D015: 22.11. 2018 Moalboal → Dumaguete
Šnorchľovanie s novou Scubapro Zoom maskou je pre K úplne iná dimenzia. Voda je kľudná a vyčistená. Ideme doľava, kde sú koralové záhrady. Silný prúd nás tlačí späť, tak sa snažíme držať v nehlbokej vode, kde sa nám prúd zdá byť slabší. Sú tu neuveriteľne veľké koraly najrôznejších tvarov a farieb. Vidíme mega korytnačku na dne, zapichnutú pod kotvou lode. V modrej hlbočine vidíme aj veľkého squida (sépiu). Vyzerá to, že po búrke sa na útese objavili nové zvery, ktoré sme tu predtým nevideli. Otáčame to a po prúde šprintujeme sa rozlúčiť so sardinkami.
Najmagickejšie je, keď sa objímame a pod nami sa zo sardiniek vynorí korytnačka – tá veľká zobáková. Plávam a spolu s potápačmi tlačíme pred sebou celý kŕdeľ. Zvonka je kopec ihlíc krokodýlích. Ani sa neboja a nemiznú v diaľke ako doteraz. Asi sú pekne vyhladované. Viacere vidím dosť zblízka a sú doškrabané, poranené. Čítal som o tých rybách. Rybári ich nemajú moc radi, lebo vyskakujú z vody a občas niekoho na člne dopichajú zubami. Na Wiki sú dva čerstvé prípady ako dosekali chlápka v člne a šnorchľovačku na krku. Korky dnes vidíme aspoň 5-krát.
Lode by dnes už mali premávať, tak sa balíme a skúšame odvoz priamo spred zadného vchodu do rezortu. Je tam aj trojkolka, aj nám potvrdia cenu za P100, no šoféra nikde niet. Neostáva nám len ísť cez pláž. Nakladajú nás ale hneď na prvom parkovisku, z P250 idú na P100 a frčíme. Asi sme dosť ťažkí, lebo nás predbiehajú aj menej naložené trojkolky. Z Moalboal nám hneď ide neklimatizovaný bus za P77. Šofér asi moc pozerá F1, lebo ideme ako o život. Predbiehame všetko čo sa hýbe až mám z tej jazdy pri čítaní knižky tažko od žalúdka – morskú (autobusovú) nemoc.
Na stanici v Bato nastáva klasická kowbojka. Busár nás nechce naložiť, lebo tam má kamošov a my máme ísť s nimi na trojkolke. Počkáme teda na druhý bus. Šofér hovorí, že tam nejde, tak u hovoríme, že vystúpime kľudne aj na hlavnej. Nakoniec nás naloží a za P30 odvezie až do prístavu. Neviem, koľko by stála trojkolka, ale pod P120 asi nie.
V prístave je rada na lístky na loď za P70 a potom kratšia na zapisovanie sa na palubný manifest. Príde nám to celkom ftip, lebo to nie je nijako okontrolované a každý tam píše, čo chce.
V prístave na Negrose je K taká rozbehnutá ísť na hlavnú cestu na jeepney ako minule, že ani nepočúva, keď nás chcú zobrať priamo z prístavu za P11. Na hlavnej ceste a za zákrutkou chvíľu šlapeme a potom vidíme ako auto cúva. Nechce sa nám tomu veriť, ale cúva kôli nám, aby nás naložil. Má to totiž dosť prázdne. Od radosti sa ani nepýtame na cenu, čo bola chyba. Cestou sme minuli celú zásobu drobných a tak v meste K platí 50kou. Šofér jej vydá 10ku. Keď sa K neveriacky ohradí, dá jej ešte jednu a vykrúca sa, že tu za rohom je to už o 5ku drahšie. Je to BS, lebo nás previezol, ale nebudeme sa kôli 20 centom stresovať.
Sme riadne hladní, je už pol tretej. Nejdeme sa teda ubytovať ale prášime rovno do Pasta King. To bol náš dvojročný sen, aspoň teda môj. Dať si špagetky al polpete. Preto ma dosť zamrazí keď teta povie, že nevie, či to majú. Našťastie ale majú posledná veľkú porcia spagethi con polpete. Od radosti si objednáme fľašu výborného čilského sauvignon blanc a penne putanesca. Gule sú fajn, ale sú len dve a sú moc suché. Mäso je fajné, ale moc nemastné. Katkina putanesca je fajná, i keď som zvyknutý na suchšie pasty. Celkovo som spokojný, ešte by som prišiel, ale gule si radšej už nechám v romantickej pamäti a skúsim radšej niečo iného. Káva je veľmi slušná.
Ubytko na agode je všetko preč, tak zapadneme do Vintage Inn. Izba s klímou a bez okien stojí P750 a K je z toho celkom rozmrzená. Zoberiem ju teda, nech sa trošku rozveselí, keď ma budú šmákať v barber shope za P40. Chlápek si dá záležať, no K sa obzerá po bohviečom a otočí sa až keď na ňu pískam a kríčím už po piaty krát. S účesom je spokojná, no mne moc rozvoniava gel, čo mi tam chlapík napatlal. Ideme potom na pláž sledovať spln, no je tu hnusne teplo. Potíme sa obaja a nechápeme prečo. Až na izbe sa ukáže, že nás ráno slniečko ošľahlo a zrejme nás hreje aj výdatný obedík.

D016: 23.11. 2018 Dumaguere → San Juan, Siquijor
Na raňajky hľadáme kafík z Google Maps, no obehneme veľký kruh a vraciame sa do kaviarne kúsok od nás. Slušné espresso zajedáme koláčikom z cassavy (juka, maniok) zapečenom v banánovom liste. Pokvasíme tam na internete. Pri vedľajšom stole si pri raňajkách biely chlapík z telefónu púšťa omšu a jeho filipínska manželka číta bibliu.
Cestou na obed sa zastavíme v Robins Supermarkete, kde majú nevídaný ZABANA XO rumík za nekresťanských P309. Bežné palivo – 5ročný Tanduay stojí okolo P90, takže okolo 1.5EUR pri aktuálnych kurzoch. O jedenástej sa stretávame s Aileen a Tommym v Casablanca. Majú tu fajné menučko (P269) s tekvicovo ďumbierovou polievočkou, šalátikom a pivom. Ja mám pulled turkey (obraté mäsko z turiaka – asi zo včerajšieho Thanksgiving chudáka) a K si dáva tofu šalátik.
Po jedle nás sekuriťák-vyparkovávač fotí a Tommy nás hodí do nedaľekého prístavu, kde sa spolu s Dunkin Donuts plynulo naloďujeme na loď (P140+P30) na ostrov Siquijor. Cesta trvá len niečo cez hodinu a pol a dokonca sa mi podarí si aj fajne zdriemnuť na prázdnej lavici.
V prístave sa na nás vrhnú trojkolkári a ako ich míňame cena postupne padá z P250 na P100. K má ale predstavu, kde je stanica na náš smer a tak tam ideme. Cestou kupujeme aspoň odlakovač na nechty. Na stanici je 200 metrová šóra trojkoliek a nejako si nerozumieme, tak prejdeme až na jej začiatok. Tam sa nás stále pýtajú, že či chceme špeciálny servis (vlastný odvoz). To veru nechceme, to sme si mohli už v prístave kúpiť. Tak nás posielajú na opačný koniec, kde sa nastuppuje do zdieľaných trojkoliek. Jedna sa akurát zaplnila a odchádza. Tak aspoň zbehnem po kilo máng (4ks za P120). Keď sa vrátim vyložím vak na strechu, obsadneme babku, čo už čaká, za šoféra si na motorku sadnú dvaja mladíci a keď sa k nám napchá ešte jedna babka vyrážame. Babky vedia slušne anglicky, tak sa celkom nasmejeme. Len ideme riadne pomaly, hlavne do kopca, ale dostaneme sa tam, kam chceme. Nevieme koľko stojí cesta. Do San Juan to bolo za P25 na hlavu, ale my vystupujeme ešte o 1.7km skôr. K dá šoférovi 50ku a ten sa tvári spokojne.
Problém je, že v JJ‘s zase nemajú miesto. Možno zajtra. Ani vedľa v One sunset View, kde sme boli pred dvoma rokmi nemajú žiadne miesto. Počas tajfúnu všetci popresúvali rezervačky a keď je teraz konečne pekne sa sem nahrnuli. Nechám K v JJ‘s, nech niečo vygoogli a ja behám po ulici. Situáciu navyše ešte komplikujú demotivujúco vypadajúce skupinky víkendujúcich popíjačov. Na dnešnú noc nakoniec zapadneme do luxusne a novopostavene vypadajúceho Tropica za P1600. Máme tu aj malú chladničku (na mango) a tichú klímu. Zložíme sa a poďho cez cestu po pivo. Prekvapivo tu stojí toľko ako v reštauráciach (P100), ale asi okrem supermarketu je to tak všade. Ale aspoň nechcú zálohu za fľašu. Kým čakám na vychladeného Red Horsa obzerám, čo to babka predáva pred naším rezortom. Na stole má plastovú fľašu z koly s tekutinou, v ktorej plávajú maličké čili papričky a polystyrénovú chladničku-prepravku. Potom zbadám, že na bedničke je napísané „balut – 20“. neveriacky sa pýtam, že či balut je to, čo si myslím, teda vajce so zárodkom 1-2 dni pred vyliahnutím. Ochotne mi ukazuje obsah prepravky, kde sú očíslované – zvnútra tmavo vyzerajúce vajcia. Fúú, tak to asi nedám. Donesú mi pivo a babka ma natĺka, že to sa k tomu nevyliahnutému vajcu výborne hodí. Na pláži presedíme až kým slnko nezasyčí vo vode a nezotmie sa a ešte aj kúsok po tom, lebo sa zakecáme so Slovákmi od Trnavy, čo prechádzali okolo.
Večeriame v Coral Caye na bare. Je to neuveriteľné, no stihli sme posledných 10minút happy hour (5-7pm), kedy majú dva drinky za cenu jedného. Ešte sú aj ochotní nám spraviť jeden mangový a jeden jahodový. Ten druhý, to bola chyba, lebo to bolo zo sirupu, ale tak budeme vedieť nabudúce. Snaperík je fajn, ale moc malý. Sashimi z nejakej makrely je parádne. Biele mäsko sa rozplýva na jazyku.

D017: 24.11. 2018 San Juan, Siquijor
Na raňajky sa prejdeme do JJ‘s zistiť, či majú dnes voľné. Bohužial až zajtra. Dáme si parádne vajká a kávu z frenchpresu a ideme sa zbaliť a presunúť do Coral Cay. Včera tam ešte mali dve voľné izby, tak snáď to vydržalo. Vydržať vydržalo, ale už len tá lacnejšia izba v strede zástavby (P1140). Rohovú, viac vetranú (P1200) nám vyfúkli postarší Angláni. Nenecháme sa odstrašiť, naťahujeme plavky a poďho do bazénika. More síce už prichádza, ale slnko pečie ako o dušu, tak sa musíme chladiť v chlóre. Je to veľmi príjemné a keď K odbehne zobrať telefón a knižku zjaví sa dokonca aj plavčík. Pýta sa, aká je voda, a či som bol včera večer na párty. Keď sa K vráti a obaja sme na suchu vyparí sa.
Hodku pred odlivom ideme do vody, že si zašnorchlujeme. Hneď na začiatku sa zabárame do hnusného bahna, až mi v ňom zostávajú šlapky a musím ich vyťahovať rukami. Milý plavčík, ktorý akurát vyberá windsurferku z vody nám ukazuje cestu, kde je to vychodené a menej to zabára. Po blate nasleduje tráva v plytej vode, s ježovkami a hviezdicami. Úplná slasť. Moje nové šlapky sa mi vyťahajú až po kolená. Už nikdy nebudú také ako boli. Keď už konečne voda do polky lýtok nevydržím a opatrne si do nej líham. Medzi trávou je to pekné, len hnusne teplá, sirupovitá voda sa mieša zo studenou naspodu a kazí viditeľnosť. Je tu neskutočne veľa hviezdic. Najprv malé a čím sme ďalej aj väčšie. V tráve sa schovávajú aj krásne malé rybičky. Všetko je tu menšie, no aj bližšie, tak si to človek vychutnáva, ako keby nakúkal do bytov cez veľkú lupu. Nedostaneme sa vôbec do hlbokej vody, lebo to vyzerá, že zase zplytšieva a bojím sa, ako sa vrátime späť, keď ešte klesne príliv.
Vyplávame pred Sunset One s nepomýliteľnými oranžovými palmami. Vedľa v Tropico majú na kmeni pásy antikorového plechu. Dozvedáme sa, že je to proti hlodavcom, aby nežrali kokosy na palme. Prešlapeme si späť do nášho rezortu a dozvedáme sa nemilú správu. Náš welcome drink je ľadový čaj. Keby sme to vedeli, tak si k tomu prikúpime niekde rum. Takto len skúsime happyhourové fandango a poďho na večera do Dagsa.
Tu to vyzerá pekne a prázdno, tak si berieme romantický stolík pre dvoch, objednáme Červeného Koňa (P100) a kinilaw (P220) s tuniakom (P395). Zdá sa mi, že ceny išli slušne hore, ale aspoň, že pivo je stále za stovku. Kinilaw (filipínske ceviche – tuniakov pupok s kalamansi, ďumbierom a kokosovým mliekom) je famózny. Taký akurát. Je k tomu aj slušné domáce pečivo. Všimli sme si vonku, že v decembri otvárajú pekáreň&kaviareň. Priškvrknutý tuniak je úplne božský. Tepelne spracovaný (biely) je len po krajoch, v strede je to sashimi kvalitka čerstvá ako keby ho pred hodkou vylovili. Stejk je obalený v mletom korení a priečne nakrájaný na plátky. Podávajú k tomu aj wasabi, ktoré je nenormálne brutálne. Okoštujem ho napriamo a myslím si, že odbila moja posledná sekunda. Čakám, že odpadnem. Neviem, čím to zabrzdiť. Hneď, keď dokážem hovoriť priduseným hlasom dôrazne vystríham K, aby to za žiadnych okolností neskúšala. Je to márne, hneď ako dostane tanier, urobí rovnakú hlúposť. Do sójovky dávam len čo by sa vošlo za nechet a je to tam stále cítiť. Aj dusená zelenina, čo bola v kontakte s wasabi je brutálne cítiť. Napriek tomu si tuniaka s láskou vychutnáme a odchádzame domov nadmieru spokojní.

D018: 25.11. 2018 San Juan, Siquijor
Náš malý anjelik má dnes meniny. Po pláži sa prejdeme do JJ‘s na raňajky a doprajeme si dve kávy aj keď včera sme boli z nich prestrelení do nervozity až dopotenia.
Chceme sa vrátiť kým je ešte slnko decentné, ale práve sa vyčasí a pečie ako v rúre na pizzu. V JJ‘s máme checkin o druhej po obede, tak si ešte užívame bazén a rezort. Majú tu okrem iného aj posilku a biliardový stôl, ale v tomto teple sa najlepšie cítime v chladivej a správne nachlórovanej 26C vode bazénu.
Na obed sa čekoutneme, necháme vaky na recepcii a na oslavný obed v Dagsa nevymyslíme nič iné ako včera. Zas len kinilaw a ošvrlený tuniak. Skúsime to aspoň okoreniť miešanými drinkami. Tuniak je dnes iný, aj kinilaw, asi majú na obed inú smenu. Je tu prázdno a asi a preto si mojhô tuniaka vyhliadne gravidne vyzerajúca mačka. Keď nás to prestane baviť, poprosíme obsluhu, aby ju eliminovala. Ja som ju odtláčal, ale cica sa zadrapila pazúrmi do mojho podritníka a musel by som ju vyhodiť aj sám so sebou. Mladá ju zdrapla zhora a odniesla mimo záberu. Do troch minút sa cica úplne len tak mimochodom, medzi rečou, nevtieravo zjavila pri našom čilout stole a teraz to skúšala na K. Asi preto, že práve K mala tuniaka. Naoctovaný kinilaw ju očividne nebral, ale sašimi stejčík s čierným korením sa jej zdal dobrý nápad.
Je prázdno a kľud, tak zostaneme trošku internetovať. Ani nás s ničím neobtažujú, no keď nám vysmädne objednáme si ešte jedno pivno. San Miguel, aby nám to moc neudrelo.
Kým sa vymoceme, je už na hlavnej ceste trošku tieň. Presúvame sa do JJ‘s a hodinu pred odlivom ideme na šnorchľovanie. Po pieskovom ostrovčeku sa dostaneme dosť daľeko, ale stále sa musíme kúsom brodiť. Je tu veľmi pekný mikrosvet. Dostaneme sa aj trochu hlbšie, až ku koralovéým útvarom. Cestou späť vidíme haluzné hviezdice neobvyklých farebných kombinácií a aj dvoch hadov. Prvý je celkom veľký a vystraší nás. Druhý je malý a tenký, možno len 30cm, ale tiež si ho nebudeme pchať do vrecka na plavkách aby sme ho ukázali na brehu. Podľa všetkých zistení sú jedovaté a utlmujú časť mozgu ovládajúcu dýchanie. Takže by som sa utopil aj vo vode pod kolená a ešte by som sa aj napichol na ježovky a liezli by po mne hviezdice.
Slávnostná večera je na betónovej terase pri ceste. Našiel som to na Google Maps, ale až teraz som sa dočítal, že je to al fresco. Hlavné je tam prísť čo najskôr o piatej, lebo 17:22 zapadá slnko a do pár minút aj jedlo.
My sme prišli 17:05 a už sú všetky stolíky pri mori vyfúknuté. Idem objednávať jedlo do stánku a napriek tomu, že si myslím, že stojím na konci radu predbehnú ma dva páriky Poliakov, čo práve zoskočili z motoriek. Zjavne vedia, ako to tu chodí, lebo objednávajú rovno 9 spring rolls a 3 porcie skoro zo všetkého.
Moju objednávku si teta zapíše do notesa zakričí na mladú, aby vylovila pivká. Idem si sadnúť ku K, ktorá vlastným telom bránila posledný stôl a pri pivku a zapadajúcom slnku čakáme, kým nám naservírujú hotové jedlo. Všetko chutí výborne, najviac zaujala tekvicová polievka s kokosovým mliekom a baklažánový šalát. Potešil aj mangový koláčik na záver. Prochu podobný mango float z Venz, no nie taký fajnový.
Doma si ešte dáme meninové pivo na pláži a čudujeme sa nad sekuriťákom, ktorý sa tu na rozdiel spred dvoch rokov prechádza s flintičkou popred nás.

D019: 26.11. 2018 San Juan, Siquijor
Nie sme tak úplne vyspatí, lebo do rána sa okolo nás niečo deje. Susedov síce moc nepočujeme, ale zato všetko, čo sa deje vonku.
Raňajky a obed u nás v JJ‘s prestriedavame prácou.
Pred západom sa konečne došnorchlujeme až do hlbšej vody – ku koralovým útvarom. Je to tam pekné, no dno rýchlo klesá. Voda je na hladine horúca a v hĺbke priam až ľadová. Tam kde sa mieša robí pekný sirupovitý efekt. Niekde je zas hrubšia vrstva teplej a tá vyzerá mliečne zakalená, v studenšej je pekná viditeľnosť.
Dnes nevidíme žiadne hady len malých zlatých nemuškov. Cestou späť musíme preplávať cez čerstvo nastavenú sieť, ktorá tam nebola. Zrejme ju vyhodil beťár v malom drevenom člnku, čo sa pred pár minútami mihol pred nami.
Na posledný západík na pláži v JJ‘s si objednávame miešané drinky. Vedúca hovorí, že HH nemajú, ale rozmýšľajú nad tým. Viem ale, ako dlho drinky na Filipínach trvajú, tak beriem ešte fľašu piva, lebo aj slnko zapadne. Šéfko nám setupne na pláži nový stolík a donesie stoličky. Čakám s pivom na K a cítim sa ako školák na pláži. Príde K a spolu s pivom čakáme na západ slnka a drinky. Tie prídu jeden po druhom, keď sa už slnku dávno utopilo v mori. Nie je to, ale problém, lebo ešte stále trochu svieti. HH nás ale počkala v Coral Cay. Dáme si obyčajný lokálny GT (P65). Barman nám to pri odchode chce dať na účet izby (mal som jednoducho povedať G3), ale hovorím mu, že zaplatím. Pýtam sa, či GT nie je v HH cenníku i keď viem, že nie je. Barman mi veľkodušne spustú P5 a ponáhľa sa dodať, že z každého drinku. Je milý, tak mu ten rozdiel nechávam ako tip.
Na večeru v Dagsa hrá živá hudba, je to paráda. Nevieme si vybrať nič iné, ako obvyklého tuniaka a kinilaw.
Na recepcii v JJ‘s sa ma pýtajú susedia, že či ideme zajtra preč. Reku áno, ráno na 08:30 loď. Vyrážať by sme chceli okolo siedmej. Počuje to recepčný a tak chce rovno vyrovnať účet. Neskoršie výpočty ukážu, že nám zrejme nezarátali drinky s pivom pri západe slnka.
Na pretrávenie tuniakov si dávame psycho bulharský film o železničiarovi, ktorý našiel na koľajniciach peniaze a nahlásil to polícii. Skončí ale nakoniec tak, že mu na ministerstve dopravy zapatrošia hodinky od otca a kolegovia, čo kradnú naftu z lokomotív ho zmastia za to, že o nich hovoril v telke.