Cachi

D052: 2015/01/31 Salta: Cachi
06:30 sme viac menej nachystaní, no keďže bus zberá účastníkov po hoteli chápeme, že to môže chvíľu trvať kým príde po nás. Mám ešte čo robiť, tak behám hore dole po hosteli, aby som mal signál a sedel čo najbližšie ku vchodu.
Samozrejme, sprievodca príde, keď som v najlepšom.
Dnes robíme denný výlet do Cachi. Pôjdeme cez malebnú kebradu /Quebrada/ – údolie medzi dvoma pohoriami, potom cez národný park kaktusov a v maličkom mestečko v púšti si pozrieme kostolík postavený z kaktusov.
Sprievodca nás odvedie za roh, do mikrobusu. Bus je ešte poloprázdny, tak si vyberáme strategické miesto, kde si budem môcť zmestiť nohy. Ideme v Mercedes vane v mikrobusovej úprave a miesta tu veru moc nie je. Ani sa plecami s K vedľa seba moc nevmestíme. Nevyzerá byť moc dobré počasie. Vozíme sa po meste, zapĺňame bus a keď už to vyzerá, že ideme z mesta von a budeme mať trochu miesta vzadu veľa nás, zastavíme na veľkej mimoúrovňovej kruháčovej križovatke a naložíme posledných štyroch pasažierov.
Robíme si maté zájazdy ako profíci (domáci vedľa nás). Sprievodca nám oznámi, že bude ešte jedna technická zastávka, kde si môžeme kúpiť cukríky a kokové lístky. Pôjdeme totiž do výšky cez 3000mnm a účinné látky v lístkoch pomáhajú telu vyrovnávať sa s pôsobením nadmorskej výšky.
Kúpim nám teda medialuny a pýtam sa na tie lístky, že ako sa to používa. Odkážu ma na sprievodcu, nie som si celkom istý, čo tým myslia, tak idem bez lístkov do busu. Tam ale vidím, že väčšina ľudí kúpila alebo vytiahla vlastné pytlíky so sušenými lístkami, a Katka ma pošle späť do obchodu, tak kupujem dávku pre dvoch za 30ARS. Domáci majú zelené sáčočky, my máme priesvitný s potlačou rúk držiacich priehrštie čerstvých listov. Sušené lístky sú ako keby vylisované z herbára, úplne ploché a dosť pripomínajú bobkový list. Len sú asi trochu menšie.
Keď všetci nastúpia sprievodca vytiahne svoju sexi kabelku/peňaženku z kapibarej kože s monogramom, ktorú som si už všimol predtým na jeho sedadle a poď ho rozdávať kokové lístky tým, čo nemajú. Zoberieme si aj keď máme, lebo chceme zistiť dávkovanie a hlavne spôsob aplikácie.
S radosťou nám ukáže ako si máme lístky naukladať pekne na seba aby lícovali, potom ich zrolovať a vložiť si ich medzi spodné zuby a líce. Tak tak aj spravíme a čakáme čo bude. Práve sme dopili maté, takže sme celkom prebratí a od lístkov si tam moc nesľubujem. Po pár minútach cítim nie nepríjemnú chuť uvoľňujúcu sa z listov. Niektoré tóny naozaj pripomínajú coca colu, no kedysi to asi muselo chutiť dosť inak. Začnem sa cítiť prebudený, s čistou hlavou. Necítim žiadne tŕpnutie hrdla ako hovorí Katka. Cítim sa mierne euforicky a začneme sa s Katkou vykecávať. Myslím, že to fičí. Mám z toho dobrý pocit. A súdiac podľa dávkovania, máme toho tak na týždeň a to sa tomu budeme musieť aktívne venovať – aspoň dva krát denne.
K príjemnému pocitu prospieva aj to, že sme už v údolí a cikcakujeme po strmej nespevnenej ceste hore. Máme krásne výhľady, občas vykukne slniečko a priesvieti už aj tak pekný výhľad. A taktiež sme nesmierne happy, že nemusím šoférovať. Tento trip by bolo najlepšie robiť na 4×4 a podľa možnosti aspoň dvaja šoféri. Cestou predbehneme zopár regulérnych busov, ktoré vraj stoja iba o euro dve menej ako náš výlet. Keď robíme niekde výhľadovú zastávku, tak nás zase busy predbehnú. Pekne vidno aj rozdiel medzi rental autami, ktoré idú strašne pomaly a staručkými Dáciami (ktoré tu volajú Renault a je ich tu požehnane).
Potom mi začne byť teplo. A cítim troche v hrudi, že maté s kokou asi nie je úplne ideálna kombinácia. I keď domáci vedľa nás to robili takisto. Ale asi majú lepší tréning. Od suseda som sa ešte naučil odhrýzať stopky z lístkov a ukladať ich na striedačku, že koniec na začiatok a potom zase začiatok na koniec, aby neboli všetky ex-stopky na jednej strane. Začal som to tak robiť, lebo ľavá strana sa mi zdá troche podráždená. Pri druhom pokuse cítim aj trochu tŕpnutia.
Keď sme už na vrchu hôr, vôjdeme do mrakov a všetky zástavky máme bez výhľadu. Na najvyššom mieste je kaplnka, kde podľa vzoru predchádzajucich návštevníkov nechávame zopár kokových lístkov ako obetu. Niektorí tam nechali aj cigarety a špaky a dokonca aj džemík a dulce de leche v jednoporciových baleniach.
Začneme klesať a nakoksovaný sprievodca, ktorý vypráva nonstop od kokovej zástavky nás upozorňuje na koniec hmly. Výjdeme z nej ako kúpajúci z vody. Za nami je hustá hmla-mraky, pred name slnečná krajina Pláň kaktusov. Po nekonečnej rovnej asfaltke ako z americkej Nevady vchádzame do kaldery vyhlásenej za národný park kaktusov. Kaktusy sa tu nevolajú kaktusy, ale sú to cardones. Latinsky sú to Trichocereus nevjemaký. Vyzerajú často ako ľudia. A jedna povesť hovorí, že Inkovia sa premenili na kaktusy. Zastaneme a fotíme sa s nimi. Je to naozaj magické. Na ďalšej zastávke máme výhľad na šesťtisíckové hory pred nami zahalené v oblakoch a stánky s karamelom z kozieho mlieka, rôznymi džemíkmi a koreninami. Pokračujeme ďalej a zastaneme vo vinárstve s vinicami v 2500mnm. V ich reštaurácii si vďaka nedorozumeniu dáme famózny obed s Paraguajskou dvojicou. Keďže sme mali nakúpené jedlo, chceli sme sme len okoštovať vínko z výšok v akých u nás končia voľne prístupné končiare Tatier. Bolo nám ale trápne dať si len fľašu vína, tak že si dame aj jedno turisticé menučko. Servírka nám nakoniec ale objednala ešte ďalšie hlavné jedlo, takže nakoniec sme si výborne pochutili. Katkine menu malo opečený kozí syr ako predjedlo a plnené kozľa ako hlavné jedlo. Ja som mal tradičný tekvicovo-mäsový gulášik zvaný locro.
Tak mi to veľmi chutilo, že som im nechal 10 percentný tip, aj keď si účtovali cuvert za malý chlebík.
Po fľaši fajného červeného sa zase cítime veľmi fajn, že nemusíme šoférovať. Po pár minútach dorazíme do mestečka Cachi. Je príšerne teplo, nedá sa ani chodiť po slnku. Pozrieme si pekný biely kostolík, ktorý je zvnútra zdobený, ale zkonštruovaný z kaktusového dreva. Brali sme so sebou kompík kvôli práci, tak zapadneme do prvej kaviarne na net a kávu. Vonku majú vtipný cenník. Že keď poviem iba kávu, ta je to za 22. Keď povieme „dobrý deň, kávu“, tak za 20 a keď povieme „dobrý deň, prosím si jednu kávu, tak je to za 18. Net trochu hapruje, ale nakoniec sa pripojíme a riešime problémy.
Cestou na bus sa ešte zastavíme na suveníry a dáme si hlt vína, ktoré sme si mysleli, že budeme mať čas dať v parku.
Frčíme späť, podriemkávame a okrem jednej zahmlenej vyhliadky a cikpauzy s lamamy, kde sa zase fotím s kaktusmi už nezastavujeme.
V meste nás vyložia pred dverami hostela, tam si unavení dáme salámu a kozí syr, ktorí sme nakúpili na prvej zástavke v oblakoch. Ja pracujem. Plánoval som ísť ešte meniť peniaze, nech nám to nevýjde na nedeľu kvôli kurzu, ale nedarí sa mi, tak zostaneme zaháknutí.