D046: 2015/12/27 Riobamba → Casa Condor (3800mnm)
Bus má ísť dnes 07.30, ale nemecký šéf Alex má neodkladné problémy, tak sedím za kompom do deviatej. K si aspoň ešte trochu zdriemne. Podľa našich zistení ide ďalší bus 10:30 ale aj tak ideme rovno na stanicu, veď sme v Južnej Amerike a človek nikdy nevie. Na stanici na nás v okienku mávajú, že aby sme šli dozadu (kde sú busy). Tak to obehneme a šofér hovorí, že ide 9.30. Dobre, že sme nečakali hodinku extra. Nastúpia aj nejakí turisti, ja ich tipujem, že idú na Chimborazo, no oni vystúpia ešte pred nami.
Na jednej zastávky sledujeme ako sa dedko s troma ženuškami pokúšajú vyvesiť čerstvo podrezanú ovcu. Moc im to nejde, pribehne im ešte jedna pomôcť, ale nakoniec to zvládnu. Vedľa na priedomí sedia traja malí veselí chalani a tlačia do seba pekné veľké sendviče. Až mi sliny začnú tiecť. Smutná smrť zvieraťa pár metrov opodiaľ sa ich mladosti nijako nedotkla.
Nás bus vyhodí pre Casa Condor a ešte raz sa ubezpečuje, či naozaj nechceme ísť až do parku. Nie, vystupujeme tu, i keď sme o Casa Condor čítali veľa zlého. Na aklimatizáciu by sa nemalo spať vyššie ako 1000m od predošlej noci. Z hlavnej cesty ideme okolo opustenej škôlky, ktorá asi ani nikdy nefungovala. Niekde sme čítali, že celá táto Potemkinova dedinka bol iba jeden veľký tunel, kde postavili nepoužívané budovy v poliach.
V Casa Condor od nás Marko chce 12dolkov na hlavu a keďže nám nemá ako vydať zapýta si ešte jeden dolár za kuchyňu. Kuchyňu teraz nepotrebujeme a zdá sa mi to obťah, tak mu hovorím, že nechceme kuchyňu.
Prebalíme sa a ideme šlapať do parku, že si dnes vybehneme na druhú chatu na Chimboraze. Rátali sme s busom, ktorý mal už každú chvíľu ísť, no asi po dvadsiatich minútach nás zoberie veľký šéfko – starší pán sediaci vzadu. Tak sme si sadli okolo neho, horko ťažko sme sa pomestili, lebo nebol najštíhlejší. Na zemi pred predným sedadlom bola bandaska benzínu, ktorú viezli do parku, kde mali druhé auto – bez benzínu. Dedko bol milý a keďže išli naprázdno, zobral turistov. Jeho syn šoféroval a ten sa nám až taký milý nezdal. Pánko nás chcel aj po registrácii a pretankovaní benzínu zobrať z vchodu do parku (4300mnm) hore na chatu, no my sme v rámci aklimatizácie odmietli. Šlapali sme potom v silnom vetre, ktorý sa zjemnil po asi polhodine. Hore na chate (4800mnm) sme boli po dvoch hodkách. Dnes je nedeľa a áut chodilo hore dole neúrekom. Trochu na nás prášili, kým sme sa nedostali do skratkovej oblasti.
Na prvej chate sme si objednali dva kokové čaje s koláčikom, ktorý chutil ako linecký, len bol väčší a iba jednoposchodový. Obsluhoval nás John, s ktorým sme si vymenili zopár emailov, no bolo už neskoro aby sme si výstup zorganizovali cez neho. Dal nám ale veľa cenných rád a i keď sme nešli s ním, poukazoval nám kadiaľ sa teraz, keď nie je sneh chodí hore 10 hodín. Toto je úplne nová informácia. Keď na hore nie je sneh, musí sa chodiť naokolo, čo výstup natiahne o 3-4 hodiny. Taktiež sa nedá ísť z druhej – vyššej chaty, takže výstupové prevýšenie je 1500m. To je už dosť, obzvlášť v takýchto výškach, kde kyslíku nie je moc.
Do čaju si dáme moc hnedého cukru a asi sme aj dehydrovaní, tak dokážeme zjesť výborne vyzerajúci ale aj dobre chutiaci croisant s bravčovým pečeným v peci.
Vybehneme hore na druhú chatu (5000mnm), kde dávame tri kokové čaje. K sa necíti úplne najlepšie, tak na pliesko (5050mnm), ktoré vyzerá ako veľká kaluž vybehnem len sám.
Zbehneme dole, dáme posledný kokový čaj a dve polky lineckého. Kúpime si aj 600ml vody, aby sme sa trochu hydratovali. Naša neadekvátna litrovka vody je už dávno prázdna.
Dole zbehneme za 1:15 a kúsok za bránou na nás trúbi pickup, tak mu zamávame, dobehneme ho a berie nás na korbu. Chimborazo sa odoblakuváva, no nás na korbe ofukuje až sa musíme držať. Podľa vecí na korbe a mŕtveho pstruha usudzujeme, že rodinka v aute sa bola niekde kúpať. My sa len tešíme, ako si s radosťou zaplatíme ten dolár za kuchyňu a uvaríme si čajík a budeme ho popíjať až kým nebudeme vládať chodiť na WC.
Auto stopneme trochu predčasne, tak na odbočku šlapeme ešte 4 minútky. Nadšene zahneme do Casa Condor a tam nám všetku radosť z plachiet zoberie skutočnosť, že kuchyňa je zamknutá a nikde nikoho niet. Neverím tomu a celý komplex obieham z každej strany. Máme ešte niečo cez dva litre vody, z kúpeľne vodu nechceme riskovať i keď Marko povedal, že je pitná.
Zapneme si kúrenie a vychutnávame poslednú horúcu sprchu. Na Chimboraze nie je žiadna! Aspoň že to funguje. Okolo ohrievača nastaviame paličky na chodenie a dáme sušiť uteráčik. I keď sa nám po večeri driemalo o 106, zaspať sa mi už teraz nedá.

D047: 2015/12/28 Case Condor →  Refugio Carrel
Cez noc sme vypili dva litre vody. Dehydratácia je vážna vec, tak dobiehame zameškané. Nedá sa mi moc spať, zdá sa mi, že som moc nenaspal, ale aj sa mi snívali nejaké haluze. Ešte je mi aj teplo, tak vypneme ohrievač, čo hučal celú noc a sušil náš uteráčik. Niekedy v noci K zachráni spanie keksíkom. Dám si len jeden a už sa mi drieme. Nadránom trošku cítim hlavu, no posrkávam zvyšky vody, a keď sa ako tak vyspatý budím okolo 7mičky je už všetko ok.
Ešte v trencliach vybehnem zistiť, či sa náhodou niekto neobjavil v kuchyni. Neobjavil, je to stále zavreté. Prekvapivo nie je až taká zima. Nechceme riskovať sračku i keď voda je vraj pitná, radšej by som ju prevaril. Nemáme už ani kvapku vody, čakajú nás raňajky, stopovanie do parku a dve hodky šlapania na chatu. Nikde cestou voda, a na chate stojí pollitrová fľaška jeden dolár.
Rozhodnutý, že dnes začneme hydratovať od rána , nahodím sa do pracovného a poďho zháňať živú dušu v Potemkinovej dedine.
Chcel som ísť do dola, no hore na zákrute breše pes, tak to idem pozrieť tam. Neviem na koho breše, lebo akurát len z hlavnej cesty schádza vínovočervený pickup. Stojím ako soľný stĺp a pozorujem jediný náznak života – auto s hordou ľudí na korbe. Prejdú okolo mňa, zatrúbia a zahnú k nášmu opustenému ubytovaniu. Rozbehnem sa za nimi a na moju veľkú radosť zastavia pred vchodom a vyložia pár ľudí – roľníkov. Nástojčivo oznamujem šoférovi, že potrebujeme kuchyňu, lebo tá je ešte stále zavretá. Povie mi, aby som počkal. Nádej vo mne stúpa s predstavou pariaceho sa čaju a ako hypnotizovaný idem oznámiť Katke túto dobrú správu. V tom si spomeniem, kde som a idem sa postaviť naspäť ku autu, aby na mňa nezabudli. Moja vytrvalosť nakoniec prináša ovocie a pani v červenom, čo sa okolo motala aj včera mi ide odomknúť. Šťastný ako blcha si idem zobrať termosku a plechovú nádobu na vodu a poďho variť. Prvý plameň vyšľahne do nebezpečnej vzdialenosti môjho obočia, tak pod hrncom uberám a dávam variť kanvicu na čaj. Aj tá horí výdatným plameňom, tak prihodím tretí hrniec a natešený idem po čaj a zavolať K do kuchyne. Keď sa vraciam na plošine medzi budovami už stojí vytriasač Marko a ja mu bez zbytočných rečí vtlačím do ruky dolár za kuchyňu. Horšia správa ma čaká v kuchyni. Tam sú už len tri zdochýňajúce plamienky pod mojimi vodami. Moja predstava, že rýchlo zvarím vodu a zbehneme na hlavnú cestu, kde má o pár minút prefrčať John a zobrať nás do parku sa rozplýva. Vypnem druhý a tretí ohník a mierke prikúrim prvému. Keď konečne začne fučať para spod pokrievky, moja radosť nemá hraníc. Zalievam plechovky a ešte nám vyjde na dve šálky. Aby som využil teplo hrnca, prelievam doň čajovú kanvicu a varí sa ďalej. Medzitým si nakrájame papáju, pokvapkáme limetou a raňajkujeme krekry s už vlažným čajom.
Ako sa tak venujeme tejto bohumilej činnosti a ja behám medzi kuchyňou a jedálňou objavia sa na scéne Venezuelčania. Jeden sa s nami pokúša baviť no jeho španielčine moc nerozumie ani K. do varenia sa pridáva Marko. Zoberie nám skoro všetky šálky a ešte aj plastový džbán, v ktorom som sa akurát chystal chladiť čaj.
Zovreté vody nechávam chladnúť v otvorených hrncoch, mierne ochladené z plechu prelievam do plastových fliaš. Vyrážame s 5.6L vody a dúfam, že chytíme čoskoro stop. Večer, keď toto píšem máme 1.4L vody a to sme mali každý 2 kokové čaje a veľkú polievku. Rýchlo sa dobalíme a žartom K oznámim, že ešte máme 7 minút, kým pôjde okolo John.
Vyrazíme, vak nie je zatiaľ až taký ťažký. Za rohom vidíme štyroch Venezuelčanov. Debatujeme, či budeme čakať s babkou na zastávke, alebo začneme šlapať po ceste, keď v tom babka v kroji otrčí prst a stopne pickup. Venezuelčania sa rozbehnú na korbu a mávajú na nás, aby sme pobehli. Akurát sa začínam rozbiehať na prvú kozmickú, keď nám zastane John. Musia síce trochu preorganizovať auto, lebo má dvoch pasažierov a kopec potravín, no zmestíme sa a vyhadzuje nás v Parku, aby sme sa regli na vstupe. Veľký vak so všetkou to vodou berú autom a my sa s Venezuelčanmi poberieme peši. Jeden športovec udržuje polohu pred nami, dvaja sa vkliesnia medzi nás a vykecávajú sa s nami, kým im vládze dych. Jeden z nich pracuje v Quite, ostatní prišli za ním z Venezuely.
My cestou vzorne hydratujeme a keď nadídu skratky ukazujeme im cestu. Jeden chudák je na konci, moc nevládze.
Na konci skratiek nám zastane pickup s posledným Venezuelčano- na korbe, naši sa rozbehnú, no my sme odhodlaní si to odšlapať do konca.
Hore nás chaloši už polhodinu čakajú. Asi s nami chcú šlapať na druhú chatu, no my si radšej dávame kokový čajík a linecký jednoposchoďák.
Potom nás vedúci Manuel odvedie na izbu, kde nás už Čaká náš veľký ruxačík. Malý Katkin váčkom s notebookom, foťákom a vodou som niesol zdola. Budeme platiť 30USD každý za posteľ a raňajky s večerou. Je to dosť, ale vlastné jedlo máme aj tak len na obedy.
Manuel nám dovolí jesť vlastné jedlo v jedálni, no my sa usadíme medzi spálňami a po výdatnom obede sme si na hodinku zdriemli.
Sú dve hodiny a Venezuelčania už šli preč. Zostal len ten posledný, vyzerá zle na korbe pickupu. Tak mu aspoň necháme sľubovaný blog a email a ideme na privykačku, ktorú nám navrhol John. Šlapeme 1:40 pod Wympherove ihly – sklanú formáciu pripomínajúcu kuracie pazúry. Tam podľa jeho odporúčaní vo výške 5305mnm popíjame 15minút čaj a klesáme na druhú chatu, kde sme plánovali dať kokový čaj. Chata je ale zavretá, tak 10 minút sedíme nad vlastným čajom a klesáme na prvú chatu. Cestou míňame chlápka v lyžiarskych okuliaroch idúceho pomalým krokom. Snáď len trénuje, lebo toto nevyzerá, že by bol 2x aklimatizovaný.
Ako sa blížime k chate, vidíme ako John prichádza na svojom MITSUBISHI. Aj nás vo vnútri obslúži. Ešte nám odporučí rutinu na zajtra. Ten istý výstup – veľa možností bez vodcov tu nie je, len sa máme pokúšať ísť bez zastávky. Kým čakáme dáme si kexík a dorazíme náš čaj. Máme kuraciu polievku a nejaké mäso s ryžou a cestovinami. Celkom sa napráskame, ale je dôležité poriadne jesť. Nakoniec dostaneme aj kokový čaj a dezertné jahody. Potom už len píšeme a píšeme, nech sa nám to pred spaním trochcu zatrávi.

D048: 2015/12/29 Refugio Carrel
Dosť ma bolí celú noc hlava, tak hneď prvú vec ráno zháňame kvapky do oka, ktoré som si včera zabudol dať. Po brutálnych raňajkách, kde sme zo stola zjedli všetko okrem vločiek a masla ideme tráviť na lôžko. Mali sme kopu ovocia, ktoré bolo asi pre viacerých, džbánik jogurtu, misku vločiek, ktoré sme nechali, dve volské oká, polku croisantu, dva čaje a keď sme už boli úplne hotoví, chlapík nám doniesol mäkký syr. Aj ten sme dali dole. Keď išiel chlapík okolo, mal som pocit, že bol prekvapený, že sme toľko zjedli. Dúfam, že nám zajtra nedá menej.
Keď sa ako tak vzmôžeme, ideme na to isté miesto ako včera. Dnes máme za úlohu udržiavať tempo. Skúšať kráčať bez prestania. Počasie máme perfektné, je celkom teplúčko, tak sa teším hore, že budeme mať super výhľady. Tempo sa nám darí držať, i keď Katkine je o chĺpok pomenšie. To ale nie je problém, lebo keď budeme na lane budeme musieť mať všetci rovnaké. Hore je pekne, no dvíha sa vietor a objavujú sa oblaky. Dnes máme hore zostať hore 30 minút. Tak sa poriadne naobliekame, vytiahneme obligátneho tuniaka a avokádko. Napapkáme sa, popijeme čajík a ideme dole, i keď mám silné nutkanie vybehnúť ešte vyššie. Vidno chodník a mám ho dokonca aj v navigácii, ale John povedal, že tam máme končiť. Navyše sa dosť zhoršilo počasie, tak klesáme v plnej poľnej. Ideme pomaly, aby sme boli čo najdlhšie vo výške. Cestou vidíme, ako sa 7 postáv odlepilo od hornej chaty a vydáva sa oproti nám, v perfektnom husacom pochode, ako keby boli na lane. Po našej starej ceste od dolnej chaty idú tri postavy.
Na hornej chate dopijeme čaj a posedávame ešte kvôli výške. K dostane chuť na kávu, tak za posledné dva doláre kupujeme kokový čaj a kávu. Káva je hrozná – instantná. Tak tam nakydám kopec cukru. Popíjame a pozorujeme horského čierno-bieleho kolibríka. Netušíme, čím sa tu živí, lebo medzi skalami je iba sem tam nejaká ta trávička. K žartuje, že asi sa živí mŕtvymi turistami. Sedmička turistov medzičasom pokračuje po hrebeni, kde som ja chcel vybehnúť no oni mali vodcu. Jedna postava zaostáva, krčí sa, ako keby zvracala. Tak vtipkujeme, že kolibríky so už brúsia zobáčiky.
Turistov na hrebeni zakryjú oblaky a my našlapní z cukru vybehneme ešte hore na pleso a dole ideme plesovou cestou, ktorá je v hroznom vstave. Aj sa raz rozplesknem, tak sa šmýka v prachu. Za nami sa vydá aj rodinka s dvoma malými deťmi. Čo je naozaj zlý nápad po tejto ceste. Keby viem v akom je stave, tak tade nejdeme. Rodičia niesli každý jedno dieťa, najlepšie by asi spravili, keby sa vrátili ku plesu na chodník medzi chatami.
Na našej chate si hodku poležíme a ideme na večeru. Zase je tu John. Hovorí, že zajtra máme len relaxovať, riadne sa napchať na raňajky a obed a niečo na večeru. Traja Rusi išli tri hodiny po ceste aby oddychovali v stane a vyrazili stade, no John hovorí, že je to dosť riskantný podnik. Ak fúka, tak sa tam nedá moc spať.
Chceme začať kokovým čajom, aby sa nám to nezmiešalo s jedlom, no K to pri objednávke večere zabudne spomenúť a čaj príde až s druhým jedlom.
Vo večernej polievke sú slepačie hlavy, nie som moc nadšený, keď na to prídem. Ešte im aj chýbajú zobáky. Hovädzie mäsko je ale super parádne a máme aj šalátik.
Po večeri ešte píšeme denník. Katka zapotí: Ticho, ja počúvam, píš si.
Ona počúvala vodcov, čo hovoria a ja som mal nerušiť a písať denník.
Vodca obtiahne Rusov a ide spať do Riobamby, skade sa má zajtra vrátiť so stanom, chlebom a vodkou. Chcú to po vzore troch Rusov, ktorí dnes išli kempovať spraviť tak, že ušetria tri hodiny. Na obed vyjdú pod hranicu ľadu, postavia stan, pôjdu spať a o polnoci vyrazia s trojhodinovým náskokom na vrchol.
Dvaja vodcovia sedia v jedálni a čakajú na štart výpravy, jeden šiel spať do auta.
Trojica, ktorú sme videli zvrchu ako ide našou cestou boli dvaja Nemci z Riobamby s vodcom. Spať išli asi niekde nižšie.

D049: 2015/12/30 Chimbo
Konečne sme sa dobre vyspali. Ak nerátam chrápača vedľa mňa, ktorý ma nútil mať štuple celú noc v ušiach. Dnes nemáme nikam šlapať, iba sa poriadne naraňajkovať a naobedovať a dať si ľahšiu večeru. To nám včera naordinoval John. Pri raňajkách kecáme s Rakúšankou a na chvíľu zabúdame, čo nás čaká. To je dobrá vec. Baba má celkom americkú angličtinu, zrejme aj preto, že robí vo Washington D.C. Včera pri večeri povedala vodcovi, že sa na výstup necíti a nechce aby to jej snúbenec musel kvôli nej otočiť. Takže dnes ráno naňho netrpezlivo vyčkáva. Pravda je taká, že čím neskôr chlapík príde tým vačšia šanca, že bol hore, ale chápem, že sa oňho aj bojí. Nakoniec sa ide pozrieť na izbu, či sa náhodou nevrátil. Haluz, chlapík je 12 hodín na túre a príde na izbu a nebude ani hľadať snúbenicu, hej? No nič, my sa ideme vyvaliť a oddychujeme po raňajkách. Keď idem nabrať teplú vodu vidím, že baba ide oproti po ceste. S termoskou sa idem pozrieť pred chatu a vidím samotného vodcu ako sa blíži po ceste. Hovorí, že to dali. To je dobrá správa. Snúbenci sú niekde za zákrutou, nevidno ich. Idem zavolať K von, na izbe je ešte zima, vonku ale pekne pečie. Kým K zíde dole objaví sa šťastný párik a my im gratulujeme a vyzvedáme detaily výpravy. Koľko vody a jedla si bral chlapík, koľko mu čo trvalo a tak.
Ideme sa trochu poprechádzať smerom kade sa stúpa hore na horu, sadneme si na kamene a pozeráme autá, v ktorom by mohol byť náš vodca – Eloi. Keď sa tu objaví pánko čo má učiť vodcov angličtinu odtiahne nás až pod strmý chodník hore. Tam sa oddelíme, lebo však nemáme nič ťažké dnes robiť a vraciame sa do chaty s mladým Ukrajincom. Ten včera kempoval s Bielorusom a Ruskou hore vo vetre. V noci vyrazili už len chalani, Ruske bolo zle z výšky. Hore to dal len Ukrajinec. Ten bol ale taký rýchly, že vyšiel na prvý vrchol ešte za tmy (4.30) a vodca odmietol pokračovať na hlavný vrchol, lebo nevedel kde sú praskliny. Doteraz naháňali stan, ktorý im odfúklo, keď balili kemp. Chaloš robí v San Francisku pre Amazon. Zobral som mu aspoň ten stan, i keď nevyzeral taký zničený ako Rakúšan.
Vrátime sa na chatu a tam na nás už čaká Eloi. Doviezol ho taxík. Dávame si s ním suchý obed priamo na izbe. Som moc snaživý a toľkokrát spomeniem Johna, až sa Eloi nasere a prízvukuje, že on a agentúra sú za nás zodpovední a nie nejaký John. Nuž nezačalo to najlepšie a keď som nemohol prvú noc spať napadlo ma, že práve tohto sa musím vyvarovať.
Po jedle kontrolujeme výbavu, chystáme vodu a oblečenie a Eloi brúsi moje a svoje mačky. Potom už len polihujme a čakáme na večeru o piatej. Najeme sa, naplníme termosky a ideme sa zase vyvaliť. John mi ešte žične priesvitné okuliare, lebo sa bojím ako to bude s vetrom na šošovkách. O deviatej večer vstávame a o desiatej máme vyraziť. Hore ide celá naša izba a nepodarí sa mi zaspať ani na sekundu, takže o deviatej vyskočím ako rybička a poďho nasadiť kontaktné šošovky. Keď výjde ráno slnko, bude na ľadovci moc brutálne na moje slnečné okuliare a jediné riešenie je pre mňa dať si šošovky pod požičané ľadovcové okuliare. Vôbec mi to nejde a viac ako štvrť hodinu sa stresujem a nakoniec musím ísť zavolať K aby mi s nasadzovaním pomohla. Kým to zmákneme sme celí dopotení a Eloi začína byť mierne nesvoj z nášho časového sklzu. Máme si obliecť všetko oblečenie rovno od štartu, tak sme aj celkom dopotení, kým sa vymoceme z chaty von.
Potím sa tak veľmi, že sa mi rosia okuliare a Katkine nohy vidím iba v hmle. Celý sa porozopínam až sa mi podarí dosiahnuť znesiteľnú klímu. Dokonca aj okuliare sa odhmlia. Potom začne fučať, tak si dám kapucne cez prilbu a keď prestane na chvíľu fučať, zase a mi zahmlievajú okuliare. Musím teda dávať kapucňu hore a dole podľa vetra.
Vyrazili sme prví no partička za nami nás postupne dobieha a na veľkých náročných kameňoch nás obiehajú. Dobehneme ich až na prvej plánovanej prestávke. Tam kým sa napijeme a vysniakame je mi taká zima, že sa až trasiem. Predsa je len zima. Keď človek šlape zdá sa mu byť teplo. Pozapínam sa a dosť dlho mi trvá, kým sa vyhrejem. Vyrážame zase prví. Na druhej plánovanej zastávke sa pozapínam, no kým preštelujeme Katkine gaiterky a vyhrabeme vodu spod sedáka zase mi je zima. Druhí za nami nemajú už potrebu nás predbiehať, začína im vyhovovať naše tempo. Vládzem dobre, dýchanie tiež, len sa nemôžeme moc zastavovať lebo rýchlo chladnem. Šlapem za Katkinymi nohami a hlavou sa mi preháňajú výjavy z nedávnej i dávnejšej minulosti. Nad horou vychádza mesiac. Je to magické. Už predtým presvetľoval oblaky nad vrcholom, ktoré vyzerali ako vlasy mýtických japonských postáv. Všetko je v pohode, voda vo fľašiach ešte nezamrzla, no je už dosť studená. Po tretej zastávke nasadzujeme sedáky a ideme spojený s lanom. Predbehol nás síce nejaký aziat ako sme sa viazali, no oni sú ešte bez lana a do zákrutky za ktorou sa objaví kamenná strž ideme stále prví. Tam nás po tri a pol hodinách Eloi zastavuje, že je tu čerstvá strž a zadýchaní počúvame, či ešte padajú kamene. Za nami sa nakopia tri skupinky a vodcovia diskutujú, že je bláznovstvo pokračovať ďalej. Neverím vlastným ušiam. Som ešte úplne v pohode, ešte sme sa ani nedostali na ľadovec a máme to otočiť? Aby to nenudilo dohrnie sa partička, ktorú sme pozorovali včera na Wymperovych Ihlách. Vyzerá že majú aj rezervných vodcov a pretlačia sa okolo nás dopredu. Idú pomaly a miznú v tme. Medzitým to už tri malé skupinky otočili a sme sami nalepení na skale. Vodcovia nevyzerali, že ich to mrzí. Priam som mal až pocit, že sú radi, že sa nemusia nikam trepať. Eloi sa pýta, čo spravíme. Sme nejakých 5400metrov nad morom. Ísť pomaly po skalnej lavíne štyristo výškových metrov predstavuje podľa neho dosť vysoké riziko. Rýchlici mu kričia že to máme skúsiť bez lana, nech sa nepostrhávame, keby padajú kamene.
Moje emócie su vypnuté a vidím, že to asi desať ludí práve dáva, takže kalkulované riziko mi príde prijateľné. Katku ale Eloi už nahlodal a ja nemám to srdce ju presviedčať o takej dôležitej veci. Predsa len ide o život a nie o to, či sa prežerieme objednaním dvoch píz, alebo to dáme decentne s jednou.
Otázka teda je, či to skúsime bez lana.
Bolo to jasné, no predsa ma len definitívne nie z Katkinej strany hlboko šokuje. Strašne pomaly sa otáčame a veľmi neochotne vediem zostup.
Príde mi to hrozne nespravodlivé. Na žiaden výstup sme sa toľko nepripravovali, nedreli a netrénovali ako na tento. A nikdy som sa ani toľko nestresoval a nebál. A nakoniec to otočíme kvôli takej sprostosti? Však kopce sú postavené z popadaných kameňov. A v Tatrách sa každý rok zachloští pár ľudí na zasratých dvojtisíckach. Jasné že tu je riziko a jasné že to je ťažké. A my sme si po tom všetkom ani len neškrtli na ľade. Ani len nevieme, či by sme to dali na tom ľade?
Moja nálada klesá s nadmorskou výškou. Taktiež klesá aj moja opatrnosť, je mi všetko jedno až si musím občas pripomínať, že so ešte stále potme 5000metrov nad morom a pokiaľ nie som v chate kadečo sa môže stať.
Beriem to strašne osobne, som hlboko ranený a snažím sa analyzovať, kde som spravil chybu. Áno to je ono, je to celé moja chyba, ktorú neviem kde a kedy som spravil. Vyšli sme príliš vysoko s veľa šťastím a naozaj nemáme dosť skúseností? Išla by K ďalej, keby sme mali toho viac odchodeného? Mali sme to zrušiť, keď sme konečne pochopili, že čo znamená, že to bude ťažké? Boli by sme to zrušili, keby sme chápali, že viac ako ťažké sa hodí adjektívum nebezpečné? Sú tí vodcovia naozaj takí hajzli bez motivácie, že im je úplne jedno či výjdu na vrchol?
Nemka za nami bola pri zostupe naozaj depresívna. Povedala, že my sme ešte mladí a môžeme to ešte skúsiť, no oni premárnili jedinú šancu. Má pravdu. Myslím si, že by tento výstup nemali predávať, keď nie sú dobré podmienky. Nie len, že je to o tri hodiny dlhší výstup, ale čím je suchšie a teplejšie viac skál sa uvoľňuje a padá. Sami sme toho boli svedkami a to nie raz.
Aspoň že hviezdy sú úchvatné. Občas pozdvihnem pohľad do neba a zľahka aj svoju depresiu. Mliečna dráha je posiata diamantmi a zdá sa, že mimo nej je len čierna obloha. Neviem, či je to nejaký fenomén, alebo sa mi to len tak zdá. Mesiac je už vysoko.
Eloi cíti našu depku a v poslednej fáze zostupu, keď je to už menej strmé sa snaží konverzovať. Pýta sa, či šoférujem, na súrodencov a tak. Nemám moc veľkú chuť sa s ním baviť. Obiehame ďalšiu skupinku. Tí nevládzu ísť ani dole kopcom, nechápem, ako chceli dať 10 hodinový výstup do 6300metrov. To je už naozaj hazard a vyhodené peniaze.
Konečne sme po necelých dvoch hodkách v chate a celí nabudení sa vyzliekame v jedálni, nech nebudíme ľudí na izbe. Máme tam dvoch mlaďochov, čo idú hore dnes – na Silvestra. Nechce sa nám ani ísť spať, naše telá a mysle boli pripravené na celonočný výstup.

D050: 2015/12/31 Chimbo →  Riobamba
Nakoniec predsa len zaspíme a ráno nás už o siedmej budí Eloi, že sa máme 07.30 začať baliť, O ôsmej máme raňajkya o pol deviatej príde po nás odvoz. Nechápem, prečo sa tak ponáhľame a prečo si nemôžeme vychutnať posledné ráno na hore.
Pri raňajkách sa dozvedáme, že austrálsky mladík grcal celú noc a neodporúčame mu aby sa dnes večer pokúšal o výstup. Keďže je z našej agentúry a má vlastného vodcu berieme ho do Riobamby, aby si to skúsil preložiť. Prvý krát sa vezieme dole z chaty. Stále som smutný a pokúšam sa na celé fiasko radšej vôbec nemyslieť. Snažím sa len nejako prežiť deň či dva, nech čas začne zastierať stopy.
V agentúre napíšeme, že si myslíme, že by to nemali predávať, pani Pompkje sa bráni, že ľudia jej vyčítajú, že ich straší a že len chcú aby im to predala. Obraňuje sa a nemá záujem pochopiť, čo jej hovoríme. Zase na druhej strane ani my sme nepochopili, čo nám ona hovorila.
Austrálcovi to preložia o pár dní, no nemyslím, že bude dovtedy fit. Hlavne po tom, čo nám rozprával v taxíku, aké mal problémy začiatkom roka so zápalmi pľúc.
Ubytujeme sa a ideme sa naobedovať do Café Paris. Káva je fajn a dáme si falafeľový wrap. Na skúšku. Po frapé nám to ale celkom ako obed stačí. Nálada je stále na bode mrazu. Nechcem sa o hore baviť, K je stále emotívna, chcem len zabudnúť a vec rozpitvať s chladnou hlavou.
Večeriame v slávnostnej atmosfére v Cafe Baltimor. Skúšame nie zlé krídelka a nakoniec si dáme 4 miniburgre, ktoré sú super trefou do čierneho, skvelá bodka za rokom 2015. Maso je skutočne výborné a vôbec nevadí, že ako pečivko bola použitá na štvorce nakrájaná focaccia. Som veľmi spokojný, vidím to na 5 hviezdičiek na TA. Pri platení ešte dostane vyzdobený muffin a môžeme ísť spať. Deň zabúdania na horu je za nami.