D25: 2014/05/24 Murighiol → Enisala → Istria → Corbu
Ráno vyspávame v tieni pod agátom, že ako čakáme na prádlo, kým vyschne. Všetci behajú už po vonku, tak aj my vstaneme, že si konečne spravíme vajíčka. Ked už sme v kempe a máme šporáčik a dúfam že aj panvičky. Ponúkajú nám grilované kura zo včera, no my radšej s vidinou vajec zbehneme do midimarketu. Nakúpime zeleninu, chlieb a vajcia, to větko pod 7 Lei a vyhladovaní bežíme naspäť. Katka zberá prádlo a ja dnes kuchtím. Panvice odkladajú aj s olejom, no Florián mi jednu pohotovo umyje a robím 6 volských očiek. Prirodzene panvica je na ne primalá, tak mi trošku prihoria.
Nevadí, všetko zbaštíme, chvíľu ešte pokecáme s deckami, ktoré už robia koliečká do midimarketu po pivá. Ja ale šoférujem, tak nemôžem. A ani mi po dvoch dňoch netreba.
George nám urobí plán cesty. Máme ísť rozbitou, ale zato scénickou skratkou s pár turistickými zastávkami.
Vyrazíme podľa jeho inštrukcií, a cesta je skutočne rozbitá. Jamy ako po bombách. Fakt že skoro také zlé ako v Moldavsku.
Zastavíme sa na ruine Enisala a vyberajú tam vstupné, i keď nám George hovoril, že nebudú. Je z tade super výhľad, ale piknikovať sa tam bez tieňa v tomto výpeku veru nedá. Nasledujúca zastávka sú najstaršie grécke ruiny – Istria (Histria). Kúpim lístky a zostaneme v príjemnej altánkovej reštaurácii na neskorý obed. V záhrade sú roztrúsené altránky, ktoré kryjú stoly pred slnkom. Plánujeme, že si zobneme len nejaké malé rybky a prídeme po prehliadne ruín na skorú večeru, no čašník nám prihodí vyprážané sumčie prsty a sme decentne najedení. Zo samotných ruín ale moc nadšení nie sme. Beháme medzi kôpkami kamenia, ktoré cez vysokú burinu takmer nevidno. Pečie na nás slnko a sme priam až sklamaní. Trochu nás rozveselí zastávka pri jazierku, kde si aspoň omočím nohy a meditujeme, kto okoštuje, či je to už more. Teda, že či je voda slaná, alebo sme stále len na jazerách vytvorených Dunajom.
V múzeu je to o chlp lepšie. No najkrajší exemplár je neumytý mramor so všetkými gréckymi bohmi hneď pri vchode. Zvyšok sú dosť nezáživné pobité nádoby v extrémne horúcej múzeovej budove.
Podľa Georgeho rád sa pokúšame nájsť plážové miesto – Vadu, ale cesta sa z otrasnej betónky mení na ešte horší offroad a keď už ideme okolo druhej tabuľe, že chránená oblasť Delty, tak sa rozhodneme to otočiť, že pozrieme radšej niečo iné. Náhodou zbadáme aj odbočku na Corbu, tam je už aj reklama na reštauráciu. Panelka je tiež rozbitá, ale je kratšia a po pár zlých odbočeniach po neznačených prašných cestách končíme na dlhokánskej pláži. Je dosť prázdna, ale to nám práve vyhovuje. Vodu a piknikové potreby máme so sebou, takže dnes určite a možno aj zajtra vydržíme.
Od radosti, že sme po 24 dňoch konečne pri mori pár minút kontemplujeme, či otvoriť Cricovu, alebo niečo iné. Nakoniec sa hecneme a Cricovu necháme na pokoji. Skúšame iný sektík, ktorý je vďaka pár dňom tepla už celkom teplý. Nabudúce definitívne berieme chladničku.
More je studené ako šľak, ale nemôžem si nechať ujsť omočenie sa. Na brehu je kopec ulít z morských slimákov – tie som nikdy nikde nevidel, ale aj súvislá vrstva mušlí. Fúka slabý vetrík, ale od vody je pekne studený, takže keď už máme všetko oblečené a stále je zima presúvame sa do auta.

D26: 2014/05/25 Corbu
V noci bola slušná zima, asi sme si mali sektík nechať na ráno, určite by bol lepšie vychladený. Čoho dôkazom je aj fľaša bieleho vína. Ráno si konečne zacvičím jogu a idem si aj trošku zaplávať. Je fajn, nikde niko. Trochu sa opaľujeme hlava nehlava a keď je už poriadny výpek a prihárame aj cez slnečník, Katka dostane spásonosný nápad ísť sa skryť do auta. Tam je úplne super. Ale aj tak som už červený ako britský turista. Cez pootvorené pravé dvere fúka dovnútra práve správne množstvo studeného vetríka, aby nám bolo príjemne. Dokonca sa konečne dopracujeme k pozeranie posledného Drakulu (Bram Stoker‘s Dracula s Winonou Ryder a Garym Oldmanom). Zážitok nám trochu pokazí zdochnutá baterka v notebooku. Takže po chvíli vyvaľovania sa rozhodneme preparkovať pred reštiku. Iba trochu ma prekvapí, že sa nemôžeme pohnúť. Bohvie, či by sme zapadli, keby to K nepreparkovávala. Nahádžem náke seno a vetvičky pred predné kolesa, usadím K za volant a skúšam ju vytlačiť. Buď som slabý, alebo K nechápe koncept. Naštastie nám pomôže plážujúci a dostaneme sa na cestu. Asi by sme mali byť pri parkovaní opatrenejší. Dnes končí víkend, a keď tu zajtra nikto nebude, tak sme v šlamastike. Dáme si výborný obed: dve rôzne rybie polievočky a jednu rybu. Keď nám ju donesú, sme radi, že je len jedna, je to megaryba. Horko ťažko ju spraceme zo stola. Na kávu sa presúvame do vnútra, nech lepšie vidíme a môžeme využívať internet.
Stala sa nám nemilá vec, stratila sa nám vývrtka. To znamená, že budeme musieť, a.) dopiť každú fľašu vína, b.) dať ju do dverí aby sa nevyliala, c.) pohľadať štupel na prosecco a dúfať, že bude pasovať. K si myslí, že som ju možno vyhodil so sáčkom smetí, ktoré neboli tak celkom smeťmi. Prejdem sa preto cez celú pláž ku kontajneru, kde sme parkovali do rána a … nenájdem veru nič. Rúti sa na mňa ale postarší pánko s mŕvym hadom prehodeným cez paličku a čosi vykrikuje. Je pekne ďaleko, tak mi príde neuvetiteľné, že mu mám držať otvorený kontainer, ale všetko tomu nasvedčuje. Tak mu otvorím poklop a on a pýta, či nehovorím po rumunsky. Hovorím že nie. Tak skúša na mňa nemčinu. To už je trochu lepšie. Názorne mi ukazuje, ako palicou umlátil hada. Podľa mňa to nebolo nutné,ale čo sa stalo sa už neodstane. Prišiel z Bukurešti na 8 dňovú dovolenku a ešte mu zostávajú 2 dni. Parkuje na opačnom konci pláže ako je reštika – a teraz už aj my – hneď vedľa plážového bunkru. Hovorí, že sa máme u neho zataviť, ak by me potrebovali čosi – napr vodu (alebo umlátiť hada). Vrátim sa so zvesenou hlavou a nakoniec robíme plán c.). jediné červené z Cricova je moc fajné aby sme ho celé vypili, tak mu nájdeme štuplík a ten dobre pasuje.