D072: 29JAN2017 Mactan → Cebu → Tubingol → Carmen
Zase vstávame skôr ako spachtoši, tak ideme omrknúť raňajky. Vyzerá to, že sme v peknom ghete. Majú kopec vareného jedla v hrncoch a antikorových tácňach, no nám stačí péčko z pekárne a káva z automatu.
Z recepcie nám zavolajú dva taxíky cez Grab a ten druhý sa pekne pomrví. S Rumankom čakéme vyše pol hodky. A aj platíme o 40 viac ako K a spol. Kým sa dostaneme do prístavu loďka na Bohol je už fuč. Zostáva nám ešte hodinka tak sa chalani ideme naobedovať. Vyberiem si super opekanú bravčovinku a malé papričky na stole štípu ako šľak. Chcem ešte kúpiť vodu, no nemajú mi vydať a pribehne Roman, že už odchádza vláčik. Od pokladne ku lodi vozí pasažierov auto v tvare vláčika. Na pier č.1 ide s nami aj veľký SpongeBob ruxak. Tak Rumanko vytasí vtip o Bobovi.
Mysleli sme si, že pôjdeme veľkým trajektom, no nastupujeme do flying coffin (lietajúcej truhly).
Cesta prebehne hladko, ku koncu hodinovej jazdy sme celkom vymrznutí. Po dlhom móle si odšlapeme až do McDonaldu, lebo mrholí a nemáme presný plán. Dávame si jedlo a kávu a zvonka na nás čumia decká s plastovým hadom. Vybehneme s Rumankom von na kredit na internet a rum. Vonku si nás odchytí chlapík so strašnými chlpmi v nose a za 300 na hlavu nám ponúka výlet po všetkých vychytávkach Boholu. Najprv sa zastavíme na čokoládových kopcoch, potom obzrieť najmenšieho primáta – okáľa skackavého a nakoniec nás vyhodí na juhu na plážach. Cenovo to znie lákavo no my si to chceme robiť vo vlastnom tempe a rozhodneme sa ísť verejnou dopravou do Carmen – mestečka v centre ostrova. Nosochlp nám odporučí lacné ubytko a naťuká telefónne číslo – ak by sme zajtra chceli zrealizovať jeho plán. Bus odchádza teraz tak vybiehame z Mekesa a domáci nás navigujú k preplnenému busu za 50. Keď gestikulujeme, že by sme sa dnu nezmestili ani bez vakov, ukazujú prstami na strechu. Na to sa po nedávnom incidente moc necítime, tak nás odvedú k minibusu za 80 a po vyše hodke sme v Carmen.
Tam si z dôvodu absencie okamžitého plánu sadneme na schody pred obchodom na rohu pri stanici a zadelíme pollitrové červené kone. Vyzerá to tu trochu ako na divokom západe. Oproti sú vedľa seba obchodíky. Jeden predáva osivá a krmivá a má vystavené makety kohútov na palici. Pýtam sa na to a chlapík vysvetľuje, že je to na tréning borcov na kohútie zápasy. Že dnes večer budú. Znie to zaujímavo, ale nevidím to reálne. Máme pred sebou 2,5km peší pochod na hotel. Je nedeľa – veľa ľudí chodí na motorkách do centra po nákupoch a do reštaurácií. Popíjame pivko a pozorujeme ako svet plynie okolo nás. Domorodci zase obzerajú nás. Všetci sa s úsmevom odzdravia. Určite sme to dotiahli do rubriky miestnej tlače a ak nie, tak aspoň v kostole nás museli spomenúť. Počítame koľko ľudí sa zmestí na motorku. Najviac ich je 8. Štyria dospelí a 4 deti.
Namiesto druhého piva naložíme vaky a poďho. V obchode si ešte v automate načapujem vodu. Za jedno peso cca 2,5deci. Lacnejšie ako 1,5L PETka a žiaden nový plast. Za mestom nasleduje výšľap do kopca aj sa celkom zapotíme. Cestu si krátime spevom do kroku. Keď si nôtime „Keď si šťastný…“ z domkov okolo cesty sa najprv značí prekvapenie, no nakoniec sa niekto pridáva na „holahej!“
Dopotení konečne dorazíme k Bansalan Lodge. Tá síce zažila už lepšie časy, ale majú bazén a smiešnu prirážku na pivo i rum. 100 namiesto 80 za litrové pivo a 60 namiesto 50 za 0,375L rumu. Ubytujeme sa všetci piati v rodinnej izbe, Rumanko dostane matrac medzi dvoma manželskými posteľami a poďho do bazéna. Pivko nám aj s pohármi donesú až tam. Jednoducho nádhera. Popíjame červeného koňa a relaxujeme v a okolo bazéna. Je taká tma, že vidno parádne hviezdy.
Večera v lodge je výborná, nevieme sa dojesť. Skúšame kadejaké lokálne špeciality. Len to chvíľu trvá, lebo v kuchyni sú len dve baby a všetko robia od začiatku.
D073: 30JAN2017 Carmen: Chocolate Hills
Nasledujúce ráno je ťažké. Chceme navštíviť čokoládové kopce tak, aby sme tam boli navrchu pri východe slnka. No kým sa vymoceme je už slnko vonku. Keď ale aj, tak zatiahnuté a asi nebol východ moc dramatický. Za ustupujúceho šera ideme 2km cestou okolo stavenísk kanalizácie. Ešte nikto nepracuje, tak len míňame kopy štrku na betón, formy na odlievanie tvárnic a sušiace sa betónové tvárnice – dosky. Doskami potom prikrývajú kanál vystlaný účkovými tvárnicami.
Odbočíme z hlavnej cesty a začneme stúpať do jedného z kopcov. V búdke ešte nie sú žiadni vyberači peňazí. Pred nami sa otvára nádherná scenéria kopcov. Malé pahorky zväčša porastené len trávou mávajú v období sucha hnedú farbu – odtiaľ ten názov. Pod vrcholom je reštika a vybehne za nami vytriasač, že chce zaplatiť. Nemá ale vydať z 500ky, tak že potom.
Hore sú už Češi, tak sa Roman pýta, či Zagorová ešte spieva. Česi nám potvrdia, že východ slnka nebol, ale bolo vidno viac do diaľky. Nám teraz pahorky po asi tretej línii končia v hmle. Fotíme jak diví, lebo hmla sa blíži k nám.
Chlapík vytriasač stále nemá vydať, tak nás pošle do reštiky. Tam si dáme raňajky a obligátne pivo a pofotíme sa. Hajzlík čašník si zase naúčtuje 10% za obsluhu. Ale aspoň to malo akú takú úroveň.
Vonku nikde nevidíme vytriasača, tak schádzame z kopčeka bez zaplatenia.
Cestou obdivujeme velikého pavúka ako si tká sieť a vrtuľky – semená mahagónu. Oproti chodia busy plné turistov. Dole si nakúpime magnetky a suvenírové tričká a popri kohútovi na bidle so šnúrkou na nohe sa vraciame na hlavnú cestu. Slnko celkom pripeká, tak pred hotelom kúpime pár čerstvých banánov na koštovku a poďho do bazéna a obedovať. Kým K kupuje letenky zo Cebu do Manily, Rastíkové priehlavky sa spražia pri bazéne do fialova. A aj Rumanko, ktorý úplne zbytočne chodí do solárka, sčervenie do farby homára.
Chceli sme ísť dnes ešte pozrieť okáľa, no leje a všetci pospíme, takže okáľ musí počkať.
Večer sa aspoň zvezieme busom do Carmen na prieskum. Busy chodia relatívne často a sú lacné. Nemusíme viac chodiť peši a spevom plašiť dedinčanov. Omrkneme nočný trh, kde majú pekné krevety, no plánujeme ešte pivo a kuriatko, tak nevieme, ako by to vydržali. Kúpime si aspoň limetky a melón. Sadneme na pivenko na rohu, no nie je tu dnes tak živo ako v nedeľu, ale limetky v pive nám stále spravia zážitok ala Corona. Ku pivku si zoberieme celé kura, ktoré nám nasekajú na kúsky i s kosťami. Musíme ho ale ísť dojesť dovnútra obchodu za stôl, lebo nás príde otravovať bláznivá žobráčka.
Z námestia nám ponúkajú už len tricykle. Keď ale prídeme na hlavnú cestu dva bloky od centra na rohu stoja ľudia. Tvária sa, že čosi pôjde a do troch minút sme v buse a uháňame k nášmu vysnívanému bazéniku. Ku kúpani nažmýkam limonádu s cukrom a rumom a jedlo si objednávame s predstihom, lebo vieme, že to bude trvať. Tučnučká Číňanka – vnučka majiteľa – Reyna nám ukazuje fotky šnorchľovania s veľrybím žralokom a nalomí nás tak na Oslob, ktorý sme už oželeli, že nestíhame.