D106: 2015/03/26 Arequipa → Cabanaconde
Na stanicu berieme prvý väčší bus. Máme síce len jeden veľký vak, ale do preplnených mikrobusov sa ani neskúšame pchať. Môj veľký vak a igelitku nechávame u domácej na poschodí. Nebude nám to v najhlbšom kaňone na svete – Colca treba. Na stanici nemôžeme nájsť bus, ktorý by podľa K výskumu mal odchádzať 0800. zúfalí si teda kúpime lístky za 17Sol na jedenástu. Keď sa vyberiem zhánať podnik, kde by sme si mohli dať raňajky a pozrieť prípadne internet objavím druhý terminál, kde je tretia – chýbajúca autousová spoločnosť s busom 09:15. No pekne. Skúšame rušiť kúpené lístky, no akurát nám ich opečiatkujú, že ich môžeme použiť na spiatočnú cestu. To nám stačí, tak kupujeme na druhom termináli bus na 09:15. Tam si dáme aj raňajky – žemľu s čerstvo spraveným volským očkom, kávu a kokový čaj. K je stále zle (v noci ju chytila sračka), tak si dáva iba mrkvový koláčik. Ten je fakt super, síce bez bielej polevy ale zato prešpikovaný hrozienkami.
Pri pokusenie o nalodenie busu neprejdeme kontrolou odchodovej dane. Daň zaplatená za nepoužité lístky je na terminál jedna, tak K ešte musí utekať získať lístočky správnej farby. Ja zatiaľ čakám so šoférom a jedinými dvomi pasažiermi. Kým sa K vráti šofér sa stratí, tak pár minút kecáme s Amíkmi. Celkom sa nám podaria bľapty. Najprv K povie mud slut (blatová kurva, miesto zosun pôdy) a potom ja zapotím, že budeme turistikovať vo vysokých opätkoch (high heels namiesto high boots = vysoká obuv).
Presun je dlhý a nezáživný. Aspoň že môžem kukať telku na vlastnom dvojsedadle. Keď už sa mi chce moc cikať po troch hodinách vypýtam sa na jednej zastávke, keď šofér kontroluje kolesá. Jasné, že sa všetci chlapi pridajú. Len ja musím byť ten Čurjoža, čo sa prvý spýta. Pridá sa aj Amík, zo slovami – dobrý nápad. Ako si tak čúrame, dymí sa z vody čo tečie okolo. Neviem, či to tak slnko vyhrieva, alebo sú tu nejaké termálne pramene. Taktiež si nás prídu obzrieť tri elegantné vikune.
V prvom mestečku v kaňone – Chivay je dokonca aj stanica, kde si kupujeme obedné žemle. Dorazíme aj mrkvový koláčik z Arequipy. Všetky obce majú seriózne veľké a celkom pekné kostoly.
Po dlhých šiestich hodinách konečne vystupujeme v Cobanaconde. Ideme sa ubytovať do jediného hostel na námestí – 25Sol bez sprchy. Sprcha na chodbe ale nejde, tak dostávame sprchu na izbe. Internet vraj raz ide, raz nejde, no pri bližšom zisťovaní skutkovej podstaty zistím, že neviem ako im môže chodiť, keď sú všetky zariadenia vytiahnuté z eliny. Je ale ešte pekne, tak si ideme overiť spiatočný lístok. Tam máme nepríjemný zážitok. Otrasná tetka na zastávke ReynaTours náš orazený lístok nechce akceptovať. Zrejme je jej ľúto, že nedostane províziu. Že si máme zavolať na centrálu, aby jej tie naše lístky autorizovali. Ideme teda za roh, kde za 50 centov zavoláme na centrálu, ale sme prerušení. Lokálne babky obchodu, nás ale ukľudnia, že, nech kašleme na tetku a jednoducho len tak nastúpime, že nie je veľa pasažierov. Rozhodneme sa, že tak veru aj spravíme a na polepšenie nálady si v obchode s rozštvrtenou alpakou kupujeme ploskačku rumu a pol litra koly. Ideme na výhľad nad kaňon. Cestou rozvoniavajú eukalypty a spreváda nás čierny pes. Výhľad je dychberúci. Skittes cukríky zapíjame kolou a rumíkom.
Cestu späť zapadneme na vyprážané kura s rezancami a hranolkami a sme ešte hladní, tak si dáme menu. Po polievke sa gazdiná príde spýtať, či chceme aj druhé. Reku čo to je. Že-nevjem-čo. A čo to je? No to je ako soté. Tak si to dáme. Donesú nám držky. K sa toho ani nedotkne, ja to hrdinsky jem. Nie je to až také hrozné ako v Sucre – je v tom kopa zeleniny a málo držiek, ale aj tak to nie je zrovna zmrzlinový pohár. Asi si budeme musieť začať dávať pozor, keď si objednávame neznáme jedlá.
Kúpime si ešte celý kotúč syra na zajtrajšiu turistiku a pivko na pretrávenie držiek.
Večer píšem v posteli.

D107: 2015/03/27 Cabanaconde
Písanie denníka je syzifovská práca. Keď sa mi aj niekedy podarí to potiahnuť na tri-štyri dni od aktuálneho dátumu, každým dňom je zase nový záznam. Čas na rozdiel odomňa nikdy nespí, neoddychuje, netrmáca sa busom, nemusí pracovať a ani jesť. Kým človek dopíše pár dní, príde potreba práce, alebo nie je elina, alebo sú náročné presuny. A zase je týždeň i viac pozadu.
Ráno berieme bus o siedmej za 2Soly a vyvezieme sa na kondoriu vyhliadku. Minibusy z Arequipy sú tu len tri. Hneď sa na nás vrhnú predavači lístkov. Je riadna zima. Máme aj bundy aj páperky. Oziabajú ma ruky. Raňajkujeme na studených skalných múroch a vyzeráme prvé kondory. Postupne chodia biele minibusy a vozia hordy turistov, ktorí ako ťupíci sedia všetci na skale nad parkoviskom, zkade nevidno ani kondorí prd, zatiaľ čo my zboku vidíme tri kondory a obláčiky hmly stúpajuce zo slnkom rozohrievaného kaňonu. Časom je hmly toľko, že radšej ideme na hlavnú cestu, kde by mal okolo deviatej ísť bus späť do dediny. Dofrčia akurát dvaja poliši na motorke a začnú pokutovať biele minivany parkujúce na ceste. Pomerne načas príde aj bus a hodí nás na nižšiu vyhliadku, zkade vyrážame na náš trek kaňonom. Sú tu už dve skupiny trekerov aj so sprievodcami. Nechce sa nám medzi nimi prepletať, tak vyrazíme pred nimi. Cestou obdivujeme prastaré kakaovníky a vyzeráme kondory. Ideme stále dole, po hodine začne byť zostup dosť náročný. Terén je strmý až tak, že cítim stehná. Trochu sa aj šúcha na kameňoch. Klesáme cez 1000 metrov.
Po dvoch hodinách, na dne kaňonu nám pred mostíkom skontrolujú lístky a my načerpávame sily v tieni betónového múru. Cestou dole nás predbehli dvaja fešinovia, no pred riekou sa vyhulovali, tak sme ich znova dobehli. Ako tak relaxujeme prichádajú hordy trekerov. Tak sa zase vyberieme stúpať po druhej strane kaňonu. Chceme to dnes dotiahnuť do oázy na dne kaňonu, no chodník vedie až hore do dedín popri ceste. Cestou dohora uchmatneme z kaktusu figu, čo sa ukáže ako veľká chyba. Teda aspoň tá časť, keď som to robil holou rukou. Rozrezali sme ju nožíkom a pochutnali sme si na nej tak ako sa má, ale ruka, ktorú som použil na odtrhnutie figy je celá dopichaná jemnými ale nepríjemnými pichliačikmi. Asi je to lepšie robiť s rukavicou. Po chodníku chodia mulice s nákladom, tak sem tam býva aj nakladené. V jednom hovienku uvidím dvoch vysmiatych hovniválikov s perfektnou guličkou trusu. Mám z toho veľkú radosť, lebo už som videl kopec hovien, ale hovniválov s peknou guľkou už veru dávno nie. V obci, hneď na konci chodníka chcú za pivo 10Sol. Odchytí nás babka, čo ponúka pivo za 8 a aj ubytko a 8 na hlavu. Prevedie nas cez dvor, kde má neskutočne veľa morských prasiat v klietkach. Tie keď nás zbadajú tak začnú veselo pískať. Vydržíme ešte 5 minút a kupujeme pivko za 6Sol. Poviem si, že nebudem nosiť vodu za 6Sol, ale risknem to a kúpim ju v druhej dedine. V druhej sme šli po hlavnej ceste, čo dedinu obchádzala, tak sme museli zísť poza kostol na starú cestu stredom dedinky. Pivo tu stále stálo 6Sol, ale voda už bola za 7ku. Tak sme ju aj tak kúpili, lebo dole v oáze má byť ešte drahšia. Zobrali sme si aj tri rôzne sladkosti, keby nám náhodou dôjde energia. Babka nám dala okoštovať aj na slnku sušené ovocie, ktoré chutilo ako kyslé jablká.
Z dedinu už len hodinu a pol klesáme do našej vysnívanej oázy. Tá naozaj vyzerá na dne kaňonu ako oáza v púšti. Zelený ostrovček je posiaty bazénmi a chatkami. Zchádzame okolo Inkských terás a už toho máme celkom dosť.
Dole zapadneme do prvého hotela. Za 30ku máme bazén, vlastnú chatku, elektriku a teplú vodu. Za 20PEN si ešte objednáme večeru. Rýchlo sa šibneme do vody – kým je ešte svetlo a ako tak teplo. Voda je dosť studená, tak musíme plávať. Znova začnú lietať kondory, tak ich chvíľu pozorujeme z bazéna. Strašne dobre nám padne veľká kamenná sprcha s horúcou vodou.
Udržiavanou záhradou plnou kvetov, papájí a banánovníkov sa šíri omamná vôňa durmanu. Je to veľmi pekné miesto.
Na večeru dostaneme polievku, špagety s červenou omáčkou a šialku čaju. Učerpaní zaspávame ako miminká, i keď sa to všade hemží kadejakou chrobačou háveďou.

D108: 2015/03/28 Cabanaconde → Arequipa
Systematickou ignoráciou budíka sa riadne sa vydrichmeme. Včera nás šéfko ukecal, že hore sme za 3 hodky, tak sme mu uverili a myslíme si, že máme dosť času. To bola zásadná chyba. Zdĺhavý a únavný výšlap sa zmenil na 4hodinové trápenie. Zo začiatku, kým sme boli ešte nízko, 2200mnm sme sa cítili vyspatí – plní energie. Okolo 3000mnm nám už dochádzal dych, pieklo nás vysoké slnko a sranda sa vyparila ako prd vo vetre. Pod hranou kaňonu oddychujeme každých pár krokov. Na vrchole sa ešte 20 minút približujeme do dediny. Do odchodu busu máme 45minút a to sme ešte neobedovali.
Najeme sa tam, kde sme večerali a šuchneme sa nenápadne do busu, aby nás nezbadala tá koza zo scénky s lístkami. Na toalete, kam sa K vybrala, ale predáva lístky práve naša koza. Nakoniec si nás predsa len vymákne v buse. Nabehne aj s oranžovým fešákom a ten nám trpezlivo vysvetľuje, že síce nemusíme druhý krát platiť za lístok, ale za smiešy 30%ný poplatok si ich musíme prebookovať. Zaplatíme teda pred koncom cesty dvakrát 5Sol a dostanem rukou vypísané lístky. Ako prechádzame náhornými plošinami 4500mnm, je aj v buse celkom zima.
Rozzúrený MHD bus zo stanice nás hodí pár blokov od hlavného námestia. Sme radi, že šofér stojí na brzde kým sme von a neskončíme ako chudák s rozplesknutou tortou. Šlapeme cez mesto plné víkenďákov, kupujeme lokálne olivy a zapadneme na brut drahú pizzu s purpurovým drinkom, čo síce vyzerá ako sangria ale je to domáca čiča morada. Veľmi sa tešíme sa na pizzu v PD, konkrétne Pepperoni. Taktiež ako si spravíme vlastnú. Nie je to tu moc veľká sláva a je to aj riadne drahé jedlo. Často zrovnateľne ak nie drahšie ako stejky.
Potom sa dobíjame cez spodnú bránu do našej turistickej uličky a do rezervovanej izby. Dnes v noci máme aj iných ubytovaných v dome.

D109: 2015/03/29 Arequipa
Nemáme pitnú vodu, je skoro a nechce sa nám hľadať otvorený obchod tak celé ráno varíme vodu do všetkých nádob čo máme. Potom zbehnem do Vea na ranné croisantíky. Raňajkujeme a okolo nášho okna chodia turisti a fotia si náš dom. Cítime sa ako keď sme bývali hostely s integrovaným bordelom v Amsterdame. Tiež ma tam bohvie z akého dôvodu obdivovali turisti, keď som sedel v okne, kým som večer neodhalil, že vedľa mňa je okno sporo odetých dievok.
Dnes je otvorená katedrála. Pobehuje tam feši z vysokou čiapkou a paličkou zakrútenou na konci. Je síce zákaz turistikovať počas bohoslužieb, ale sú tam také masy, že si nás nikto nevšíma. Všetci zvierajú v rukách kríže z palmového lístia. Feši im ich teda asi posväcuje. Za opačným východom z kostola je megaturistická ulička posiata reštauráciami, barmi a suvenírovými obchodmi. Sadneme si pred jeden zavretý a vychutnávame čilské vínko. Obed máme parádny na terase nad námestím. Plnená zapekaná paprika a fajná sviečková z alpaky. Nad Katedrálou a týči majestátna dokonalá sopka Misti so zasneženým vrcholom. Sezóna na turistiku je ale až v máji. Nabudúce.
Kúpime ešte nejaké suveníry, no lístok na ranný bus nám nevedia predať. Ideme sa teda aspoň doraziť zmrzlinkou. Podarí sa mi vybrať parádne kombinácie. Kávová s kokosovou je úplne lahodná a guava s mangom sú každá páradne svieža, chutia ako naozajstné ovocie a dobre idú aj dokopy.