D034: 22DEC2016 Kuching → Damai
Ráno sme prepásli baby, ale aspoň nám zaklepali na dvere. Vedúca to spravila aj včera, klepe rad radom a nevie, že posledná izba nie sú jej zverenkyne. Na recepcii mi povedia, že máme ísť na Damai beach, tam im dobehneme, môžeme ísť na kultúrne predstavenie a ešte sa potom busom, ktorý si na dnes prenajali zvezieme do rezervácie a jaskyne. My chceme ale ísť len na pláž, trochu si oddýchnuť, tak sa moc neponáhľame. Nabalíme si plážové potreby do dvoch ruxačíkov a zvyšok necháme na recepcii. Plán je, že ak sa nám bude ľúbiť vrátime sa 24. dec večer a 25. ráno poletíme do Miri. Pred stanicou si ešte dokúpime kredit na internet. Za 30R máme 2GB dát na 30 dní, 8GB Youtube a 2GB počas víkendu. Mám síce kredit 5R, no indický predavač mi tvrdí, že dobiť 25R mi nebude stačiť. Pochopím až keď vidím, že mi zmizli aj nejaké drobné z tej 5ky. Asik daň. Ach tí Indovia, už ma pomaly žačínajú srať. Ešte že to jedlo a čajík majú taký dobrý. Na stanici sa nám tetuška v okienku ospravedlní, ale že bus nejde. Máme skúsiť mini. Tam nám chlapík oznámi bežnú cenu (10) za ktorú pôjdeme, keď sa naplní mikrobus, alebo vyššiu, ak chceme ísť hneď. Sme ale už skoro plní, tak, že si dáme kávu. Ani sa nedostaneme ku najbližšiemu stánku, keď nás volá, že vyrážame. Na konci mesta sa obligátne zastavíme natankovať. Nafta sa mi zdá vcelku lacná – 10.8L za 4.30EUR.
Chlapík nás vyhodí na parkovisku pred Sentralom – co je veľká prízemná budova v tvare podkovy. V strede je trávnik a otvorená časť smeruje do mora. Je tu pár obchodov (medzi nimi trápne 7-Eleven, ktoré je na rozdiel od Thajska drahšie ako čínske a indické obchodíky a NEMÁ alkohol!), jedna hala s desiatimi stánkami po stranách, mešitka, reštaurácia a bar po koncoch podkovy a náš hotel – BB Bunkers. Bunkre sú celkom štýlové. Vo veľkej miestnosti je po bokoch z pozinkovaných profilov vyrobené dvojposchodové spanie – hore dvojposteľové izbietky, dole pár viacposteľových priestorov. Tie sekcie, čo sú obsadené su pozaťahované plachtou. Za hlavou máme komodu, čo sa otvára elektronickým zámkom v tvare silikónových hodiniek a svetielka. I keď v hlavnom priestore mrazí klíma, tu pod strechou je dosť teplo. Snáď sa to ale večer vychladí. Nevyďalíme plavky, lebo je už je teplo, len sa ideme mrknúť na pláž.
Okúpeme sa až podvečer. Je riadny odliv. Na pláž rieka z hôr dovalila kamene, tak je ich pár po pláži roztrúsených. Voda je teplá ale plytká, prestane ma baviť ísť dalej a to ju nemám poriadne ani po plavky. Na brehu sú hlavne kokosové palmy a vidno luxusné rezorty. Džungľa je daleko vzadu. No, nie je to taká divočina ako na Pangkore. Ale poteší.
Večeriame parádne sépie s rezancami. Letenku sme si nekúpili a zostaneme ešte dlhšie. Hotel je celkom plný, skoro všeko je pozaťahované. Máme aj nejaké deti, ale tie šli spať skoro.

D035: 23DEC2016 Damai
Ráno je celkom rámus, nie sme moc nadšení ale vytrvalo sa snažíme spať až po ôsmej. Počujeme, že sa ňáka baba pýta, či stačí, keď sa čekoutne až keď príde z túry.
Indické palacinky, čo sme chceli na raňajky sú zavreté, tak si dáme len kávu a čaj a zbehnem domov po krekry. Kým odídeme prídu akurát mladíci a otvárajú roti obchod. Cestou na pláž obzeráme zdochnutú raju v potoku. Asi sa zasekla medzi kameňmi pri odlive a skapala. Objavili sme konečne obchod s pivom. Tsingtao majú za 5R (v meste stálo 3.5). večer sa budeme pripravovať na zajtrajšiu túru, tak si dáme pivko pred obedom. Obedujeme nezáživné fish and chips (filé s hranolkami – 10) a celkom príjemný praženú rybu s peknou kuželovite naporcovanou ryžou.
Indovia majú roti zase zavreté a otvoria až keď dojedáme obed. Zaujímavé časovanie. Inak roti nerobia Indovia, ale traja malajsky vyzerajúci mladíci. Dáme si Teh C Special, že vyskúšame, čo to je, a chlapík za nami dvakrát príde, že si to musíme zamiešať. Ja som ale chcel okoštovať jednotlivé vrstvy trojvrstvového nápoja. Naspodu je Special C čaj (čierna farba), potom sladké mlieko (biele) a navrchu normálny čaj (červenkasté a farbiace bielu vrstvu pod sebou). Tak to nakoniec zamiešame – je to ako červenkaste-tehlové kakao, chutí to ako nakorenený čierny čaj. Po jedle si ešte dáme zmrzku ABC, čo sú červené sladké fazule, kukurica, zelené želatínové húsenky, ľadová drť a celé je to zaliate sladkým mliekom. Nie je to zlé, keď sa vysrkáva iba tekutina, tak to chutí ako roztopená karamelová zmrzka s ružovou vodou. Zelené húseničky moc nejem. Sladká kukurica je celkom haluz.
Príde turisticky nahodená Indka z nášho hotela, tak zisťujeme aké to bolo. Nevyšla, lebo ju bolel priehlavok. Zaujímavý príbeh, neviem, či poznám veľa 20+, čo ich bolia priehlavky.
Dáme si polhodku masáž nôh (20R). Je len jeden slepý masér, tak ideme na striedačku. Masíruje v igelitových rukaviciach, ja pri tom zaspávam.
Po obede pracujeme v televíznej miestnosti, konečne dobieham denník a zvonka sa nesú zvuky karaoke.
Niečo po piatej sa vracia druhá turistka, tá ale vyšla až na vrchol. Na to, že vyrážame z pláže je dosť tých 810 výškových metrov na Gunung Santubong. Ale trvalo jej to dosť dlho.
Rozhodneme sa, že Štedrá večera bude dnes, lebo že nech máme dosť síl na zajtra. Vidíme niekoho, ako mu nesú satay – mäso grilované na špajdli, tak si objednáme miešané hovädzie a kuracie paličky. Je k tomu sladkastá omáčka z posekaných arašidov.
Konečne je v našom čase otvorené roti, tak si pochutíme na vajcovo-cibuľovom. Servírujú k tomu misku rozvarenej karí šošovice. Po dlhom čase máme mäsko, tak to splachujeme ešte jedným pivkom. Dnes je na hoteli prázdno. Turistky ešte čakajú na recepcii, lebo zmeškali jediný bus o piatej, tak ich berie recepčný do Kuchingu, keď ho prídu vystriedať. Prší, tak sa pýtam, aký bude terén. Že stále pršieva, takže to ho moc neovplyvní. Ale že sú tam rebríky, tak si nemyslia, že ich mamy by to dali. Rozmýšlame potom v posteli, ako to mysleli, že či sa im zdáme takí starí ako ich mamy…

D036: 24DEC2016 Damai → Kuching
Ráno ešte všetci spia, aj recepčný, tak nič neriešime. Spravíme si len zelený čaj, dáme dva krekry, nakúpime proviant v susednom 7-Eleven a poďho do toho. Po piatich minútach po asfalte sme pred vstupom do parku. Zaregistrujeme sa, dostaneme mapky a mizneme v džungli. Potíme sa úplne brutálne. Neviem, či je to z toho zeleného čaju, alebo je tu tak teplo a vlhko. Po pár minútach mám košelľu prepotenú do nitky. Ešte aj okuliare sa mi začnú rosiť. No celé zle. A to máme pred sebou 4hodiny výstup na vrchol. Po hodine a pol sme na vyhliadke, z ktorej prd vidno. Pijeme ako dúhy a dávame si kexíky. Sme na hrebeni a trochu fúka od mora, tak sa cítime lepšie. Po chvíli sa ale zase zavrtávame do džungle a hlavne príde strme stúpanie, tak sa zase potíme. Ale aspoň, že sme v tieni. Za nami idú baby – muslimky v dlhých rukávoch a nohaviciach a ešte majú aj šatku cez vlasy a krk. Neviem si predstaviť ako im je teplo. Dobiehajú nás a len sa chichocú. Posledná má telefón v sieťke ruxaku a púšta si hudbu. Predbehnú nás, keď oddychujeme. Postupne prichádzajú laná a rebríky. Na jednom mieste je asi 12metrová stena a my zase dobiehame baby v šatkách, lebo im to na rebríkoch moc nejde. Chvíľu sme na nich nalepení a počúvame ich hudbu a nakoniec nás pustia. Dobehneme ešte jeden párik, no necháme ich ísť na rebrík prvých a potom sa zozadu objavia dvaja čínski stíhači v čiernom a odtlačia ich po rebríku preč. Pred vrcholom to začína byť husté. Našťastie ešte nikto nejde dole. Na vrchole je partička, ktorú sme nevideli. Tí tam zrejme stanovali. Všetci sa tiesnia pod strechou, aby boli v tieni, keď z času načas cez oblaky zapečie slnko. Výhľad je nulový. Najeme sa, napijeme, potrávime a poďho ako prví dole. Keď začína klesanie objaví sa nám cez rozostreté oblaky super výhľad. Nafotíme propagačné foto s vetvou pre vetvičkárov v Prievidzi a ideme rýchlo dole, kým je ešte prázdno. Ide to celkom ľahko a ani sa moc nepotíme. Zdola sa začínajú trúsiť ďalší a ďaľší ľudia. Idú aj dve partičky belochov. Zostup je ľahší ale nebezpečnejší. Je šmykľavejšie, rebríky sú už zablatené a nevidno stupienky a úchyty, ktoré boli zjavne zdola. Hore ide aj partička 15tich, ktorý budú na vrchole stanovať. Idú tam zberať smetie a upratovať. Kým prídeme na rozbočku máme už celkom dosť. Rozhodujeme sa, či strmo zídeme dole na asfaltku, alebo sa vrátiť cestou cez les okolo vodopáda, ktorá nám dohora trvala 1.5 hodiny. Nakoniec vyhráva tieň lesa. Už nás to vôbec nebaví. Ideme, lebo to je jediná možnosť ako sa z toho dostať. Dvaja holandskí stíhači sa kúpu vo vodopáde. My vydržíme do mora alebo sprchy. Zostup trvá strašne dlho. Pred odbočkou na modrý chodník nás začnú sprevádzať makaky. Sú vysoko v korunách stromov, ale občas nejakého zbadám. Popiskujú a robia taký rámus, až mám pocit, že nás chcú z ich územia vyhnať. Asi 10 minút pred parkovou stanicou nás chytí dážď ak náhodou bolo niekde nejaké obsušené miesto na nás, tak aj to je už mokré. Dážď nie je studený, ale trošku schladí. Nechce sa nám ani vyberať klobúky, len dáme môj vak do nepremokavého obalu, aby sa telefón neutopil. Ponáhľame sa do civilizácie. Na hoteli je strašná zima z klímy. Mám pocit, že som mokrú košeľu vybral z mraziaka a obliekol si ju na mokré telo. Rýchlo ideme do našej izbietky, kde je príjemne teplo. Recepčný nerobil žiadne scénky, že sme sa nečekoutli. Zbehnem do 7-Elevn po rehydraťák a v teple ho popíjame.
Ja sa chcem ešte na Štedrý deň okúpať v mori, tak vybieham na pláž.
Rozlúčime sa a pred cestou shuttle busom ešte stíhame dať včerajšie vychytávky – satay (7), roti s vajcom a cibuľou a roti s vajcom, cibuľou a syrom. Zjeme karí a cibuľovú palacinku a idem radšej na bus, aby nám nezdrhol.
Shuttle bus je mikrobusík. Za 13R nás hodí rovno na hotel. Hovorím, že sme dvaja a on, že môžeme rovno ísť. Poviem mu, že teda ale aspoň počkáme na manželku. K zostala ešte pozadu, aby dala zabaliť syrové roti. Z kultúrneho centra vychádzaju turisti a je medzi nimi aj baba, čo bola s nami na orangutanoch. Poberú sa do nášho mikra, ale starší pánko, čo ma skasíroval hovorí, že to je plné a že už šli dve mikrá do Kuchingu. Nechápem ako to môže byť plné, keď sme len dvaja.
Taxikár je ale super. Namiesto toho, aby na mňa pokrikoval ako v Thajsku – ‚You Door‘ (Ty Dvere – akože otvor dvere). Vystúpi a ide ich otvoriť. Keď pochopím, že ideme a on ide zavrieť dvere na opačnej strane, tak ich zabuchnem a on sa s kľudom vráti na svoje miesto za volantom.
Všetko je jasné, keď zastavíme pri vstupe do parku. Tam nastupujú všetci bieli turisti z treku. Stíhači z vodopádu sa tvária pobúrene, že máme jedlo (papám moju syrovú roti). Hovoríme, že 5 minút po ceste bola pláž. Je nám ich ľúto, 1.5 hodiny sedeli mokrí na stanici strážcu parku. My sme sa stihli okúpať, ospršiť, vylogať 1.5L rehydraťáku a aj si zajesť.
Mikro nás vyhodí pred hotelom, začekujeme sa a ideme na izbu telefonovať – priať štastné a veselé, lebo nevieme ako dlho vydržíme hore. Ideme sa ešte prejsť na promenádu (decká zásadne v Malajzii chodia večer na promenádu alebo do reštaurácie už vykúpané a v pyžamku). Dáme si pivko, pokukáme húfy ľudí a ideme na hotel. Ten je obparkovaný luxusnými BMWčkami, Lexusmi a aj menej luxusnými autam. Čudujem sa, čo je tu toľko toho, či to je len víkendom. Recepčná hovorí, že to sú ľudia na vianočnej párty, že moňo bude dnes aj randál. A veruže aj bol, ale my sme spali ako zarezaní.