D15: 2014/05/14 Rumunsko -> Cricova, Moldavsko
Vyspatí do ružova si pochutáme na sladkom melóne a vyrazíme bez zábran smer Moldavsko. Trošku nás schladí pohraničná polícia zaparkovaná na hlavnej ceste pred našou – večer ešte opustenou – benzínkou. Katka síce povie, že obehnime to z druhej strany, ale ja už v panike vidím naháňačku so sirénou a radšej zastanem pri colníkovi, ktorý mi aj tak máva, aby som zastal. Dáme mu pasy a techničák a čakáme, čo sa z toho vykľuje. Povedal som mu turisticky-nevinne, že ideme do Moldavska, ale jeden nikdy nevie. Po dosť dlhých minútach sa vrátil, zablýskal na nás svoje dva zlaté zuby a ako dvom debilom ukázal, kade sa ide na Moldavu. Chvíľu som si myslel, že mal pocit, že sme odbočku do Moldavska hľadali za opustenou budovou benzínky.
Na hraniciach von z EU to nie je až také strašné, ale rumunský colník nám vysvetľuje, že limity na dovoz sú liter páleného, štyri vína a dva balíčky cigariet. Hovorím, že nefajčíme, ale to ho v jeho rutine nezastaví.
Moldava, ako údajne najchudobnejšia krajina v Európe chce od nás prachy. Ani ma to moc neprekvapí. Chcú stovku za diaľnice. Dosť nás to šokne a oni vidia náš výraz, lebo 25EUR je vela aj na Švajčiarsko (I keď tí majú iba ročnú cez 40EUR). Tak rýchlo dodajú, že moldavskú stovku chcú, alebo 25RON. OK, 25 rumunských Lei je „iba“ 6 EUR za 7 dní. Pokladníčka sa ma spýta – „Kak tibja zavut“. Ja jej štastný – že chce konverzovať a ja rozumiem – odpoviem: GAŠTAN. Po pár blikoch nechápajúcich očí a jej pohľadoch na obrazovku počítača vyhrkne Katka, že Benadik. To už ale ona komunikuje s tetou v okienku oproti, žo čo títo dvaja vlastne chcú a končíme s potvrdením o zaplatením cestnej dane na 7 dní. Frčíme po celkom slušnej ceste a míňame asi 7 benzíniek. V Moldavsku totiź majú najlacnejší benzín v Európe a nafta je pod 1EUR.
Trošku som rozmrzený, prečo mám ešte polku nádrže rumunskej nafty za 1.3EUR, ale taký je život, keď som si to poriadne nezrátal na benzínke. Cesta je len rovná čiara smerom na Kišiňov – hlavné mesto, občas ide hore, občas dole cez mierne kopčeky a je pekne lemovaná orechmi, pod ktorými sa krčia krásne kríky s bielymi kvetmi. V meste je chaos, ale podarí sa mi zastať na blikačky v autobusovom páse a K vybehne do zmenárne zameniť EUR, nech máme nejaké lokálne peniaze.
Sygic – navigoška sa s nami nemazná, vodí nás iba po hlavných cestách, tak si za Kišiňovom musíme nahodiť Navigator aby nás doviedol ku najznámejšiemu producentovi vína v Moldavsku – Cricova. Ani tá navigoška to nezvládne, ale pomocou oldskúlových tabuliek tam nakoniec trafíme. Dôležité, rusky hovoriace a vyzerajúce recepčné sa najprv tvária zarputilo, ale nakoniec získame termín na 15.00 za 250 (pre šoféra) a 350 (s koštovkou) Lei. Je to dosť peňazí, ale údajne to má byť super. Prečkať skoro tri hodiny do prehliadky nám navrhujú v ich reštaurácii. Ideme sa pozrieť s rešpektom, lebo to vyzerá moc parádne zvonka, no po chvíli sme radi, že sme tam skončili.
Vchádzame dole do tufovej pivnice a v chlade obdivujeme kvázi vykopávkové miestnosti. Čašníci nás usadia v parádnej podzemnej miestnosti s prenádherným modrým dreveným panelovaním. Objednáme si hlavné jedlo a fľašu najdrahšieho šumivého, za neuveriteľných 6.8 EUR. Áno, čítate správne. Menej ako sedem euro. V jednom asi najlepšom podniku v Moldove. Ale nevadí. Obliekame sa späť do vetroviek. Predsa len, tie vínne pivnice sem nevykopali len tak na okrasu, ale na udržovanie sviežich 12C a vlhkosti cez 90%. Čašník donesie láhvinku, otvorí ju a ja už v tej zime zacítim, že sme na správnom mieste. Neopísateľne lahodné vône pripomínajúce šampanskú oblasť Francúzska. Voňavé tóny rokov na kvasniciach, chlebíka, brióžky a kroasántu sa rozlezú mrazivým prítmím a moje podnebie sa roztrasie predtuchou toho, čo má prísť. A aj to príde. Teda vlastne ešte pred tým – ako príde K a ja si s ňou môžem štrngnúť – sa neudržím a usrknem si z božského moku. V tomto mrazáku je pochopiteľne trochu podchladený, ale ja som pripravený s tým pracovať. Teda aspoň pokiaľ sa K vráti z toalety. Buket tohto šumivého vína sa dá len prirovnávať k najlepším šampusom, ktoré sme pili priamo v oblasti. So stúpajúcim ohrievaním sa fľaše stúpa jej žiadostivosť a ja trpko ľutujem, že o hodinku a pol mám šoférovať našu Šárku do kamennej bane. Tomu hovorím prekliatie. Šípová ruženka môže ísť do prdele. Alebo kam. Takže nám – aspoň teda mne len – nezostáva nič iné ako pochutnať si na prinesenom jedle, miesto ďalšej fľaše šumivého. Jedlo je parádne, mám bravčovú kapsu plnenú pečeňou a orechmi. Parádne napapkaní a napití sa vyberieme do kancelárie, že by sme ešte 20min pointernetovali, no z tade nás vykážu, že máme prísť o 15minút. Tak si trošku zdriemnem a ideme do toho.
Nakoniec sa zmestíme do elektrického golfového vláčika, takže nemusím ani šoférovať. Však dobre aj tak. Vozíme sa po dlhokánskych chodbách, z ktorých každá má meno po nejakej odrode viniča. Občas sa zastavíme obdivovať sudy, alebo prevádzku sekundárnej fermentácie šumivého vína. Na konci nám pani predvedie ich ochutnávacie miestnosti a archív vín, kde má svoje police aj pán Putinovie a teta Merkelová. Okrem toho sú tu Geringove fľaše z najznámejších oblastí Európy, ktoré Červená armáda doniesla ako korisť a uskladnila v tejto najväčšej vínnej pivnici na svete. Je to stále používaná baňa na stavebný kameň a z aktuálnych 80km chodieb je ako vínna pivnica využívaných 60km. A keďže sa stále v dvoch chodbách ťaží, ich dĺžka sa stále predlžuje. Vidíme aj najstaršie fľaše, z roku 1903, jedna becherovka a údajne stále pitné dezertné víno z Jeruzalema. Gagarin tu koštoval dva dni. Žartujem s K, že mu asi to víno liali po fľašiach priamo do skafandra. Podľa LP ho museli po dvoch dňoch vyviesť. Ani sa nečudujem, je tu toho poriadne veľa na koštovanie. Nakoniec zakotvíme v jednej z koštovacích miestností. Jednej z tých krajších. Po stenách sú vitráže znázorňujúce ročné obdobia vo viniciach. Najhoršie vyzerala miestnosť s morkou tématikou. V miestnosti na oficiálne návštevy mali krásne orechové stoly.
Na koštovanie máme jedno biele, mladé červené víno, ktoré moc ľuďom nechutí, potom fajnovejšie červené a prekvapivo nakoniec – ružové šumivé. Biele Prestige v reštike bolo veru lepšie. Sme trochu rozčarovaní, že si vypýtajú cez 5 EUR za takú – nie bohvieakú koštovku. Veď keby do nás nalejú fajné veci, tak aj viac toho nakúpime. Ideme priamo po šumivom, v reštike bolo za 119Lei, tu je za 105Lei. To je ako zadarmo. Zoberieme rovno celý kartón a jedno fajnovejšie červené na privátnu skúšku.
Katka sa pustí do reči s troma nezávislými cestovateľmi, každý je zo Švédska.
Nabalení vínkom vyrazíme smerom na kláštor vytesaný do brál, nejakých 40km od vinice. Na mieste je už všetko zavreté, tak si nájdeme dobré miesto a ideme vyvenčiť fľašu šumivého. Počasie nám ale moc nepraje, tak sa s ňou vrátime – od zavretého chrám na brale – späť do auta a piknikujeme tam. Víno je stále super. Dá sa rovno vychutnávať, nie je také ľadové ako v reštike.
Vychutnávame a po prvý krát píšeme denník v aute.