D83: 2013/02/27 El Rama → Bluefield → Big Corn Island
Okolo 3 ráno vystupujeme v El Rama, bookujeme sa v kancelárii do loďky a podriemkávame na lavičke, lebo loď ide až 05:30. Od nejakej 05:00 tam už stepujeme, východ slnka je zamračený, takže to nie je moc čarovné. Ľudia si naukladajú batožinu a sedia naokolo. Prídu vojaci so psami a kážu aby si iba ľudia z prvej lode vyložili batohy. Psy tieto potom oňuchávajú. Spomienieme si na včerajšie zábery z telky, že v Bluefielde vlastne našli za igelitku kokaínu. Postupne sa psíky preňuchajú až ku poslednej, štvrtej – našej loďke. Len dúfam, že keď si ňuchnú k mojim sandálom, tak ich nevystrie. Prežili to, nastupujeme a vyrážame. Je ešte celkom zima a riadne fučí, tak si naťahujeme vetrovky aj s kapuckami a skúšame predriemať 2 hodiny jazdy.
V Bluefielde je celkom veľa väčších lodí. Keď kupujeme lístky objaví sa Fluvio z Utily. Nechávame Katku na preplnenej lodi a ideme kúpiť ešte nejaké zásoby. Sprevádza nás Fluviov kamoš, domoredec, a ja sa necítim najlepšie, lebo to nie je normálne, aby dospelý človek sprevádzal iného do supermarketu. Tam ale nič nechel, tak som sa trochu ukľudnil. Cestou zo supermarketu si ma ale odchytil, a povedal mi srdcervúci príbeh a že, ako inak na to potrebuje peniaze. Zvláštne ako všetci majú problémy s matkami a manželkami. Zaujímalo by ma, že keby som žena, či by to bolli otcovia a manželia…
Na lodi nás najprv všetkých vyženú na pevninu a potom naspäť, tentokrát ale kontrolujú lístky. Keďže sme si nijako neoznačili miesta, prišli sme o ne, ale mne sa podarilo zaskórovať sedenie vo vnútri, kde bola aj klimatizácia. Bol tam ale aj televízor, čo až tak nevadilo, pokiaľ bol potichu a nechcelo sa mi spať a šli sme po kľudnej rieke. Keď sme ale vyrazili z prístavu El Bluf na karibské vlny, začalo mi byť zle a údajne nie je dobre na morskú nemoc fixovať pohľad. To sa ale zle robí, keď pohľad ulieta a fixuje sa na magnetickú telku. Keď som začal podriemkávať, prišiel ďalší film, ktorý bol zase veľmi hlučný a budil ma z driemot. Takže ani sedenie v klíme nebolo ideálne. Niekoľko krát som zvieral sáčok v ruke, že sa už fakt pogrciam a hypnotizoval som horizont, nech sa na ňom už objaví ten prekliaty ostrov.
Nakoniec sme to ale prežili, vylodili sa a nasledovali Fluvia do hotela, ktorý už mal vyzistený. Zle sme odbočili, resp. sme neodbočili, kde sme mali, tak sme došli až na letisko. Tam sme sa otočili a po ďalších 10 minútach šlapania sme šli okolo roztomilej pláži s hotelom za $10 na noc. Ja som ešte stále cítil rozhrkaný žalúdok a aj som mal dosť teperenie sa s vakom, tak som sa tam rovno zložil. Pláž bola úplne super, hneď cez nedláždenú cestičku, cena bola fajn, tak reku, že nech si idú ďalej to pozreť, ja ich počkám. A aj sa Katka s Fluviom vrátili, cena už bola medzičasom 15 dolárov, tak sme zostali na mojom mieste. Po kúpaní a sprche sme sa s Fluviom dohodli, že pôjdeme na lobstera. On mal info, že kde ho majú najlacnejšieho za 150 cordobas. V jedinej reštike, ktorú sme čekli ho mali za 330, tak sme zobrali taxíkza 15C každý a poď ho na cestu okolo ostrova. Taxikár nas vyložili pred podnikom a zdrhol skôr ako sme zistili, že kuchár je na dovolenke a celý týždeň sa nevarí. Pekne. Tak sme šlapali chvíľu, až sme na autobusovej zastávke narazili na taxikára, ktorý nás zobral do ním odporučeného podniku. Tam mali lobstera za 250, čo bolo o 50 viac, ako písali ešte v decembri na tripadvisore, ale bol fakt super. Ja som ho mal s kokosovou omáčkou a bol božský. Katke chutil jej cesnakový viac, mne zase môj. Babka sa s nami aj povyprávala, že ako kedysi robila na Kaymanských ostrovoch a ako je ťažké sa tam dostať. Do tretice nás zobral taxík domov, po ceste sme sa ešte zastavili v nejakom bare a menili šóféra pred jeho domom, a keď sme už boli takí pozastavovaní, poprosili sme šoféra, nech zastane pred supermarketom na vodu. Odviezol nás potom inou cestou pred náš hotel, takže sme dokončili výletný okruh. Po tme sme si na našej vlastnej plážičke odpálili cigaru a s Fluviom zaspievali Boba Marleyho. Bol to nádherný večer s nohami namočenými vo vode.

D84: 2013/02/28 Big Corn Island
Ráno Fluvio zdrhne na loďku 09:00 na Little Corn, takže zostávame sami. Berieme to zľahka, oddychujeme trošku po presune. Po vločkách na raňajky sme sa so zvyškom z včerajšej cigary prešli po pláži na koniec do talianského podniku, kde to mali veľmi pekné, káva nebola moc čerstvá (pomletá) a objednali sme si večeru na 18:00. Varia len na objednávku. Tak sme si vybrali menu s obligárnym lobstrom a mečúňa, nech sa neprejeme. Keďže sme boli zase hladní dali sme si lobstre za 180 u babky na ulici. Popracovali sme si, okupkali sa a šli na večeru. Boli sme prví a bolo to super. Akurát tam mali rybára, ktorý nam ukázal, ako sa čistia kráľovské kraby. Lobster bol parádne ugrilovaný, šalát bol s plátkami varených zemiakov a olivovým olejom. Pred ním prišlo predjedlo v podobe taniera plného domácich špagiet a čerstvej omáčky, ešte že Katka mala objednanú len rybu sólovku. Flaška vína padla ako gate. Dezert bol tiež fajný a na naliehanie majiteľky sme sa domov odviezli taxíkom na účet podniku, čo bola celkom haluz, lebo sme sa vážne chceli prejsť po pláži, čo trvá asi 10 minút.

D85: 2013/03/01 Big Corn Island → Little Corn Island
Ráno sme síce boli v prístave načas, ale loďka už bola plná a odchádzala. Mladý sa nám prihovoril, že nech sa nebojíme, že bude hovoriť so svojim kapitánom a vybaví ešte ďalšiu loď za normálnu cenu a my mu len dáme tip. Hovno hovno zlatá rybka. Je tam ešte dosť denných turistov (sme jediní dvaja s veľkými vakmi), tak len vyčkávame a overujeme „normálnu cenu“. Nakoniec sa začnú denní turisti naloďovať do pristaveného člnu a ako poslední naskakujeme my, samozrejme na začiatok a bez sedadiel. Otravný mladík chce svoj tip, nie je mi to ani vtipné a ignorujem ho. Keď sa vzdialime od kľudnej vody prístavu začne predok lode celkom slušne skákať. Uprene zíram na horizont, aby mi nebolo zle ako naposledy. Miestami nadskočíme tak, že sa moja prdel odlepí od lode a pri dopade to so mnou celkom hegne. Moc sa mi to nepozdáva a pokúšam sa kadejako pridŕžať, aby som tomu zabránil. Výsledky sú zmiešané a aj keď mi nie je zle, teším sa na pevninu. Pláže malej kukurice (to znamená Little Corn) sú v prístave hnedé ale dlhé. Nepozdávajú sa mi však tak ako sexi biele mikroplážky na veľkom Corne. Zakotvíme na internet hneď na prvom stole čo zbadáme, čo je asi 50 metrov od prístavu. Oproti je bar, kde posedáva na pivku posádka našej loďky. Katka zbadá Fluvia prechádať sa po pláži, tak ho odchytíme a zisťujeme čo našiel na ubytovanie a kade sa tam ide. Keď dopracujeme vydáme sa smerom, ktorý nám ukazoval a asi po 30 minútach trekingu dorazíme ku brehu na úplne inom mieste, kde majú najlacnejšiu možnost za $25, my sme ale mierili na $7 za stan. Šlapeme teda naspäť a cestou sa posilníme kokosovým chlebom (ktorý je výborný, chutí ako buchty v pekárni Wolf v Novom Smokovci) a banánovým chlebom (ktorý chutí skôr ako banány v čokoláde, a nechce sa mi veriť, že pri jeho výrobe boli použité iba prírodné suroviny). Pýtame sa viackrát a nakoniec sa zavesíme na fúrikanta. Na ostrove nie su povolené žiadne autá, takže tovar (hlavne vidno pivo a malinovky) je rozvážaný na obyčajných fúrikoch, alebo na vačšík vozíkoch, ktoré tlačia a ťahajú niekedy aj traja chlapi. Niektorí su z toho celkom svalnatí. Náš fúrikant je dokonca bosý a končí v najlepšej reštike (podľa trip advisoru) na ostrove, ktorá je zhodou okolností vedľa nášho kempu. Náš kemp sa volá Steadman‘s place a keďže my sme to od Fluvia počuli trochu inak, nikto nám nevedel povedať, kde to je. Sme zmorení a ďalšie prechody skrz naskrz ostrovom nám ukážu, že sme si na prechádzku v plnej poľnej vybrali tú najnevhodnejšiu trať. Správnou cestou je to len kúsoček. Večeriame v Obrátenej Korytnačke, tak sa volá susediaca reštaurácia. Dostávame celé menu, šalátik na štart a dezer na koniec, ja mám rebierka, fajné ale neberú mi dych, Katkine krevety sú mňamkové. Mrazené margerity sú najlepšie, aké som kedy mal.

D86: 2013/03/02 Little Corn Island
Ráno sa pýtame na možnosti potápania, problém je, že nemajú masky s korekciou refrakčnej vady. Ideme teda do ďalšieho potápačského obchodu, tam hovoria, že majiteľ možno niekde niečo má, že sa máme zastaviť okolo 10:00 a 11:00 je posledný ponor víkendu, lebo má prísť silná búrka. Mladá nám povie, kde robia dobré marakujové džúsy a raňajky za $3. Tak si dáme džús a tie raňajky, ktoré sú v podniku na peknej čistinke v lese, na druhej ceste naprieč ostrovom na druhú stranu. Je to tam veľmi pekné a aj chutné. Napananí prídeme do diveshopu, kde vidím pohodené nejaké okuliare, ale už je zhon, všetci sa chystajú a nikto sa nám nevenuje, tak si ich vyskúšam a keď príde majiteľ potvrdí moju domienku. Nie je to sláva, ale snáď to pôjde a ak to bude moc super, nasadím kontaktné šošovky. Ponor je 3 minúty loďou z brehu, celkom fajn, ale viditeľnosť sa mi zdá horšia, maska sa rosí a bohvie čo vo vode nevidieť. Rybiek je menej ako na Utile, vidíme malú korytnačku a zaujme aj malá muréna so zlatými bodkami (na Utile mali hlavne škaredšie zelené), ktorá je celá vystrčená. Vidíme aj viacero zarastených rýb schovaných v štrbinách, viacero lionfishov a dosť veľa hviezdic. Tie keď otočim tak zavrú pusu (celý spodok v každom ramene) a tvária sa nenápadne. Hlavne že pred chvíľou ešte obžierali koral. Je plánovaných 45 minút. Dôjde mi vzduch skôr ako Katke a pri bezpečnostnej zastávke pod loďou už dýcham inštruktorov. Keď sa vynoríme je už cítiť silný vietor. Búrka asi bude. Nemá vraj ale pršať, len fučať. Kúpime si mangový džús a ideme sledovať vývoj počasia do kempu, kde riedime presladený džús bielym rumom z hlavného mesta. Pridáva sa aj Fluvio a keď je už džús teplý, kúpim za 25 centov pohár ľadu. Zaspievame si s Fluviom Boba Marleyho a ja si trochu zdriemnem pred večerou. Večeriame s Fluviom tam, kde sme mali ráno džús (na prístavnej strane) rybu a lobstra. Pivo nemajú, tak si ho chodíme kupovať za dolár asi 100 metrov dole cestou do baru. Stále fučí stále viac a viac. Cestu naspäť si osvetlujeme čelovkami.
Okolo 4 v noci nám spadne stan, ktorý nebol v piesku dostatočne ukotvený, lebo o búrke ešte nebolo chýru, keď sme ho stavali, a pršať sa tiež nechystalo. Tak mením kolíky na vypínacie šnúrky za pieskové, a zakopávam ich tak hlboko ako to len ide. Stan potom vydrží ešte ďalšie dve búrkové noci. Ráno sa dočítame, že vietor mal tej noci 65km/h.

D87: 2013/03/03 Little Corn Island
Stále riadne fučí, do rozbúrenej vody vôjdem len toľko aby som si v kvoku omočil plecia. Raňajky za $3 nás dobre naštartujú. Dávame si to isté, Katka omeletku a ja rancheros, dve volské oká so štipľavou cibuľovo rajčinovou omáčočkou navrchu. Na prístavnej strane sledujeme domorodcov ako využívajú vlny hnané vetrom a skúšajú surfovať na malých prkienkach alebo len tak telom. Po pár minútach sa k nim pripájam, vyzerá to ľahko i keď voda je dosť studená a akosi mi to moc nejde. Asi to nie sú vhodné vlny pre mňa. Chytím asi len 4. Ale aspoň sa osprchujem v sprche pri diveshope a na drzovku nasadím aj trochu chemického šampónu, lebo sa mi to včera fajne polepilo v kempe s bio pevným šampónom. Na obed prejdeme na našu kempovú stranu do Korytnačky a skúšame sa dovolať domov. Nikde nejde elektrika a my máme vybitý počítač tak ideme večer na happy hour na prístavnú stranu na elektriku. Máme výborný hambáčik a cibuľové kolieska.

D88: 2013/03/04 Little Corn Island
Katke majiteľ kempu nasrato vysvetlí, že sa nemáme umývať slanou vodou na splachovanie na záchode ako som jej hneď prvý večer ukázal, ale v sprche sladkou vodou. To je oveľa lepšie a konečne si vymyjem z vlasou bio šampón, ktorý na rozdiel od chemického nemá dobrý vzťah so slanou vodou. Zostane po ňom niečo ako vosk vo vlasoch a so soľou a pieskom to síce dáva celkom dobre tvarovateľný účes, ale nie je to moc príjemné na omak. Na raňajky ideme do korytnačky, kde majú za $1.5 neobmedzenú kávu, my samozrejme ale vypijeme poslednú šialku a už nič nedostaneme. Pracujeme a dúfame, že elektrika nabehne skôr ako sa vybije notebook. Večer si dáme lobstre na raňajkovej čistine, nikto iný tam nie je a dorazíme sa ešte kuracími krídelkami. Stále fučí a nemáme čelovku, tak nasledujeme Fluvia domov.

D89: 2013/03/05 Little Corn Island -> Big Corn Island
Ráno zbalíme stan a v Korke konečne stihneme 4 kávy (i keď nám skúšaju zaúčtovať 2), ideme sa prejsť po pláži, sledujeme kitesurferov a dávame si pozor, aby nás nesundali ich drakmi. Vraciame sa do Korky na obed, lebo chceme ešte vyskúšať kubánske a raňajkové minisendviče. Napapaný a v plnej poľnej ideme do prístavu, kde už čaká Fluvio a hovorí, že videl Michaela. Ten maník nedbajúc našich emailov prišiel na Malú Kukuričku a my akurát odchádzame. Dohodli sme sa na Utile, že budeme spolu potápať na Cornoch, ale počasie neprialo, bolo to vcelku drahé a potápanie sa nám tiež až tak veľmi nepáčilo, tak ideme preč. Vybehnem ho pohľadať, lebo Katka išla zaplatiť potápanie a pred jeho hotelom sa stretneme s vracajúcou sa Katkou. Michael nás ide vyprevadiť do prístavu, nie je moc nadšený, ale čo sa dá robiť. Hovorí, že možno zajtra príde naspať. My sa vraciame väčšou loďou a neskáče to až tak veľmi ako cestou sem. Ideme rovno do nášho hostela a tam stretávame českých bratov a francúzsko taliansky pár, ktorí zdrhli z kempu v sobotu. Zostali zaháknutí, lebo sa opili a prespali poslednú loď pred búrkou. Všetky malebné pláže sú ale preč. Sú zatopené, cesta je čiastočne rozožratá prílivom, a na brehu je mnoho vyplaveného plastiku. Večeriame s Fluviom u babky na ceste pražené ryby a kŕmime kosťami mačiatko. Objednávame si Run Down na ďalší deň. Je to povinná zostava a zajtra odchádzame. Je to dlho varený guláš z morských plodov, preto sa to objednáva deň dopredu.

D90: 2013/03/06 Big Corn Island -> El Rama
Kým sa ráno vymotkáme, Českí bratia sú už naspäť s raňajkami a informáciou o lodi o 6tej večer. Je to celkom praktické (získame deň a ušetríme ubytko za noc), ale pri predstave čo všetko treba spraviť a čo sme na dnes plánovali sa mi do toho moc nechce. Katka teda balí a ja sa idem posledný krát okúpať na našu pláž, dnes s rozbúrenými vlnami a štyrmi lokálnymi deckami. Kým som v sprche objaví sa aj Fluvio so zázvorovými koláčikmi a pristupuje na nový plán. Mojou úlohou, ako čerstvo osprchovaný je zabehnúť do centra a preobjednať večeru na 4. Jasné, že kým tam dôjdem už som opak čerstvo osprchovaného a tak sa po splnení misie aspoň odmením pomarančom. Ošúpané pomaranče aké mávali už od Kuby no nikdy sme ich neskúsili nie sú úplne ošúpané k jedeniu, odstráni sa vždy len tá oranžová vrstva, pomaranč je biely, rozreže sa na poly, drží sa v holej ruke za bielu šupu a vyjedá sa dužina. Bol to asi najlepší pomík aký som kedy jedol. Sladučký a náhodný ako čerstvo vymačkaná šťava. Zobral som aj mandarínky a hustý kompót na raňajky do vločiek.
Keďže pláže na našej strane neexistujú a my sme okrem jednej jazdy taxíkom z ostrova nič nevideli, vyberieme sa na najkrajšiu pláž ostrova aby sme nejako vyplnili čas do skorej večere o 16:00. Po asi 20 minútach prechádzkou cez primárne domorodcami obývané vnútrozemie končíme na vážne peknej širokej a udržiavanej pláži. Mohli by sme sa zložiť hocikde, ale kôli tieňu a nejakému tomu kúpajúcemu sa vo vode, ideme k prvej reštaurácii, chladiac si morskou vodou bosé nohy v horúcom dni. Z reštaurácie sa vykľul skôr hotel a tak ideme ďalej. Zapadneme v ďalšiom a poslednom podniku na velikánskej pláži. Pivko a káva sú konzumované v primeranom množstve. Trochu sa kúpeme, počasie sa začne rapídne zhoršovať až začne pršať. Pivko je ešte stále konzumované v primeranom množstve a preberáme možnosť odvozu taxíkom. Tie totiž jazdia opodiaľ hotela priamo po pláži. Sú dve pred hotelom, ale berú veľkú párty a nechcú nás zobrať ani keď sa párty motká. Nakoniec ale prestane pršať – ako taxík na letisko odišiel, takže sme v pohodke a cez supermarket, kde som nič nekúpil a obchodík o suchým kokosovým chlebom sa vrátime a ideme dobaliť plavky. Podarí sa mi ešte zdriemnúť. Medzitým príde Michael, rozhodol sa ďaľšiu búrku stráviť radšej na Big Corne. Všetci spolu ideme na rundown. Ten je celkom fpohode, strašne veliký, takže to ani nedojeme. Je tam menší lobster, ryba a nejaké mušle, platany a asi aj banány a nejaké manioky. Ledva dojem všetko mäso, ani polku uhľohydrátov a ešte dám trochu Katkinej ryby. Som brutálne nafutrovaný. A teraz ma čaká 12 hodín na mori po búrke. Pekne naplánované. Úplne fpohode by som bol prejedený po jednej porcii rozdelenej medzi mňa a Katku. Prepchatý si zapínam vak pod pás, aby mi netlačil na bruchu a fučím do prístavu, lebo nás v ňom varovali, že si máme švihnúť. Českí bratia nepoužívajú hodinky, takže ešte ležia na posteli, keď ja zapínam vak. Zmiešaný pár nás predbieha, ale zastavujú sa v obchode a dostávame sa do čela. Fluvio zostal zaháknutý. Prví beloši na lodi nevieme čo máme robiť, tak zložím Katku na lodi a idem kúpiť nejakú kolu, že na pretrávenie, lebo pivo ani fernet nikde nemajú. Tí, čo majú hamak (húpaciu sieť) si ho vešajú. Jeden nemčúr si dokonca kúpil jeden v prístave, z vrecovinovo vyzerajúceho materiálu. Fluvio zo svojho magicky malého vaku vytiahne parádny turistický hamak a v panickom vešaní (jeden z námorníkov vešia 2 hamaky pre turistiky a neskôr aj dva pre nás, ktoré sú v cene) sa vešia na posledné miesto – nad vaky. Naše sú dokonca v smere jazdy. Vyrazíme o hodinu neskôr a zažijeme popri čakání aj nejaký ten dáždik. S rastúcou vzdialenosťou od brehu rastú aj vlny a celkom to hegá naše hamaky. Je to nákládná loď, na bezpečnosť sa tu moc nemyslí. Sem tam hamak vylieta akoby nad vlny, dúfam, že nevypadnem. Občas sa s K aj zrazíme. Nie je to úplne ideálne, musíme sa umiestniť tak, aby sme sa čo najmej búchali. Trochu aj prší a v jednom momente nám vojak na palube previaže hamaky ďalej a fixne, takže zrážky sú minimalizované. Mne ho dal aj vyššie, takže sa aj menej hegám. Nie je mi zle, ale cítim rundown a vlny v akcii. Problémom je ale dážď, premokájú mi rebrá a ruka, takže velíme ústup. Nechávame vaky na pospas osudu, veď sú na nich ochranné protidažďové obaly (čo sa neskôr ukázala byť chyba) a zdrháme do kuchyne, kde to najprv skúšam za stolom na stoličke, ale keď vidím tie brutálne vlny za oknom a rundown v žalúdku začne dávať svoju nespokojnosť s vlnami na známosť, sadám radšej na zem kuchyne, chrbtom o kabínu aby som nezavadzal v chodbičke. Oproti mne je umývadlo a pod ním vedrá označené výstražnými piktogrammi. Niečo jedovaté alebo žieravé. Na zemi je to lepšie, ale hegá to aj tak. Pri jednej extra silnej vlne sa vedro s nebezpečne značenou tekutinou rozbehne šuchom priamo mne do výstrihu. Keďže nechcem dostať vedierkom po guľkách zachytávam vedierko pravým kolenom (ktorému sa to vôbec nepáči a celkom bolí) a čas sa zrazu spomalí a veko vedra sa pomaličky otvorí a obsah vedra, tekutina bez chuti a zápachu sa na mňa celého vylieva. Od úst cez celé brucho stehná a nohy, všetko je kvalitne zmočené. Neveriacko sa snažím zistiť, čo vo vedro bolo, tvrdia, že voda, druhé vedierko odpratávajú, sušia podlahu a ponúkajú homelesácky kartón na sedenie na tom istom mieste. Katka zase schytala vedro so špinavým riadom, a z panvice sa na ňu odlepili nejaké prihorené fazule. Ja sa preberám zo šoku, prezliekam do Katkinej bundy, keďže všetko ostatné oblečenie mokne vonku na daždi (kiež by nás napadlo to ísť skontrolovať) a zostávam v mokrých kapsáčoch. Keď na Katku vybehne kuchynské vedierko po tretie, upevnia ho špagátom pod dres. Uľahám na Katku a homlesácky kartón a skúšam spať. Zakaždým, keď sa vykloníme na stranu, kedy idú veci z kuchyne na nás – premkne ma strach a som na postrehu. Zvyšoko noci ale preležím na kartóne aj keď Katka si ide neskôr pohľadať miesto von na palubu, keď už prestalo pršať a ona nevládze sedieť. Keď ale ráno otvorí vaky, že sa prezlečieme do suchého, prichádzame na to, že je všetko mokré. Zázračne jedny moje nohavice sú suché, tak sa prezliekam.