpiť do obchodu mydlo. Je tam taká malá, čo sa ma vôbec nebojí. Tak je zamávam, poviem hello a ona to potom až do konca nakupovania opakuje ako magnetofón. Pranie je tu absurdne drahé (25000R za kilo vs 7000 v Kura Bali), tak si prepierame pár kúskov novým mydielkom. Skúšam ešte dohodnúť spustenie 30000R za odpustenie raňajok, a tretí pajko mi povie, že sa mi ešte dnes večer alebo zajtra ráno ozve, ale dnes sa už nikto neobjavil.
D102: 2014/02/12 Gili Trawangan
Pýtam sa, že ako to bude s tými raňajkami, ale dozvedám sa len, Že cena sa nemení, či chcem alebo nechcem raňajky. Po chvíľi vysvetľovania sa aspoň dohodneme na zámene chleba za ryžu. A aj to klaplo. Dostaneme kopček ryže s prepraženým volským okom navrchu. Ach, kde sú tie perfektne tečúce volské očká z Tropicalu na Lembongane. Katka má dneska narodky a raňajková káva je bieda, tak ešte skočím ku babke po kávu. Tá ju má aspoň silnejšiu. Experti sú už zase na strome a pokračujú v opiľovaní. Keď ma vidia, mávajú mi tak intenzívne, že sa až bojím, že spadnú dole.
Máme už 4 prázdne fľaše na vodu, tak skočím cez celú dedinu ku Green Cafe doplniť ich. Predsa len treba šetriť životné prostredie. Taktiež najnižšia cena novej vody je 5000R a tu dolievajú za 3000R. Cestou sa zastavím skúsiť v Ocean 2 šišku a tu si všimnem, že majú podobné košele a aj menu ako včera na obede. Šiška je výborná, sem by sme mohli s K neskôr prísť. Zoberiem aj dva miešané džúsy a popíjam ich príjemnom chládku izby. Ventilátor samozrejme tiež pomáha. Bez neho je aj na izbe teplo, i keď možno trochu menej ako na terase.
Ani sa nenazdáme a mravce majú veľkú párty v dopitých džúsových pohároch, tak namiesto výplachu vodou to musíme celé vyhodiť do vonkajšieho smetiaka.
Dnes ideme na jógu. Majú trojvstupový lístkok za 250000R. Na recepcii to predávajú dvaja hipíci. Neskôr sa zo ženskej vykľuje inštruktorka. Po jóge sme dosť dorobení a upotení, tak sa ideme ospršiť na izbu. Na mešite spieva muezín a niekde inde počuť detský zbor, ktorý spieva podobné modlitby. Idem kúpiť niečo pod zub a malá v obchode má dnes balón, tak si ho chvíľu spolu kopeme.
Na večeru ideme do Ocean 2, a dávame si výborné grilované ryby. Je aj otvorený bar na šalát a polievku, ale vyskúšame len drobné porcie, lebo je už dosť neskoro a nechceme sa na noc prejedať. Aj tak sa prejeme, lebo porcia má kus tuniacieho filé a špíz-kebab zo snapera.
D103: 2014/02/13 Gili Trawangan
Cieľom dnešného cvičenia je pešie obídenie celého ostrova. Po pláži alebo priľahlých chodníkoch. Samozrejme sme si na to vybrali najkrajší deň široko ďaleko. Kým sme sa ráno vymotkali je už pekne hnusne teplo a ledva to dotiahneme na futbalové ihrisko, aby sme si natankovali fľašu vody. Potom sa ešte premôžeme, Že pokračujeme, no K sa chce schladiť na surferskej pláži. Čítame si a fotíme. Dnes je neobvykle čistá obloha. Idem si aj zašnorchľovať. Kvôli prúdu si riadne nadbehnem, no tam už moc prúd nie je. Voda je riadne plytká a časom doplávam až ku vlnám a surférkam. Jedna ma aj skoro lízne surfom po hlave. Zbadal som ju, ako sa približovala a vynoril som sa. Ona sa ale pre istotu hodila do vody, takže mi, jak so sa zase kukal vod vodu, skoro prisadla hlavu. Videl som, ale, že chúďa asi dosť tvrdo pristála na korale holou šunkou. Nechápem, ako sa môžu len tak surfovať bez trička a treniek. Ja z toho vždy bývam taký odratý a vydepilovaný, a oni to robia v sexi bikinách. Úlet. Šnorchlovanie je poslabšie ako na východnej strane, menej farebné, ale vidím húfy väčších rýb. Chvíľu sledujem kŕdeľ veľkých rýb s rohom na čele a modrou bodkou na chvoste. Chladíme a plážujeme až tak dlho, že sú zrazu tri a my sme príšerne hladní. Tak sa skončil nás neúspešný pokus o turistiku. Vrátime sa, zapadneme do Ocean 2, že si dáme jednu ľahkú rybku bez hranolkov, len tak, so zeleninou, aby sme mohli ísť vytrávení na jógu a ideme sa domov osprchovať. Na izbe sme ale z toho ničrobenia zrazu takí unavení, že sa rozhodneme jógu dnes preskočiť. Zbehnem aspoň kúpiť polkilový jogurt, lebo aktimel nikde nemajú. Kúpim aj šišku, lebo si ich tam feši z hotela kupoval, ale je stará. Chutí ako raňajková v Labuan Bajo – na Flores, len je bez mravcov. Jogurt vyzerá byť pekne tučný a polku si necháme v barovej chladničke na hoteli. Chaloši našlapaný zo šišiek na bare žartujú, že budú účtovať 15000R za hodinu.
Došla všetka voda, tak ideme na prechádzku ku ihrisku, že dáme happy hour a keď jogurt zafičí a vytrávi, tak možno vyskúšame aj polmetrový špíz z grilu. Jogurt bol ale moc sýty, po pivku sme ešte skúsili happy hour miešané drinky. Neboli sme stále hladní, a keď sme uvideli, koľko málo ryby je na tom špíze jak šiel okolo, tak sme boli na jasnom, že keď tak, tak pôjdeme radšej do Ocean 2.
Večer ešte pracujeme chlade domova (každý večer nás chaloškovia vítajú welcome home) a trošku nás začína pobolievať hlava. Asi to bude tým importovanými alkoholmi. Sakrapráca.
D104: 2014/02/14 Gili Trawangan
Valentína oslávime kávičkou a koláčikmi. Stojí to ako dve jedlá v Ocean 2, ale káva je decentná, frapé Starbuckovské a koláčky výborné. Dokonca aj ten, čo som ja vybral – ďatľový. Po káve sa presunieme na pláž pred kaviarňou. Sme kúsok od móla a koral je poriadne rozbitý. Taktiež mám trochu obavy, aby mi náka loďka nepristála nad hlavou a nenačochrala plavky lodnou vrtuľou.
Rozhodli sme sa, že už je nám načim sa potápať, tak začneme obiehať diveshopy. Ceny sú fixné, $35 za ponor, od piateho je potom 10% zľava. Jednorazovo sa platí ochranársky poplatok 50000R. Pri takomto karteli sa ťažko vyberá podľa ceny a keď sa v jednom pýtam, ako sa máme rozhodovať, tak dostávame dosť vyhýbavé odpovede. Vraj jednotná cena pomáha udržať bezpečnostný štandard a vybrať si môžeme podľa toho ako profesionálne na nás pôsobí shop. Vôbec sa mi nepáči takáto nekalá praktika, ale nemám s tým čo spraviť. Ceny sú trošku vyššie, ale všetci robia jednoponorové výlety, dva až trikrát denne. To je výhoda, človek sa môže rozhodnúť kedy a kam chce ísť. Nie je nútený, za účelom stlačenia ceny robiť dva tri ponory za deň v jednom výlete. Páči sa nám Diversia, kde sa nás ujme príjemný Talian Corrado a povysvetľuje nám čo a ako.
Ideme na valentínsku masáž. Hovorím, že nemám spodné prádlo, či je to problém. Že nie je. Dostanem jednorazové čierne spoďáre. Je to celkom vtipné. Masáž je fajn, i keď najdrahšia akú sme mali v Indonézii. Poriadne zaprší. Tradične sa vyberieme na rybky v Ocean 2 a ideme relaxovať pred jógou.
Na izbe máme velikánsku kúpeľňu, ktorá má otvorenú strechu. Takže keď prší, prší na kvetináč plný rastlín. Taktiež je tam dobré vetranie a kopa svetla. Obom sa nám páčie také veľké presvetlené kúpeľne. Nedá sa to porovnávať s činžiakovými.
Jóga je dnes veľmi v pohode, inštruktorka je oveľa viac zorganizovaná, lekcia je harmonickejšia a takmer dosiahnem vrchol-nirvánu, keď počas náročnej sekvencie vyvrcholí pesnička od Rammstein – Mutter.
Na Valentínsku večeru sa rozhodneme skúsiť konečne hovädzinku, keď ju už na obed nemali. Žiaľ modrý syr na omáčku nemajú, tak pristaneme na hubovú omáčku. Zažartujem, že či nám môžu spraviť tú omáčku z magických húb (holohlavcov, ktoré tu všade ponúkajú). Čašník to zlomok sekundy premieľa v hlave a potom povie, že to je moc drahé. Jeho tvár sa ale rozjasní a chápe, že to bol pokus o žart. O cene mi nemusí hovoriť, keď som ju počul v Kuta Bali, hneď ma prešla chuť. Mäsko bolo fajn, ale nebolo robené na grile a vyzeralo byť teľacie a moc čerstvé. Možno aj z dnes. Nemalo žiadnu výraznejšiu chuť. Škoda, bolo to treba pripraviť inak. Vždy ma pichne v podbrušku, keď vidím, ako sa potenciál výborného mäsa len tak premrhá nevhodnou úpravou a prípravou.
Ideme nakoniec do Diversie, kde nás Slovinec Matej presvedčí, aby sme šli na Žraločí bod. Tam sme aj chceli ísť. Hovorí, že majú štyri olympijské medaily a aký škandál to bol so zlou hymnou. Netušíme, nesledujeme to a nakoniec si ja myslím, že oni majú štyri medaily, a K si myslí, že my máme 4 medaily. Šéf obchodu sa volá Corrado, tak s ním žartujeme, že to meno poznáme ešte z dôb minulých, keď sa tak volal inšpektor. Hovorí, že už mu to nejeden Slovák vyprával a vidí, že ten seriál musel byť naozaj zaujímavý. Či bol k veci neviem, ale možno bol aj jediný, tak to mu určite pridalo na sledovanosti.
Večer ešte pracujeme do noci, čiastočne preto, že treba, čiastočne kvôli pretráveniu. Prší celú noc
D105: 2014/02/15 Gili Trawangan
Pár minút po ôsmej už stepujeme pred Diversiou. Nikto si nás nevšíma, tak sa posadíme a trávime raňajky zjedené na autopilota. Po pár minútach nám ukážu našu výstroj a Katka si zhrozene všimne BCD – potápačskú vestu, ktorá vyzerá, že bola na dne mora aspoň 20 rokov. Hovorí, že to si iste nedá na seba. Ja tiež nie som celý žhavý si to obliecť a ukľudňujem sám seba, že to hádam len niekde v kúte našli a dali presušiť. Predstavia nám nášho divemastra – Hermana (majteľa BCD, čo nás neukľudní) a ideme si s ním vybrať oblečenie a plutvy. Pokontrolujeme si regulátory a vzduch a čakáme na zvyšok výpravy. Vidím tam divemastrov popíjať kávu, tak sa spýtam Corrada, že či aj nám spraví. Spravil a bola úplne super. Na to, že to robil v moka stroji je to priam fantázia. Chutí skoro ako espresso. Počasie je príjemné. More je kľudné a slniečko šibalsky vykúka zpoza obláčkov.
Krátke potápačkske obleky už máme oblečené, zapneme si okolo pása závažia – každý máme 6kg – a ideme cez cestu na pláž, na loďku. S Hermanom máme ešte jedného potápača v skupinke a ďalší dvaja divemastri majú trojčlenné skupinky tiež.
Po 15minútovej jazde sa doobliekame, nasadíme BCD, plutvy, popľuté masky, regulátor do úst a prekopŕcneme sa dozadu – do vody. V polovici klesania hlási tretí potápač problém, tak sa s K vznášame a Herman s ním stúpa na hladinu. Po chvíli sa Herman vráti sám a pokračujeme v ponore. Prvá časť je nič moc, až som si myslel, že najväčšia ryba akú dnes uvidíme sú žltoplutvé tuniaky, ktoré v počte troch veľkých kusov niesla pani v lavóre na hlave. Podľa mňa museli mať aspoň 30kg. Klobúk dole. Dno bolo šedé, bez koralov, akváriové rybky sme nechali na plytkom korale. Blížime a k veľkej bielej (pieskovej) planine a zbadám žraloka. Mávam a signalizujem na nich dvoch, ale oni si ma nevšímajú. Jasné, že keď sa otočím späť ku žralokovi, ten tam už nebol. Spomeniem si na prechádzky v našich lesoch, kde človek tiež len tak ľahko nezbadá väčšie zviera. Herman nad bielym pieskom chvíľu medituje a potom to otočí o 90 stupňov. Zrejme to tu balíme, nič tu nie je. Ukazujem mu, že som videl žraloka, ale moc ho to nedojalo. Od tohto momentu sa náš ponor otočil tiež o 90 stupňov. Herman nám začal ukazovať kadejaké vychytávky. Ukázal nám ako pekne farebného slimáka bez ulity – nudibracha. Potom si ho nechal vyliezť na prst a keď ho dvihol zo skaly slimáčik veľmi elegantne odplachtil zase späť na svoju skalu. Neskôr Katke ukazoval homára, ale kým som k nemu doplával, trčali mu z diery už len fúzy. Začnem si dávať väčší pozor, no len čo preplávam ponad deravú skalu už v tej diere – kde som sa pozorne pozeral – vidí driemať krídlovca ohnivého (lionfish). Sranda, že tu sú tie ryby také riedke a malé. V Hondurase ich bolo kopa všade, a oveľa väčších. Asi tým, že tu sú natívne majú tu aj nepriateľov, ktorý ich držia na uzde. V Hondurase je to privezený druh a nikto si tam s tým nevie rady.
Pod skalami vidíme tri žraloky. Jeden pláva kol dokola, tak ho okukávame cez rôzne diery. Herman ho naháňa, aby ho aj K videla. Ja sa priblížim ku veľkej diere a ako si tak hľadám miesto, kde sa budem držať niečo ma fajne popŕhli na ľavom prstenníku. Myslím si, že je to perová hviezdica, ale neskôr mi tvrdia, že tá nepŕhli. Asi to boli sasanky. Chytím sa na druhej strane diery a nakúkam pod skalu. Napravo je riadne veľká žraločia hlava, až mi skoro cvrkne do obleku. Chalan sa tak divne tvári, že sa radšej odlačím a kukám menšieho žraloka naľavo, ktorému vidno len chvost a biely konček chrbtovej plutvy. Z času načas prepláva okolo malý, štíhly, asi 50cm dlhý žraločík. Otočím svoju pozornosť k tomu veľkému napravo. Oči si mi už viac privykli na tmu a vidím viac, ako len hlavu. Stále sa tak nejako divne tvári, tak usudzujem, že to má jednoducho taký debilný výraz v tvári. Vyzerá akoby dýchal a pri tom do rytmu krúti očami. Keď sme sa už vynadívali pokračujeme ďalej. Obzriem sa ešte za nimi, že im zamávam a vidím, ako môj vydýchaný vzduch vybubláva v retiazkach cez diery v skalnom previse.
Celkom spokojný, že ponor sa predsa len na zaujímavé obrátil si plávame ďalej a Herman ukazuje dopredu pred nás. Nič nevidím, tak trošku pridám do plutiev až zbadám čriedu tých najpsychovyzerajúcich rýb, aké som kedy videl. Veľké možno aj metrové, modro-zelené kapre, ktoré si búchali čelo o útes tak dlho, až majú poriadnu hrču a v ústach majú zle pasujúcu protézu s dominantnými hornými kusákmi. Tak nejak by som to charakterizoval. Alebo ryba so sploštenou hlavou škaredého zubatého trola z Hobbita. Majú nás úplne na saláme. Vyzerajú ako letargické stádo kráv. Neutekajú ako iné skupinky rýb, kľudne sa ďalej pasú, ako keby sa nechumelilo. Herman ich ráta svojou hliníkovou cinkipaličkou. Neskôr sa dozvieme, že ich bolo 36. Vidieť ich možno iba okolo plného mesiaca, vtedy sa objavia a maškrtia na koralích výlučkoch. Anglicky sa volajú humphead parrotfish. Keď príde druhá naša skupinka poberieme sa preč. Obzeráme sa a všetky ryby sa pozerajú priamo na nás. Predtým sme ich mali len zboku, teraz vidíme ich obúchane vyzerajúce belavé čelá. Je to smiešny pohľad. Plávame ďalej a pomaly sa zase dostávame nad farebný koral, to znamená, že sa vynárame. Overujem to na hĺbkomeri.
Herman zase niečo ukazuje. Nechápem ako to ten človek vidí. Idem si oči vyočiť, okuliare div ze mi neprasknú ako gúľam očami a nikde nič. Zase pridám až zbadám dve pahltné korytnačky ako si spokojne odhrýzaju kusy, čo vyzerá ako skala, a niečo v tom hľadajú. Vôbec si ma nevšímajú.
Po 45 min ponoru a 3 minútovej bezpečnostnej zastávke sme úplne spokojní hore na hladine. Herman sa nám ešte ospravedlňuje za zdržanie vo forme spanikáreného tretieho potápača, ale my sme radi, že sme boli len dvaja a H sa nám toľko venoval. Na brehu nám Corrado oznámi, že Herman je služobne najstarší na Gili a potápa už 28 rokov, paráda, tak to sme mali štastie.
O 15 minút sme späť na brehu a celkom nám z tej vody aj vytrávilo. Hlavne K, ja ešte nie som úplne hladný. Tak si zoberieme len krabicu šišiek čo predávajú v Ocean 2, zanesieme si ich na izbu a zatiaľ čo K je v sprche ja ešte zbehnem po kávu. Tie dva poháre na kávu su asi jediné, čo v stánku majú, tak chcú, aby sme ich doniesli čo najskôr.
Papkáme šišky, zapíjame ich kávou a rozoberáme ponor. Veľmi sa nám páči, že sa dá robiť iba jeden. Človek má potom viacej času sa k tomu vracať a spracovať to. Roztriediť zážitky a unavený je tak či tak. Navyše je to celé také rýchle a vyrazili sme tak skoro, že máme ešte celý deň pre sebou.
Naštartovaní po káve pracujeme na teraske a maškrtíme na rambutane, čo sme si kúpili od babky cestou z pláže.
Aj by sme dnes zase raz preskočili jógu, ale je špeciálny program, dvohodinový kurz boja so stresom, tak si povieme, že to sa každému zíde. Zbehnem ešte po kolu, aby sme na jóge nepospali a ideme do Diversie zistiť aký ponor je zajtra. Ide sa na Halik a Nicola nám to tak popíše, že si povieme, že ideme do toho.
Ponáhľame sa na jógu, aby sme tam boli čo najskôr a mali dobré miesto, ale to je už beznádejne vyplnené. Dáme sa úplne do rohu, sme medzi treťou a štvrtou radou. A po nás ešte prídu ďalší. Cvičiteľom je veselý Nemec, ktorý rozdával teraz ku koncu karimatky. Je tu aj s dvoma kumpánmi. Podľa držiaka z PVC trubiek, ktorý nesie kameru poznáme túto partičku z minulého večera ako behali hore dole po hlavnej ulici.
Chalanko má zaujímavý koncept – natáča video pre online kurz odstresovávania. Príde i to ako celkom fajn nápad, mať srandu s kamoši, cestovať si po svete, točiť to a možno s trochou marketingu aj zarobiť peniaze. Angličtinu má chalan celkom fajn, jógu trénuje už 9 rokov. Špecializuje sa na tréning detí. Hovorí, že aby sme mali dušu na mieste, tak začne s trochou jógy, ale potom začneme robiť odstresové cvičenia. Počas tréningu mám pocit, že by som rád šiel trochu pričuchnúť jóge do Indie, lebo tento biely ukričaný guru so sprievodom filmárov mi príde len ako ďalší v zástupe marketingových mágov zo západu, čo predávaju východné vedenie po kúskoch balené v celofáne.
Nech to znie akokoľvek kriticky, nakoniec máme z celej akcie dobrý pocit a snažím si hlboko do pamäti vryť informáciu, že 95% chrôb má na svedomí práve stress.
Dobre odstresovaný vyskúšam na večeru miešaný drink Ocean breeze. Je to dosť silné a aj to trochu cítim. Po rybách si na pretrávenie pustíme divný škótsky film, kde angličtine moc nerozumiem ani s titulkami. K sa to zdá moc divné, tak to dopozerávam sám. Názov filmu je Filth – špina- hnus, a taký pocit hnusu mám aj zo samotného filmu.
D106: 2014/02/16 Gili Trawangan
Dnes prídeme na potápanie trošku neskôr, lebo však sme aj tak nemali poriadne čo robiť včera. Rovno si u Corrada objednávame kávičku. Ideme si hľadať obleky a nevieme ich nájsť. Herman sa venuje dvom Grékom, čo sa s nami potápajú a vyzerajú, že nám tie obleky uchmatli. Nevadí, kto neskoro chodí… ide potápať v inom obleku… Plutvy ale máme zovčera a o chvíľu už sedíme v oblekoch pri kávičke.
Potápame na Haliku, plávame s prúdom popri strmšej stene a pozeráme, čo zaujímavé nám dnes Herman ukáže. Gréci sa držia vzadu a my poučení zo včera pri Hermanovi. Dobré je, že tým pádom vôbec nekolidujeme. Dnes sá objavím hneď na začiatku ešte na útese malú murénu a pod útesom na piesočku, kým sa orientujeme malého
žlto – modrého úhorčeka, čo sa vystrkuje z piesku a na nose má kvetinku. H objavý malé modré krevetky v Nemových sasankách. Grék s kamerou ich točí a ja mu prehŕňam sasanky aby bolo vidno schovávajúce sa ráčiky. H mi včera ukázal, že to vôbec nepŕhli, iba sa to pricucáva ku prstom. Nemovia si sasankku vytrvalo bránia, normálne sa ich dotýkam. Modré krevetky sú priesvitné, ani nie väčšie ako prvý článok prostredníka. Vidime aj korytnačku, ale tá už je pomaly bežnou vecou. Aspoň teda pre nás. Gréci sa za ňou nadšene rozbehnú (odplutvia). Plávame okolo poľa záhradných úhorov, ktorý trčia polka zahnutého tela s hlavičkou. Keď sa priblížujeme zasúvajú sa do piesku, keď sa vzďalujeme, zase sa vysúvaju. Pod útesom nájdeme v škáre malého žraločíka. Všetci sa naň do spokojnosti vynadívame, pustíme sa skaly a ide sa ďalej. Za jednou skalou mi H ukazuje značku sépie, ale nič nevidím. Oboplávame skalu späť a vidím ako do dlane naberá bachratú sépiu. Má veľké mangovité telo a iba maličké chápadielka. Po obvode tela má lamelu, ktorou sa snaží plávať do Hermanovej ruky. Preberiem ju, že ju podám K. Je to strašne smiešne ako to šteklí v dlani. K je ďalej, tak jej chcem sépiu hodiť. Tá ale využije moment, že je sekundu v otvorenej vode a vystrelí od nás preč. Smola, nabudúce budem vedieť – nikdy nehádzať sépiu vo vode. Pokračujeme popri útese a terén sa trochu mení, sme na planine posiatej skalami. Zrazu ku mne na dno smeruje šnorchler a ukazuje mi, že za nami videl žraloka. Nastúpam trochu vyššie, aby som mal lepší výhľad, ale nič nevidím. Všetci sú už predo mnou a nechcem ich stratiť, tak pridám do plutiev. Chudák šnorchler sa za mnou potápal zbytočne. Alebo chcel len upozorniť na svoju partnerku, ktorá sa vlnila na hladine? Tu chvíľu stojíme na mieste a berieme to ako bezpečnostnú zastávku. Čo je škoda, lebo po včerajšej jóge som sa dnes snažil úspornejšie dýchať a mám ešte dosť vzduchu. H nám ale signalizuje, aby sme zostali a vedie Grékov na hladinu. Super, my pokračujeme ďalej. Nakoniec sme z tankov vyžmýkali ešte 10 minút. Tesne pred koncom mi H ukazuje chobotnicu. Zase nič nevidím, idem si oči vyočiť ako ostrím vdiaľ a nič. Naveru naveru zbadám na skale hneď pred nosom ako sa menia farby a uvedomím si, že to je chobotnica. Asi už bola pekne otrávená, že si ju nevšímam. V momente ako som ju zbadal ju to prestalo baviť a ladným skokom skočila zo skaly na dno a druhým zmizla v diere. Na skale ešte stále menila farby jedna menšia. Tá ale tiež moc nelenila a zmizla v diere hneď vedľa. Kým som K priblížil do dobrej vzdialenosti, na dne už boli len dva hnedé fľaky, nič moc na videnie. Nechápem, prečo sú tie chobotnice také hamblivé. Kúsok opodiaľ už robí H s bezmenným majstrom vo výcviku bezpečnostnú zástavku. Tak sa vyznášam do piatich metrov a ukazujem, že ja budem tu. Ak sa tam s K trochu vyššie vznášame, chobotnice sa osmelia, trochu sa vystrčia a menia farby pod nami. Dnes sa nám podaril 55 minutový ponor. Pekne, myslím, že to bol jeden z tých najdlhších. A zase veľmi pekný. S Grékmi debatujeme o Grécku a dúfame, že z jeho nového GoPro3+ výjdu nejaké fotky. Jeden z nich menežuje vily na Chalikidkách a hovoril, že máva veľa slovenských zákazníkov a teraz mu tam chodí veľa Rusov, kde nie je výnimočné, že si prenajmú vilu na dva mesiace alebo celú sezónu.
Na brehu dnes skúšame inú kaviareň (Ecco Cafe) a káva nám veľmi chutí. Koláčik nie je moc výrazný, ale so zmrzlinkou je to ku káve supiš. Len škoda, že som si presladil espresso. Trošku nás rozladí 10% daň pri platení, ale nenecháme si pokaziť náladu. Rozhodneme sa, že si natankujeme vodu a keď sme už tam, vo vedľajšom obchodíku s alkoholom si kúpime bylinné víno. Keď platíme príde tam hipík a chce su kúpiť magické hubky. Je to celkom vtipné ako veľmi ich chce kúpiť, ale pri tej cene a všetkom si rád nechá od nás poradiť. Poviem mu, čo som o tom čítal na internete a prianím veľa štastia sa s ním rozlúčime.
Na pláži pred Ecco Cafe vypijeme zaujímavé herbálne vínko, trochu poplážujeme a presunieme sa do Ocean 2 na obed. V menučku majú rybí burger a je celkom chutný. Oddychujeme a pracujeme a na miesto jógy si idem zabehnúť. Dnes si pre istotu preskúmam google maps, aby som neskončil na apokalyptickom smetisku okupovanom čriedou kráv pasúcom sa na ňom a to všetko zahalené doštipľavého dymu z plastu. Vyrazím teda uličkou na juh od nás a o 15minút behu cez prevažne kokosové háje zamínované kravami som na druhej strane ostrova. Tam je iba hotelík Exile a pred ním bubnuje partička na bongách, ktoré som počul už posledných 5 minút behu. Vládne tu štastná hodinka. Pôvodne som chcel ísť po pláži na sever a vrátiť sa popod maják spať ako som sa vracal posledne, ale rozhodnem sa preskúmať baríky, ak by sme sem náhodou niekedy zablúdili. Priamo na pláži su vyložené stoly a stoličky a ľudia popíjajú pred neviditeľným západom. Je ešte svetlo, ale obloha je plná oblakov a slnko ako také vidieť nebude. Pokračujem ešte kúsok po pláži, že si pozriem veľkú drevenú konštrukciu na brehu. Vyzerá to byť megaveľký bar, ktorý je ale zavretý. Zostala veľká promenáda obložená doskami s veľa stolami a lavicami. Stredom cez to ide vykladaný chodník. Drevené obloženie na ľavej strane – vo vnútrozemí je prevažne pokryté kozími bobkami. Keď už som tu, rozhodnem sa pokračovať na ju, že premeriam cestu sem od surferskej pláže. Stretnem pár bežcov, dokonca aj babu z jógy a obehnem pár cyklistov. Chodník je taký plný a rozbitý, že cyklisti idú pomalšie ako bežci. Do 10 minút som späť v mestečku, tak sa zamotkám do bočných uličiek, aby som bez tielka nebežal po hlavnom ťahu a nabehal ešte aspoň extra 5 minút.
Po sprche ideme zistiť ako je to s potápaním na zajtra. Na zajtra nikoho nemajú, tak si vyberáme, že chceme ísť s Hermanom na Deep Turbo. Matej hovorí, že s Hemanom pôjde aj on. Vôbec nie je urazený, že ho nechceme za sprievodcu. Ukazuje sa, že skúsený divemaster, čo pozná konkrétne miesto je veľmi dôležitý pre zážitok z potápania. Potápanie je teda dohodnuté, hor sa na filé z tuniaka so snaprovým kebabom.
D107: 2014/02/17 Gili Trawangan
Hermana bolí ruka, tak s nami dnes potápať nebude. Viesť nás bude Nico. Štvoricu dopĺňa divemaster vo výcviku. Deep turbo má svoje meno podľa hĺbky (deep) a veľmi silného prúdu (turbo). Ideme do 30 metrovej hĺbky a kvôli prúdu treba klesať rýchlo, aby nás neodniesol. 30 metrov je aj horná hranica ponoru pri rekreačnom potápaní. Nico skočí do vody pozrieť, kde presne sme a naviguje lodivoda, aby sme si trochu nadbehli a v 30tich metroch boli na správnom mieste. Inak budeme musieť plávať kus trasy ponad biely piesok. Do piatich metrov máme padať postojačky a keď jevšetko ok, tak potom plávať plutvami ku dnu. Žiaľ, nie je všetko ok. Potápač Katuška signalizuje problémy s maskou, ale keď všetci klesáme rozhodne sa to ignorovať a klesá s nami do 30m. Tam má stále problémy – nízky tlak v maske jej vycuciava oči. Nico jej povolí masku a naznačuje, že má vydychovať nosom, aby sa tlak vyrovnal. Pokračujeme v ponore. V takej hĺbke je pocit z ponoru úplne iný. Farby sú trochu posunuté do zelena svet je ešte tichší a pokojnejší ako v menších hĺbkach.
Na Nikovej nohe sa vezie pérová hviezdica, no trvá nám pár minút kým ho dobehneme. Nažíme sa správať kľudne, aby sme ušetrili čo najviac vzduchu. Čím je človek hlbšie, tým rýchlejšie sa míňa. Plávame, ponad koralové hrebene a hlboké rokliny a celý ponor pripomína prelet helikoptérou cez hory a pieskové údolia. Na dne dolín sú velikánske vejáre a svahy sú pokryté koralmi a rybičkami. Na jednom svahu nájdeme 10 flegmatických korytnačiek. Vyzerajú, že sa práve preberajú po párty. Iba jedna vezme nohy na pancier a zdrhá pred nami. Nico v lodi rozpráva, že v noci jedia medúzy a cez deň sa tu v 18metrovej hĺbke schovávajú pred šnorchlermi. Nemenovanému divemastrovi v tréningu dochádza vzduch, tak mu Nico dá svoj a ideme pomaly do bezpečnostnej zastávky. Tam ho Nico zase odpojí, vznášame sa tri minúty v 5tich metroch a obdivujeme velikánsky húf rybiek. Nico hovoril, že videl aj rybársku sieť a keď sa konečne vynoríme na povrch kúsok vedľa nás sú rybári. Dosť dlho čakáme, kým nás nájde naša loďka. Ja mám ešte 50 barov ale spravili sme celkom fajn čas – 38 minút. Nico tu vraj mal prvý ponor 17 minút. Mali sme ale štastie, že nebol silný prúd, to tiež môže ovplyvňovať výsledok, hlavne keď s ním človek zápasí.
Kupujeme obligátne šišky, dnes prihodíme aj croisantík. Cestou ešte zastavíme pani s košíkom na hlave, že si kúpime rambután a skončíme aj s mangosteenom. Káva je dnes na ulici zavretá, tak si ju objednám u nás na hoteli, kde ju robievajú dosť riedku. Ale aspoň je zadarmo. Tu prvý krát zbadám K bez okuliarov a celý v šoku rovno vybehnem zháňať ľad. Kým na ňo pracujú zapožičiam z chladničky aspoň kolu, nech si môže krvou podliate oči trochu schladiť. Vyzerá to hrozne. Prvý krát mi ukazovala iba zavreté oči a mala malé bordové bodky na viečkach. Niečo ako slabší cucflek. Teraz má ale celé bielka potiahnuté červený žilkami, ktoré pokrývajú skoro celú plochu. Naženiem ju do prítmia na posteľ, nechám valec ľadu rozsekať na menšie kúsky a s tými kúskami v tričku chladíme oči. Vyzerá to dosť desivo. Zaprisahávam ju, nech už nikdy nejde na dno, keď sa jej zdá niečo v neporiadku. Pred tým ako sa jej to vykrvavilo sme ešte špekulovali, že by sme možno ešte dali štvrtý ponor, ale teraz to tak moc nevyzerá. V najlepšom treba prestať. A tie oči tiež netreba dráždiť.
Keď pretrávia šišky nechám si ukázať od domácej, ako sa je mangosteen a pustíme sa do toho. Sú to lesklé gule veľkosti menších jabĺk a farbou pripomínajú baklažán. Pod hrubou červenkastou šupkou, ktorá chutí strašne hnusne trpko je biele chumáčikovitá dužina, vyzerá to ako bavlna. Je to chutné, ale je z toho strašný odpad. Potom zjeme ešte všetky rambutány a ja pracujem na terase. K sa snaží relaxovať oči na izbe. Ovocie vytrávi dosť rýchle, tak dnes ideme na skorú a poslednú večeru do Ocean 2.