D025: 2015/01/04 El Calafate → El Chaltén
O siedmej dávame skorý ranný presun autobusom plným turistov. Ušetríme 5Peso, lebo prvý bus nemusí platiť staničnú taxu. Bus mešká a cestujú len samí bieli turisti.
Pred vstupom do obce El Chaltén zastavujeme na chajde ochrancov národného parku. Neplatíme nič, len nám chlapík po anglicky vysvetlí, kam sa môžeme prejsť, koľko to trvá a aké bude najbližšie tri dni počasie. Rozdá nám mapky – jednu pre skupinku a varuje nás, aby sme nechodili po chodníkoch s výkričníkom na mape, keď veľmi fúka, lebo že je to nebezpečné.
Hovoríme si, načo čakať a platiť za hostel, stačí nám kúpiť letenku do Buenos Aires, zbaviť sa polky batožiny a zohnať stan pre Adélu. A tak sa aj stalo. Až na tú pokakanú letenku. Nikde poriadne nešiel net, tak sme to nakoniec nechali tak. Katka kempovala na káve, organizovala kasu a my sme s Adélou behali, zisťovali kde odložíme batožinu a kde prenajmeme najlacnejší stan. Kúpili sme si aj malú bombu, nech si na našom plánovanom dvojnočnom extemporé môžeme variť. Ceny tej istej bomby boli v rôznych prevádzkach od 60 do 140ARS. Celkom rozdiel.
Batožinu čo netreba (vrátane notebooku) nabalíme aj s Adélinou do jedného megavaku, lebo sa platí 15ARS za kus a noc. Necháme to v 70ARS hosteli, Taliana nezaujíma, či tam potom ostaneme alebo nie. Niektoré drahšie hostely to robia zadara, ak tam potom zostaneme. Prebaľovanie nám trvá viac ako 30minút, silný nárazový vietor tiež nepomáha. Adélin stan je za 50ARS na deň.
Kúpim litrovku ginu za 35ARS(2.5EUR) v presvedčení, že to je zázvorová pálenka. K to okoštuje, uvedomím si, že liter ginu určite za 2 dni nevypijeme, no bojíme sa to nechať vo vaku, že čo keby to vytieklo. Tak sa ťaháme po horách 3 dni s litrovou ginu ako ťupíci.
Vyrážame okolo druhej. Cesta do kempu by mala trvať tri hodky a svetlo je do pol desiatej, takže pohoda. Asfaltkou prejdeme až na druhý koniec obce a vyrážame na Fitz Roy chodník. Nárazový vietor mnou a mojim 13kg vakom občas pekne zamáva. Najdrsnejšie je to na exponovaných a tenkých chodníkoch, keď sa míňame s niekým zhora. Zvolíme príjemné tempo, aby sme sa moc neupotili, keďže máme spať dve noci v spacáčiku.
Až na vietor ide všetko fajn, len sa pred nami horší počasie a zo sivej metelice okolo Fitz Roya občas priletí vlhká kvapka. Celkom nepríjemné je to, keď obídeme bližší kemp, na vyhliadke nič nevidno a začína nás okrem vetra šľahať aj dážď. Zvažujeme, či by sme radšej nezbehli do toho bližšieho kempu. Stavať stan v daždi nie je žiadna paráda. Značenie je dosť hovňaké, tak nevieme, čo je bližšie. Nakoniec ale s nádejou, že sa to ešte hádam utrasie pokračujeme ďalej. Nasadíme vetrovky a obaly na ruxaky. Pridáme do kroku. Kemp má byť na 8.2km.
Keď sa tam nakoniec dostaneme trochu mrholí, ale aspoň sme v lese a jeho závetrí. V korunách to hučí, ale na zemi je celkom kľudne. Rýchlo staviame náš stan, nech tam poschovávame čo sa dá. Keď je náš hotový staviame Adélin. Prídem ho babám vykolíkovať a povypínať, no potom sa presunieme do nášho, že si dáme suchú večeru. Variť sa nám v daždi nechce. Keď dážď ustane ideme pozrieť Adélin stan. Na dne je kaluž vody, tak sa rozhodneme, že budeme spať všetci traja v našom stane pre dve osoby. Neveril by som tomu, že sa to dá, ale A je celkom skladná, sme unavení, tak sa nejako pomestíme. Vonku je poriadna zima, kým si umývam zuby, omrzne mi ruka tak, že vážne uvažujem nad tým, že si ich doumývam ľavou rukou. Aspoň že v kadibúdke je celkom teplo. I keď riadny smrad. Ako alternatíva kadibúdky je pred ňou zavesený rýľ s nápisom, že možno ísť kadiť do lesa, len to treba zakopať. S omrznutou rukou si predstavujem, ako by mi asik omrzla šunka s vajíčkami.

D026: 2015/01/05 El Chaltén
Zobúdzame sa po deviatej do krásneho rána s parádnym výhľadom na Fitz Roy priamo z predstanu. Vyspali sme sa prekvapivo celkom fajn. Večer mi bolo teplo, že som sa potil, nad ránom som nevedel nájsť spaciu ponožku, tak som musel nasadiť použité zo šliapania.
Už v noci mi bolo pri cikaní jasné, že bude pekne. Hviezdy žiarili pomedzi stromy a mesiac svietil ako brutálny reflektor upevnený na Fitz Royi. Celí šťastní si varíme maté a earl grey a raňajkujeme na slniečku v dolinke potôčika kam chodíme po vodu. Kocháme sa výhľadom a tajne dúfame, že príšerne vychodený chodník do strmého svahu medzi nami a Fitz Royom nie je tá vyhliadka, kam máme dnes namierené.
A veru že bola. Cesta hore nám trvá dosť dlho, no našťastie máme trojhodinový náskok pred hordami z El Chalténu, takže sa s nimi stretávame až cestou dole. Na vrchu kopčeka si vo výhľade nájdeme pohodlné závetrie a striehneme na momenty, kedy sú všetky tri vrcholy bez obláčika. Papkáme, presušujeme veci a vyhrievame sa na slniečku. Máme pred sebou ešte presun do druhého kempu, tak radšej šviháme, nech zase nestaviame stan v takom zlom póčku. Zbehneme dole, poskladáme stany a dáme bielkovinu, že si navaríme poriadne jedlo v novom kempe. Je stále krásne. Predstavujem si, ako sa vykúpem v potôčiku, keď znova postavíme stan.
Zbehneme do vedľajšej doliny a obiehame pekné plesá s nádhernými plážami. Začíname mať už celkom dosť, kľudne by sme postavili stan aj na pláži. Podľa mapy má ale dolinka 8km, a potom ešte asik 3km kým sa dostaneme do kempu. Cesta sa mení, ideme po pekných lúkach, mocných lesoch, ale únava ju pretvára na jednotvárnu. Nevieme sa dočkať, kým tam budeme. V druhej doline vidno pekný zasnežený svah a zase raz škaredé počasie pred nami.
Do kempu dorazíme riadne uťahaní, nič nevidno, je chladno a mrholí. Znovu sa poriadne rozfúkalo. Postavíme stan, navaríme vodu a vyčkávame posrkávajúc maté v stane. Adélin stan sme dnes ani nestavali. Veď na čo. Dnes sme vymysleli, že Adéla ide do stredu, hlavou k naším nohám. Perfektne sa tak zmestíme a nebude jej ani zima v tenšom spacáku.
Keď sa počasie trochu ukľudní, navarí Katka jedlo a s nádejou, že zajtra bude pekne, ideme spať.

D027: 2015/01/06 El Chaltén
Naše ranné ambície sa rozplývajú v hmle. Namiesto skorého štartu na vyhliadku dospávame. Je hmla, na končiaroch je čerstvo nasnežené, dnes toho moc neuvidíme. Po raňajkách sa vybehnem pozrieť aspoň na pleso vzdialené 5 minút. Je hneď za priehradou, ktorú si tam posledne nahrnul ľadovec. Ten je teraz zcvrknutý na opačnom konci plesa. Na mojom konci je mnoho kusov ľadu. Vyzerá to celkom pekne. Začína snežiť, tak zbehnem späť a babami. Varíme si obed, dole píšu dve hodiny, nikam sa neponáhľame. Stále dúfame, že sa dnes hádam počasie umúdri. Adéla sa nudí, tak pred dovarením obeda vybehne sama na pleso. Po jedle tam zase ideme my dvaja s K. Je tam už kopa turistov z dediny. Chorváti, čo majú vedľa nás stan vyslali pánka s pupíkom do plesa. Ten si len v slípoch pobehuje po kolená v ľadovej vode a hrá sa s kusmi ľadu, ako keby bol niekde v Dubrovníku. Spôsobuje celkom rozruch, ale nikto nemá odvahu skúsiť to tiež. Z brehu vybehneme na násyp a ideme proti smeru hodinových ručičiek, že aby sme mali lepší výhľad na ľadovec. Je to super, ale hlavný kopec – Cerro Torre nevidno vôbec. Vyzerá to tak, že ten je väčšinu času v oblakoch.
Zbalíme stan a ideme dole. Riadne fučí. Dve hodinky využijeme naplno zostupom a keď zbadáme farebný El Chaltén pod nami, sme celkom happy. Oproti nám idú babky s malými deťmi, tak sme v šoku, že to hádam o štvrtej poobede nechcú ísť na 6 hodinovú túru.
Hostel za 70ARS je plný, Adéla si nevie nikde nič nájsť, tak spíme ešte jednu noc spolu v kempe. Stretneme aj Simona, pozveme ho o hodku na večeru. Stan vyreklamujeme a neplatíme zaň vôbec nič. Takže mala len Adéla extra 2kg na nosenie.
Vybehnem do supermarketu, kúpim mleté mäsko a robíme si masívnu večeru na doplnenie energie v hornej kuchyni pre ubytovaných. Kemp má tri kuchyne, my ako kemperi by sme mali byť asi v tej najbiednejšej dole pri stanoch, ale tam nie je ani teplá voda. Mleté mäsko zmiešam len so suchým chimichuri, necháme postáť chvíľu, kým K kuchtí a potom opekáme. Je to úplne super ku Katkiným cestovinám. Aj Simonovi chutí. Splachujeme to litrovými pivkami z biedneho supermarketu. Nevyzerá to tu byť až také hrozné s tým zásobovaním. Len ten obchod s dobrou zeleninou je 15 minút od kempu. To je jediný problém. Ešte že pivový supermarket je bližšie.
Je to neuveriteľné, ale stále mi fučí karimatka. Dole v dedine je našťastie teplejšie, a máme aj kopu pokosenej trávy pod stanom, tak to nie je až také tragické. Hore to ale bolo horšie, a budil som sa na boľavé – premrznuté boky.

D028: 2015/01/07 El Chaltén
Adéla sa presúva do Simonovho hostela. Ten bol včera plný, no dnes majú pre ňu miesto. Prekvapivo končí so Simonom na izbe. My zostávame kempovať. A raňajkuje s nami v hlavnej kuchyni kempu. Recepčný vypeká príjemnú pankovú muzičku a mierne sa čuduje, že prečo platím (2x50ARS) už len za dvoch. Reku, že baba chcele ísť do hostela a mať konečne poriadnu posteľ.
Po raňajkách oddychujeme, píšeme, nabíjame zariadenia. Letenky sú drahé, tak možno pôjdeme hore busom. Ten podľa Simona ide ale až 10teho-v sobou. No pekne. Asi tu zostaneme zaháknutí. Ale však nevadí. Kuchyňa je fajn, ľudia príjemní a okolie parádne. Zase zbehnem do obchodu, a keďže je už dosť neskoro a veľmi pekne rozhodneme sa vybehnúť niekde do kopcov, že si spravíme piknik. Berieme aj horúcu vodu na maté. Dotiahneme to ale len na lavičku oproti recepcii cez parkovisko. Je z tade parádny výhľad na Fitz Roy. Tak si tam rozbalíme šunku syr a bagety, otvoríme červené vínko a hodujeme.
Slnko riadne vypeká, je pekne, tak sa pre istotu natierame krémom. Skúšame aj fernet s kolou a citrónikom a chutí to naozaj dobre. Škoda, že som zobral iba 450ml fľaštičku. A aj z toho dobre trávi, večer som normálne hladný. Ponúkajú nám aj účasť na grilovačke a symbolických 35ARS, no my už máme nakúpene a Adéla aj tak mäso neje.
Vybehneme ešte do cestoviek a na stanicu, že zistíme ako je to s možnosťami presunu. Nie je to sranda, ukazuje sa, že to, čo nám povedal Simon je pravda. Asi budeme musieť ísť do Barilloche noc a deň. Dnes je na večeri znova Simon, zbehneme do pivového obchodu a on zoberie nejaké litrové pivá, ja len plechovku Pepsi pre Adélu a do fernetu. Celkovo máme za sebou pekný oddychový deň.

D029: 2015/01/08 El Chaltén
Budíme sa na mrholenie. Cieľom dnešného dňa je čo najskôr sa vymotať na stanicu a zabezpečiť lístky do Barilloche. Už sme rozhodnutí. Nebudeme sa trebať krížom cez celú Argentínu do Buenos Aires, alebo Puerto Madryn, ale zostaneme na západe. Po raňajkách zbehnem s A zameniť peniaze do jej hostela a na stanicu, kúpime tri lístky po 1585ARS (5Pesos je poplatok za stanicu) a tešíme sa z toho. Ešte tri dni a ideme ďalej. Bus totiž ide až v sobotu 22:50.
A budí Simona, ten nás totiž dnes opúšťa. Cestuje ráno o desiatej z El Chaltén do El Calafate (z kade sme prišli) a potom do Barilloche a z tade späť do El Bolson.
Píšeme, popíjame, varíme a oddychujeme. Skúšam v pivovom obchode stejky, ktoré kupujú všetci ostatní, ale nie je to moc veľká sláva. Rozhodnem sa, že už nebudem experimentovať s neznámymi mäsami. Stejky chutia dobre, mäsko tu majú všade v dobrej kvalite, ale konzistenčne sú strašne tuhé.
Adéla je nepokojná zdanlivou nečinnosťou, tak chce ísť na ľadovec. Je len jedno miesto na mini trekking po ľadovci, no to nám až tak nevadí. My s K si xceme spraviť len výlet. Netreba nám vyhadzovať 1330ARP. Hovoria nám, že máme prísť po piatej, že možno niekto zruší.
Zastavíme sa aj popýtať v spa na masáže. Chvíľu čakáme na anglicky hovoriacu ženskú, potom sa tam nahrnú dve partičky aziatov, tak celý výklad začína odznova, pre všetkých. Je to celkom ftipné. Katka neskôr vyženie A, nech si to ide sama booknuť, ale už nie je žiadne miesto, tak ju pošle do cestovky, kde sme čekovali bus. Tam akurát zrušili rezerváciu a dokonca získa miesto na zajtra – piatok.

D030: 2015/01/09 El Chaltén
A prichádza neskôr na raňajky, ospravedlňuje to chrápajúcou Izrealkou, ktorú musela kompenzovať štuplíkmi do uší a nepočula potom budík. Šak pohoda, čakáme na bus.
A vyráža na mini trekking na ľadovec o desiatej, my sa vymotkáme na Simonov trekking o jedenástej.
Registrujeme sa na rendžerskej stanici. Teta si nás premeriava, lebo registrovať sa treba iba na 7 hodinový trek – jedným smerom a my sa tvárime, že to ideme dať na otočku o 11:00. Keď neskôr nad mapou pochopíme, že to asi nebol Simonov trek tak sa nad tým iba rehoceme. Tipujeme, že Simonov trek je 4hodinová cesta na vyhliadku a frčíme. Je fajn, moc nefučí, pečie slniečko. Ideme miernym kopcom cez pekné pasienky, kravky Milky v lesíku aj s hordou doterných ovädov. Pri prvej vode sme už hladní, tak si dáme kúsok bagety. Po hodinke lesom sa dostávame na holý svah, kde už začína pofukovať, tak prikladáme vrstvy. Na skalách rastú krásne dvojfarebné papučky. Na vyhliadke na Cerro Torre, ktoré, zase raz nevidno fučí tak, že sa musíme schovať za skalnú stienku aby sme sa najedli. Tri empanady sú poriadne napráškované, z cibuľovej sa mi ešte tri hodiny grgá a cestou dole cítim aj fajne chemicky koleno.
Cesta na vyhliadku nám trvala tri hodky, miesto Simonových dvoch, ale aj tak mám nutkanie vybehnúť na kopec. Ešte sme tu nič nesumitovali. Hodím si preto peniaz, oddelím sa od K a idem hore. Je to dlhšie ako som si myslel, a brutálne fučí. Výhľad ale stojí a to. Schovávam sa pred vetrom pár minút, že sa Fit Roy vystrčí z oblakov, ale nechcem moc dlho nechávať K čakať. Samozrejme, že sa vystrčí až keď zostupujem a mám skoro polku záberu svah na ktorom som.
Cestou dole sa rozfúkalo, K čaká až za lesom, pri potôčiku, kde sa prvý krát dá piť. Brutálne vyfúkaní a prechladení sa zohrievame v teplúčkej kuchyni. Idem do obchodu a vidím ako vystupujú ľudia z busu. Tak vyzerám Adélu. To je časovanie. Dnes je piatok, prišli ľudia na víkend a miesto je úplne plné. Vytvoríme si stôl z odkladacieho priestoru pod oknom. Keď sme v polke jedla prídu nás zavolať za normálny stôl. My sme ale fpohoške. Spokojná A nám po večeri ukazuje fotky. Večer ešte trochu pracujeme a šup ho do stanu.

D031: 2015/01/10 El Chaltén
V noci je dosť zima a aj fúka celú noc. Ešte aj chrapot z okolitých stanov je drsnejší ako posledné 4 noci. K má chuť zatriasť stanmi a prebrať chrápačov. Koho by napadlo brať si štuple do uší do stanu.
Raňajkujeme a čakáme na A, tá dnes plánuje Simonovu túru. Počasie sa zhoršuje tak sa modlíme, aby aspoň prefúklo stan. Aby to nenudilo, hneď keď sme prišli na raňajky spýtal sa úplne nový recepčný, kde bývame. Hovorím, že v stane. On po chvíli prišel, a aj bez španielčiny mi bolo jasné, že táto kuchyňa/jedáleň/spoločenská miestnosť nie je určená pre verbež zo stanov. My máme používať refugio – najslabšie vybavenú budovu bez teplej vody. Necítime sa tam moc dobre a keď sa to začne zapĺňať ľudmi, presunieme sa radšej do hornej kuchyne, kde sme kedysi začínali, tiež nie je pre nás, ale aspoň je tam pekný výhľad. Sme z toho ale rozladení, takto nám debko pokazil posledný deň. Ako keby nestačilo depresívne počasie, kde každú chvíľu poprchá a každou hodinou máme menej času na vyschnutie stanu.
Obedujeme výborné boloňské s naozajstným mäsom a Adélka má včerajšiu večeru.
Potom, aby som si ušetril cestu do dobrého supermarketu obehnem tri obchody a som preč dlhšie, ako keby som rovno šiel tam kam som mal. A ešte som aj prerobil v butikovom zelovoci, kde argentínska cuketka stála 15ARS za kilo miesto 10ARS. Včera nám ufajčili polku parádnej rajčinovej omáčky, tak v pivovom markete kupujem kečupík, čo sa neskôr ukazuje ako riadna chyba. Nemáme žiaden tučík, tak sa vyberiem hľadať Simonov supermarket, ktorý je údajne niekde smerom ku stanici. Po dlhšom pobehovaní ho aj nájdem, samo až cestou späť zo stanice. Chladiarenska časť je ale úplne prázdna, tak čakám asi 10min na maslo, kým ho vyložia. Ako tak čakám, obzerám olivové oleje a zisťujem, že tu majú aj sviečkovú. Síce z nej nekrájajú – predávajú ju len v kuse, ale majú aj alternatívu – bifo ancho, ktoré majú aj v mizerných 800g kúskoch. To veru dvaja neska nedáme. Ale dobré vedieť. Neskôr sa z netu dozvedám, že bifo ancho je môj najobľúbenejší flaxník – horná roštenka, tiež známa ako entrecote alebo rib eye.
Nakoniec beriem 200g masielko, lebo 100g nevedia nájsť. Však aspoň bude na žemličky.
Vrátim sa brut neskoro, chystáme večeru a stále veríme v silu vetra a prevetrania opršaného stanu. K s A urobia chlebíčky, ktoré sa ukážu byť úplne famózne. Argentínska cuketka chutí lepšie ako šalátová uhorka a s masielkom, syríkom a rajčinkou je to neuveriteľne lahodná kombinácia. K mi musí bagetu odtŕhať od úst, keď ju večer v buse tlačím do seba, že nech ostane aj niečo na cestu. O 10.50 pm máme bus, ideme zbytočne skoro, ale aspoň máme kde sedieť na prekúrenej stanici. Bus je plný turistov, hlavne bláznivých Izrealcov. Tí neváhajú a žiadajú nás, aby sme si vymenili miesto s ich kamošmi vpredu. A to sme už mali vybojované spoločné sedenie. Popapáme a podriemkavame. Máme pred sebou celú noc v poloposteliach.

D032: 2015/01/11 Bariloche
Nedá sa mi spať a zaspávam až nad ránom. Naštastie máme ešte celý deň jazdy pred sebou. Plánovaná dĺžka je 23 a pol hodiny. Nekonečná jazda je prerušená len mikro raňajkami pozostávajúciim z dvoch malých balení sladkých kexíkov a deci bublinkovej limonády. Obed je decentnejší, môj minimafin mením za Adélin veľký kurací sendvič. Neskôr ešte obdržím kompletný nerozbalený obed od Izrealiek sediacich veďla nás cez uličku.
V nejakom momente si všimnem, že bus ide veľmi pomaly a všetky autá nás predbiehajú. To nevyzerá dobre. Po dvoch minútach zastaneme a po troch sa začneme otáčať. Vrátime sa 5 minút do poslednej obce a zaparkujeme na benzínke. Je nedeľa, tak je všetko zavreté. Nájdem ale pekáreň, kde majú aspoň Budweiser na pretrávenie troch kuracích sendvičov. Vypijeme pivko a motkáme sa okolo benzínky. Neskôr si dáme kávu, že si dáme aspoň nabíjať tablet, lebo mi už došla baterka. Autobus sa pohýna, tak vybehnem zistiť, čo sa deje. Začína to vyzerať tak, že máme len málo benzínu. Bus sa ide otočiť a po chvíli to zatiahne na benzínku. Tankuje 15minút, potom nás naloží a ide sa ďalej. Stratili sme len niečo cez hodinu. To sa nám bude super zháňať hostel po polnoci.

D033: 2015/01/12 Bariloche
Príchod je o pol 2hej. V zime berieme prvý taxík (po tom, čo sme si nechali ujsť prvé dva) a necháme sa po 3km jazde za 55ARS vyložiť v centre. Ideme podľa navigošky, čekujeme hostely, hotely a nič. Mesto je kopcovitej, žiadna sranda behať v plnej poľnej hore a dole. Zkladám baby pri krčmách (nech ich viem nájsť) a behám na opačný smer. Všetko je beznádejne plné, bez ohľadu na cenu. Vrátim sa a presuniem ich na benzínku, nech sú aspoň v teple a bezpečí, lebo už aj krčmy zatvárajú. Behám hore dole do šiestej, potom s nimi driemem na benzínke.
Ráno vybieham niečo po ôsmej, že sa snáď niekto odubytuje. Nestalo sa tak. Dokážem zohnať len jedno miesto za 200 (parádny výhľad z desiateho poschodia) a izbu pre troch za 750ARS, čo je astronomické. Behám znova po všetkých hosteloch čo včera a nič. Jediná dobrá správa je, že veksláci stoja na hlavnej turistickej ulici a vykrikujú kambio. A aj kurz je celkom fajn, 13.10 za USD a 14.5 za EUR.
Presúvame sa z benzínky do kaviarne, nech sme centrálnejšie, necháme Adélu s kávou, internetom a ruxakmi a ideme hľadať naraz dvaja. Ja nakoniec nájdem celkom sympatický hotelík s výhľadom na jazero za 750ARS. Jediný problem je, že sa tam nesmie variť, ale to snáď nejako prežijeme.
Idem zobrať baby, s K si ešte dám kávu a kandinzované pomarančové šupky a presúvame sa na hotel. Máme vlastný záchod so sprchou a dokonca aj dva uteráky a mydielko – každý. Ideme sa troche presprchovať po jazde a benzínkovej noci. V sprche je mi zima, tak si zavriem okienko. To bola chyba. Záves je na tyčke, ktorá bola len tak položená na otvorenom okne a na výstupku v stene. Namydlený, v jednej ruke mydielko a v druhej záves chvíľu bezradne sledujem všade striekajúcu vodu. No pekne. Hlavne že dnes začíname na byte prerábať sprchu za kikilión peňazí so španielskymi kachličkami. Ale aspoň mi chvíľu neťahá na namydlenú riť.
V supermarkete nakúpime jedlo a robíme si piknik na brehu jazera. Sú tam aj pekné pláže ale voda je prekliate studená.
Pokúšame sa zaistiť bus ďalej, do Mendozy. V tak drahom, vybookovanom a po El Chalténe nezaujímavom meste nemá zmysel zostávať. Dávame si ešte prať s tým, že nech je to zajtra do obeda, lebo o jednej odchádzame.
Po ľahkej suchej večeri ideme za pomoci fernetu skoro spať. Sme riadne učerpaní.

D034: 2015/01/13 Bariloche
Spíme ako zarezaní, na raňajky máme medio lunas (tak tu volajú pokus o croisant) a kávu. Balíme, nechávame veci na recepcii a vyrážame na nákup okrasiek pre Adélu. Potom máme problém s praním. Že nech prídeme o hodinu. Očividne to ešte ani nedali prať. Ideme tam na 2krát. Ja zbehnem ešte do supermarketu vedľa a nakúpim varené zemáčky s majonézou, varenú repu s vajciami natvrdo a sendvič. Vyzerám K, no tá s prádlom nikde. V práčovni dvaja horúčkovito skladajú naše prádlo. Naskladajú ho do troch tašiek, nastriekajú voňavkou a chcú aj za tri prania zaplatiť. Nechce sa mi veriť, že v takejto drahej krajine skúšajú takéto špinavé triky tak sa nechtiac tvárim nechápavo/neveriacky. Nakoniec nás vedúci odmáva, že ok, tak dve prania a ideme.
Berieme taxík na stanicu, ktorý veľmi pohodlne parkuje na ulici pred našou posadou. Na stanici čakáme a čakáme, no bus sa nekoná. Náš prípoj totiž prišiel bez okna. Po dvoch dlhších handrkovačkách nakoniec dostaneme upgrade na rýchly spoj, lebo za zmeškaný spoj v nasledujúcom meste by sme nedostali žiadnu náhradu. Takže nakoniec všetko klapne. Až na maté. Na stanici sú tri stroje na teplú vodu na maté, zadarmo, no my nemáme po ruke ani maté ani vercajk.
Prídeme tak ako sme mali na stanicu v Neuquén, ktorá vyzerá ako letisko.
V buse sme asi piati, máme aj studenú aj teplú vodu. Stewart pozametá podlahu. V Neuquéne zastavíme ešte na dvoch staniciach. Stewart oznámi, že bude večera a raňajky. Keď nám prinesie sušienky plnené karamelom, žartujeme s Adélou, že to je ľahká večera. O pol jedenástej ale servíruje, ako v lietku teplé jedlo. A to celom dobré, viedeňský hovädzí rezeň (ktorý tu volajú milánsky – milanesa) so zemiakovou kašou. Samo, pripadne mi aj Adélin, takže sa mi spí celkom sladko.