D078: 2016/01/28 Encarnación
Päťhodinová nočná – najotrasnejšia jazda na tomto tripe, nie je nič príjemné. Najprv mrzneme, tak si naobliekame všetko čo máme, ešte aj vetrovky do dažďa, ktoré K prezieravo zbalila, potom, keď sa nepripravení amatéri stážujú, že im je zima, tak sa zase potíme ako prasce a postupne vyzliekame. Ako u depkov v autobuse. Moja pracovná verzia je, že klíma to cez deň v tom pekle nezvláda, tak je vykúrená na plné gule. Keď za nebodaj v noci zotmie a ochladí, tak potom konečne klíma robí naozaj zimu. A až moc. Aby to všetko nenudilo, vodič je veľký fanda F1, takže ideme systémom brzda-plyn a na nie úplne najlepších cestách nás to kymáca na všetky strany.
Do mesta dorazíme o hodinu skôr a vystupujeme von z busu s veľkou úľavou na jednej strane, no s nedôverou a nevyspatí na druhej strane. Radšej by som mal meškanie hodku a ešte dve driemal v kymácajúcom sa buse.
Naozaj sme v Encarnación a mne neostáva nič iné ako v polospánku hľadať ubytko. Ubytko aj nájdem, aj cena je super „iba“ 70 000 za noc, no treba počkať do 11:00 kým bude voľná izba. Vyzerá to byť svätuškársky raj. Všade sú citáty zo svätej knihy kresťanov (biblie) Cítim sa ako zombík a spomeniem si na Janka s Marienkou v LaPaz. Ideme hľadať niečo na raňajky. V supermarkete zoberieme vodu a zapadneme do grilu. Tam servírujú niečo s vajcom, tak si objednáme jednu porciu, lebo to vyzerá dosť veľké. Volalo sa to nejako ako že „marinára“. Boli to kúsky mäsa v cesnakovom cestíčku. Všetko v jednom kuse, ako hrubá omeleta. S volským okom navrchu. Mali to aj ľudia na okolo, ktorí si k tomu dávali malinovky. Jeden mladý mal litrovku Coca Coly, v sklenenej vratnej fľaši. Sám, na raňajky. Kávu samozrejme nemali lebo tu sa normálne ráno pije yerva maté, a potom, keď je horúco tak tereré.
Po raňajkách sa vrátime na stanicu a dávame si v tieni stromu tereré. Nechutí nám ako to prvé v hlavnom meste. Je tam veľa lopúchovej chuti. Ale vydržíme pri tom do 10.45, popíjajúc a sledujúc ako popíjajú iní ľudia pred tererovými stánkami. Ideme sa ubytovať a naše vaky sú už na izbe. Milé. Po sprške sa vyvalíme na internet, lebo ten náš na mobile je dosť pomalý a mobil už aj vybitý.
Na obed sa vyberieme do centra, no v tom pekle to moc ďaleko nedotiahneme. Zapadneme na Lomito Arabe, čo je lokálna veriza kebabu. Pivo nemajú, tak to splachujeme pomarančovým džúsom. Je to celkom fajn, no kebabom by som to nenazýval.
Bežíme spať do chladu. Zastavíme sa len na malé ľadové pivko (3000)a nanuk (7000). Výborná kombinácia pobaví staručkého predavača.
Výpek prečkám prácou a K výdatne drichme. Večer sa vyberieme na suši, no akuát je pekný západ slnka, tak si zoberieme malé pivká a šup ho na pláž. Tá je úplne magická, aj keď je len na rieke. Mesto Posadas na Argentínskej strane rieky vyzerá ako New Jersey z Manhatanu. Západ vyzerá super, voda vyzerá super, všetko je tak super, že ani nevadí, že vyháňajú ľudí z vody von okolo 20.00. Pripisujeme to faktu, že je to predsa len hraničná rieka. Po pláži behá čašník s mrazenými nápojmi, tak neodoláme a objednáme si dva po 25 000. Chalan sa tvári celkom nadšene, keď mu nechávame 10percentné prepitné. Sranda je, že alkohol na pláži nie je zakázaný, zakázané je len sklo. A majú tu dokonca aj sprchy. Zajtra donesieme určite aj plavky.
Celkom hladní už bežíme hľadať sushi. Chvíľku nám to trvá, lebo značka na mape v TA nesedí, ale všetci ľudia vedia, o čom hovoríme, tak sa tam nakoniec dostaneme. Obiehame reštiku zvonka a nevieme nájsť vchod. Ten je nakoniec od parkoviska, ktoré nám ukazujú decká na ulici.
Sušiareň Hirošima je dosť hip miesto, plné horných 10 000. Hladní si objednávame rolku za rolkou, až nás čašníčka zastaví, že už toho máme dosť. Na pitie si dávame veľkú Coronu, ktorú nám donesú, ako je tu zvykom – v kýbliku s ľadom. Ako predjedlo máme krevetky so sépiami. Chutí to super čerstvo. Skoro ako v Chorvátsku. Až je to divné, lebo nie sme úplne pri mori. Najviac nám chutí Hiroshima maki, avokádo s Filadelfiou zrolované do lososa. Odchádzame veľmi spokojní s tým, že keď budeme môcť, určite ešte prídeme.