Výňatok z denníčka
D52: 2013/01/27 Copan
Raňajky vo Viavia sa mi veľmi páčia. Parádny servis, kopec mištičiek a pekné servírovanie. Začnem nerozvážne jahodou v čokoláde, lebo vyzerá moc fajne. Radím neskôr osamotenej američanke z večera, že si jahôdku treba nechať na neskôr, po jedle, keď trochu steplá, lebo bola moc studená. Tipico aj lokša s omeletkou sú ňuňu ňuňu. Inak sa to nedá ani opísať. A lokša bola aj za dobrú cenu (30L?). Po raňajkách vyrážame okolo 10 na ruiny. Pekná prechádzka v tieni asi 15 minút. Chodník vedie medzi cestou a oplotením, ktoré v domnení, že za ním su ruiny špekulujem prekonať cez náhodne pohodené diery. Keď ale vidím na opačnej strane vchod do ruín a za plotom veselo sa pasúce býky, som rád, že ma Katka odhovorila. Tie býky by predsa len nemuseli mať pochopenie pre moju lásku k ruinám. Kupujeme lístky v pokladni pri parkovisku a po veselej príhode na pánskom WC (kde domáca turistka s deťmi nasledovala manžela v domnení, že to vchod do ruín) poď ho na samotné ruiny. Po skoro kilometri lesom prichádzame k záchodom, macawom a kontrole lístkov. Samotný archeologické nálezisko je seriózne oplotené, nie ako býčky ku ktorým som chcel vkĺznuť.Chvíľu obdivujeme macawy a nakoniec štikáme lístkya ideme bádať. Po krátkej cestičky prichádzame na velikánske trávnaté námestie posiate sochami a obkolesené kopčekami, ktoré boli kedysi budovami. Je to impozantné, veľké asi ako olympijský štadión, a sochy su detailné a iné ako na všetkých iných májských ruinách. Po včerajšom kvasinkovom nápore sa cítim trochu neisto (asi sa aj črtá ďalšia hnačka) a veľa kempujeme/posedávame a obzeráme ruiny z prezieravo zvolených miest. Aj tak je to únavné. Na jednom posede stretávame írov, bradatý beťár skúša vbehnúť do extra plateného tunela a ako za ním vyrazí vyberač peňazí od vchodu, špekulujeme nad príležitosťou vbehnúť do nestráženého vchodu. Nechce sa nám ale moc, a neskôr zistíme, že v tieni boli schovaní ešte ďalší dvaja strážcovia. Nálezisko sa nám veľmi páči aj napriek premršteným cenám a kvasinkovému syndrómu. Spomeniem len haluzné hieroglifické schodisko, čo na celej svojej výške asi troch poschodi popisuje históriu 400 ročnej rýše, pekné lebky na jednom z chrámov, alebo obojstranné korytnačky symbolizujúce zrodenie a smrť.Na záver sa hecnú aj macawy pri odchode, zlietnu sa na pult, plot a strechu kontroly lístkov a pózujú pre kamery vo veľkom štýle. Chceme ešte ísť pozrieť múzeum, ale sme hladní a vyčerpaní, tak skúšťame štastie v domáco vyzerajúcom stánku cez cestu od parkoviska. Malí, asik 5 a 8 roční chalani nás obsluhujú, dáme si morskú polievku a kolu. Je to dobré, trošku drahé a ideme do finále, múzeum… To je prístupné cez dlhý tmavý tunel, symbolizujúci vstup do podzemia. Vnútri je malý chrám odhalený vo veľkej pyramíde (noví panovníci aby ušetrili na stavbe svojho chrámu jednoducho vyupgradovali existujúcu budovu. Nastavali na ňu väčšiu.), veľa zachovalých sôch schovaných pred dažďom a slnkom pod strechou a mnoho popisiek. Na konci ani nevieme z budovy odísť, vybereme sa zlým smerom a končíme na 1.5 hodinovom náučnom chodníčku. Nakoniec sa pýtame vojakov, mam z konopí a dostávame sa do obchodu so suvenírmi, z kade vidíme cestu von. Sme dosť unavení, ked opúšťame komplex a ledva sa dočapceme na izbu. Po sprche to nevyzerá, že dáme ešte návštevu u Thomasa a sme radi keď usadneme na lavice ViaVia a zjeme výdatnú večeru. Ide okolo Daniel a má to namierené na pivo. Nie moc presvedčivo mu sľubujeme, že prídeme po jedle. Je to boj ale nakoniec sa mobilizujeme. Hefe u Thomasa nám chutí viac ako včera a aj po ňom dobre trávi, lebo Katka si rozkáže Wienerschnitzel, a pre zmenu s domácimi nemeckými rezancami (spaetzle). Je to rozhodne mňamka večera. Hrám s Niki Laudom (Kanaďan v červenom oblečení s červenou šiltovkou a zrazu je 2200 a my sa zdĺhavo lúčime sa po nedohranom šachu. Krčma má slušné nemecké čaro a pivo a hlavne jedlo stojí za to. Nie je to také highendové ako v El Tunco, ale aj len tie dva typy stačia a sú na slušnej úrovni.