D042: 2015/01/21 Mendoza -> Cacheuta
Keďže nemáme žiaden telesný pohyb a ani záťaž, dnes ideme ráno na stanicu peši. Je to ani nie až tak príjemných 30min z hostela.
Celkom nás vystresuje, keď máme toho istého šoféra ako do hôr. Ešte aj vyrážame tým smerom. Preto sa radšej K ide spýtať, či naozaj ideme na termálne kupko.
Autobus nás berie do dedinky Cacheuta. Je to v horách bez vegetácie. Na horúcich prameňoch vybudovali veľké kupko s veľa bazénikmi, tobogánom a mrakmi grilov. Ako som už písal, Argentínci su veľký asadori – grilovači.
Vstupné je 90ARS a zariešim dokonca aj skrinku pre nás všetkých štyroch za 25ARS. Fernet Branca tu stojí 89ARS – v supermarket je za 83ARS, takže sme na dobrom mieste. Miesta v tieni sú už celkom vychytané, v griloch sa už pomaly začína kúriť. Nájdem si menej plný bazénik ale ešte nie úplne odpálený z tepla skúsim najprv vodu rukou. Je studená ako šľak. Je mi jasné, prečo tu nikto nie je. Tak sa nasáčkujeme medzi ostatných do teplej vody. Užívame si to a keď nám raňajky vytrávia zbehneme na lokálne pivko, ktoré je síce drahšie (pol litra za 30ARS) ale stojí za to. Papkáme suché olivy, čo som kúpil kilo za 65ARS pred vstupom na kupko a posrkávame pivo a maté. Adélu poštípe osa, tak chvíľku pobehuje hore, dole a do sprchy. Po pivku ešte využívame bazéniky, kým nás neúprosné slnko nevyženie z vody von. Dokonca nasadíme aj surferské tričká s dlhými rukávmi. Ešte sme ich na sebe nikdy nemali. Katke je zima a Adéle je teplo. Aj preto sa nám zle hľadá miesto na sedenie v tieni. Aj tak celkom prihoríme. Mne konkrétne zčervenejú stehná, ako sedíme za stolom.
Čakáme, že sa slnko skrotí, popíjame vínko a maté a pozeráme, kedy pôjde bus späť.
Na parkovisku je pekný chaos, prídu tri rovnaké busy, my sme naštastie v prvom. Cestou späť driemkame. Zo stanice ideme peši, zastavíme sa v Carrefoure na stejky. Tie nám pomôže pripraviť šéfkuchár Martin z Buenos Aires (BA). Reku, prečo sa niečo nepodučiť od majstra z mesta. Vobec nič s mäsom nerobí. Dá len olej na panvicu, prcne tam stejky a posolí ich. Máme lomo – sviečkovú.
Jeme ich s modrým syrom. Je to paráda, sú prekvapivo slané a suché. Viac mi vyhovujú – som zvyknutý na moje vlhkejšie – šťavňatejšie. Ale aspoň som sa naučil trik, keď je doma čerstvé mäso moc vlhké. Simon si nevie modrý syr vynachváliť. Pri palacinkách sa toho ešte bál, teraz to je ako chleba.
Ách Argentína. Najdrahšie mäso, sviečková za 10EUR kilo bolo na konci sveta, na juhu v Ushuaia. Tu je ešte lacnejšie, okolo 7EUR. Tu sa naozaj nedá byť vegetariánom. Dávame mäso aj každý deň. No veď nekúp to za takú cenu.
S kamarátmi Fernetom a Simonom pozeráme do noci telku. Popri tom ešte niečo robím, tak zostanem hore dokonca dlhšie ako Simon. Keď idem spať, nájdem na dverách nalepený nejaký papier. Bez rozmýšlania ho ztrhnem, hodím do koša a poriadne – nie ako Izrealci – zavriem za sebou dvere.
A to som nemal robiť.

D043: 2015/01/22 Mendoza
Keď sa mi chce nad ránom močiť a kľučka sa mi bezmocne zvŕta v hrsti vybavia sa mi záblesky posledného večera. Smutne v šere pozerám na onálepkovaný papier v koši a rozmýšlam, ako sa vyštím. Ako správny partizán nakoniec zneužijem 4.6Litrový demižónik s hrejivým pocitom, že mi ešte zostáva odhadom 4.1litra, kým nás vyslobodia. Toľko ani nemáme vody na pitie. Moje márne pokusy zobudia Katku, ktorá sa nebojácne, ako Don Quijote, pustí do boja s veternou kľučkou. Nie prekvapivo, jej výsledky sú zrovnateľné s mojimi. Na jej smolu však zneuctený demižónik nepripadá do úvahy. Chvíľu ešte hľadím do blížiaceho sa rána z okna na prvom poschodí, no žiadne riešenie našej prekérnej situácie sa nečrtá. Práve teraz musia všetci spať. Hajzli. No nič, K to musí nejako uspať. Pracujeme na spánku v nádeji, že ráno múdrejšie večera.
Naštasitie aj Adéle sa ráno chcelo ísť na záchod a tak neváhala a z firemného Apple telefónu vytočila recepciu, že sa nám kce ísť cikať. Dobehol Paul a vypustil nás von.
Dnes to ešte aj vyzerá na hnačku. Jediné čo ma napadá je voda z vodovodu, ktorou sme umývali poháre od piva, aby sme ich mohli použiť na víno.
Pôvodne sme chceli suchý obed, lebo máme dosť roboty a rozbité trávenie, no nakoniec ku 200g suchej šunky zoberiem u mäsiara na rohu ešte 850g stejkov, takže na obed sa s K a Simonom statočne nafutrujeme. Dávame k tomu gnoki s omáčkou z nového, fajne prerasteného modrého syra z mäsiarstva. Dojedám aj Katkine mäso, tak si musím ísť po obede trochu schrupnúť, taký som z toho odpálený. Dúfam len, že ma nikto nezavrie na izbe.

D044: 2015/01/23 Mendoza: Maipu
Dnes máme na pláne obec Maipu. Pre vinárov povinná zostava. Je to populárne na bicykli, ale Adéla moc bicyklom nefandí (asi potom ako sa zošuchla z nášho v Eibelstadte). Včera večer som ešte aj čítal na TA strašný príbeh ako sa Austrálčanovi rozpadol zajazdy bicykel a prišiel o predné dva zuby. Mrzuté. Pôvodme sme chceli už vypadnúť z Mendozy, ale Adéla sa pred odchodom do Santiaga už nechce moc presúvať a z Mendozy je cesta do Santiaga najlepšia. Tak sa po raňajkách vyberieme hľadať zastávku busu do Maipu. Prídeme aj do centra, kde si dám opraviť hodinky, Simon na svoje veľké zdesenie zistí, že pajzel menom Mníchov nemá s jeho milovaným Nemeckom nič spoločné a Adéla to zapichne na wécko v MeKesi. Keď už ju čakáme, ešte stále otrasený Simon nás ukecá na McZmrzku za 10Peso, a kým na ňu on s K čaká, ja ešte zoberiem Katke frapučíno za 25ARS. Dva doláre za celkom fajné frapučínko su ok. Aj zmrzka je fajná, ako inak v Argentíne, karamelová. Ideme okolo vekslákov na druhom rohu a po dvoch blokoch konečne dorazíme ku kiosku, kde predávajú karty do autobusov. Kúpime si jednu kartu a nabijeme rovno 40ARS. Cesta jedným smerom by mala byť za 5ARS. Presunieme sa pól bloku ďalej a čakáme na bus. Skoro všetky idú do Maipú, tak sadneme na prvý. Nevieme, či je správny, lebo je dosť prázdny. Ideme kus cez mesto, potom priemyselné zóny, potom asi nejaké iné mesto, potom aj mimo mesto a po vyše hodine vyhliadkovej jazdy nás šofér vyhodí blok od hlavného námesti v Maipú. Je príšerne teplo. Kde sú tie časy, keď sme prišli do Mendozy, celý deň bolo pod mrakom a teplota maximálne trápnych 30C?
Plazíme sa od tieňa ku tieňu, zháňame turistické info, lebo nikto nemá ani páru kam z konopí.
Na turistickom infe nám všetko ukážu, aj kade chodia busy. Vyberáme si olivovú farmu zadara a testovanie vína, tiež zadara. Reku radšej platiť 5ARS za bus, ako 70 za prehliadku zatuchnutej pivnice.
Na námestí su tri reštiky vedľa seba, tak si vyberieme tú strednú, dáme pizze a rezne a napcháme sa k smrti. V menu k rezňom je aj veliký pohár červeného vína. Všetkým okrem Adély je nám zle. Asi to bolo všetko pekne napráškované. Mne sa hlási hnačka, tak mám extra radosť. Ledva sa odplazím so Simonom do Kiosku cez rozpálene námestie, len aby sme sa mohli vrátiť späť po baby a ísť znovu cez námestie. Optimalizovaná log-log-logistikla v horúčavach. Bus nás vykladá na olivovej farme a s nami vystupuje aj zamestnankyňa. Že o pár minút otvárajú. Je o desať tri, tak hádam o tretej. Robím maté pre všetkých a venujem sa svojej hnačke – sám.
V továrni na olej sme ešte neboli, tak san a to teším ešte viac ako na víno. Po pól hodke čakania sa otvára brána a chlapík nás dvojjazyčne sprevádza po továrni. Je to celkom zaujímavé. Olivy sa melú aj s kôstkami, ktoré neovplyvnia chuť, potom sa táto pasta nanáša na drôtené disky, tie sa ukladajú na seba a lis ich dvíha dohora. Olej zteká dodola. Kvalita sa určuje podľa obsahu kyselín. Vo výlisku je ešte voda, ktorá sa musí odseparovať a kal, ktorý sa musí odfiltrovať.
Po prehliadke sa presúvame do obchodíku, kde koštujeme čisté a ochutené oleje, olivové pasty a pasty zo sušených rajčín. Továreň totižto aj suší ovocie a zeleninu. Na záver máme hrozienka. Je mi tak zle z obeda – hnačka tiež nepomáha, že kúsky chleba len požujem, aby som ochutnal olej a potom to diskrétne vyplujem do servítky a do koša.
Páčilo sa nám, ale butikové sklenené olejčeky nemajú v našej batožine miesto, tak si aspoň kúpime mydielko z olivového oleja za 30ARS.
Preventívne zbehnem na WC a ideme na bus do Bodegy na vínko. Teplo je na zomretie. Schovávame sa v tieni a čakáme. Našťastie nie dlho. Bus nás vyhodí na dva bloky od Bodegy. Oproti vchodu do mega veľkého vinárstva je obchodík, kde si kúpime vodu a kolu na uhasenie smädu. Všetko vypijeme.
Už predtým som hovoril K, že by som najradšej zrušil tú dnešnú grilovačku, čo sme plánovali celý týždeň. Pri pití ľadových nápojov to hovorí aj Simon. K mu povie to isté čo mne. Už je to dohodnuté, ľudia sú napozývaní, musíme sa vzmužiť, snáď sa nám do večera polepší.
Je 17:00, máme super časovanie. Stíhame všetko, teraz je to akurát posledná prehliadka bodegy. Pripájame sa ku skupine turistov ktorá na prehliadku akurát vychádza z reštaurácie.
Vinárstvo je velikánske. Takú mega produkciu, čo zoberie naraz 5 náklaďakov s hroznom som ešte nevidel. Zrejúce sudy majú kapacitu do 375 hektolitrov.
Na záver máme v podzemí reštaurácie koštovku bieleho a červeného vína. Všetko zadarmo. Tak si kúpime aspoň fľašku šumivého. Nemajú už robené tradičnou metódou, ale za 61ARS (4.40EUR) máme fajné vínko pripravené talianskou metódou charmat.
V duchu super časovania pobehneme kúsoch a chytíme si v strede bloku minibus do Mendozy. Podriemkame a sme späť. Adéla si ide kupovať lístok na bus a my so Simonom máme ísť kúpiť mäso na gril. Cestou z hôr nám praskla mydelnička a vypadáva z nej cez dieru mydlo, tak sme sa zastavili v plastovom obchode, kde som kupoval termosku. Po krátkej pantomíme sa jeden z predavačov za pokladňou hlboko zamyslí a povie jamboniera – mydelnička a odvedie nás do sekcie s hľadaným tovarom. Majú pomerne široký výber, a cena je oveľa lepšia ako u nás v DM, zkade bola drahá pokazená mydelnička. Zo Simona si decká v sprche robili srandu, že chlapi nepoužívajú tekuté mydlo, a kúpil si teda mydelníčku tiež. Žltú. To si teda podľa mňa moc nepomohol. To sa už mohol kľudne zostať mydliť tekutým mydielkom.
V rámci trávenia ho ukecám na zastávku na špeci pivo. Chlapík to čapuje veľmi dlho, a nie je to moc vyladené. Príde mi take surové, domácke. Ale udatne ho posrkávame, aspoň cena sedí s bežnými priemyselnými pivami. Každú chvíľu čakám, že sa ukážu baby zo supermarketu, ale oni nič. Až keď už dopíjame objavia sa v diaľke. Posedíme chvíľu a ideme spolu ďalej. Na začiatku našej ulice je veľké vínovnictvo, kde po dohode so SImonom zapadneme na demižón červeného ku grilu. Baby zapadnú vedľa na plavky. Predavač nám odporučí ich vlastné Červené za 65ARS. Chvíľu čakáme, kým Adéla zaplatí plavky a všetci štyria ideme na mäso. Pred dverami do mäsiarstva sa ale milá Adéla zháči, zoberie mi jednu igelitku nákupu a dnu ideme len traja.
Pablo nám už v stredu napísal zoznam odporúčaného mäsa a tak, že asi 500g (minimálne) máme kúpiť na hlavu. Tak bereme kilo a pol rebier a po pol kile dvoch rôznych mies. Zvonka ešte berieme dve vrecká dreva do grilu. Ako tak vychádzame von objavia sa ďaľší ľudia z hostela, že oni idú tiež nakupovať. Pekne, tak to bude klasická akcia, nie že traja mäsožrúti, Adéla a Pablo.
Drevo preberá buznička Martin a s našim slnečnicovým olejom poďho rozpútať oheň. Mäska sa ujme šéfkuchár Martin a keď je hotová pahreba, fukne to všetko na mrežu. Katka donesie zeleninu pre Adélu, no tá pri pohľade na kvantum mäsa začne strečkovať a nechce zeleninu z mreže kde bolo mäso. Tak jej K pomôže so šalátom a A sa porúča do postele.
Na jej podpichnutie ešte riešim dvere, aby sme sa nezavreli a výdane ich polepím samolepkami, takže jazýček nemôže zapadnúť do rámu. Pre istotu ale idem povedať Mercedes, či o tom vie. Asi nie som úplne v pohode, lebo po chvíli príde, že zohnala kľúčiara za 200ARS, čo je ochotný prísť. A aká je to absurdná suma. Keď to maník za 15minút spraví, naženie ho ešte na izbu #3, nech si tie dve stovky odmaká.
Pozeráme ako sa čo robí, posrkávame fernet a snažíme sa splynúť. K ešte chystá Adélinu zeleninu. Hubky, tekvicu, zemiaky, paprika, do ktorej dá Martin vajce.
My sme síce chceli večerať o siedmej, Pablo nás zklepal na desiatu ale mäso bolo až po jedenástej. Naštastie nás nakoniec bolo 15, takže sa skoro všeko pojedlo. Mali sme príjemný zážitok. Po jedle sa ich baby dvihli a šli umyť riad. Posrkávali sme fernet a sledovali zábavu. Martin nám vyprával o jedle. Našťastie sme boli dosť nafutrovaní, ale aj tak mi miestami slinky ucvrkávali. Hovoril, že nevie odolať pizzy, a jeho najobľúbenejšia je dvojvrstvová. Pizza so syrom a pizza s cibuľou na sebe. Cibuľovú sme mali na konci sveta a bola fajná. A aj mozarelové tu bývajú fajn. Musí to byť riadna futrovačka.
K Simonovi sa dostane akési pivo, tak ním zapíja fernet a začína sa mi zdať celkom veselučký. Keď sa ku chlápkovi vedľa mňa dostane joint, Simon sa nervózne postaví, zoberie si pohár s pivom a sadne si do cesty jointu. Medzi mňa a joint, po mojej ľavici. Jointík sa ale presťahuje do stojacieho kruhu po mojej pravici (sedím) na rohu). Simon skočí na WC a pri návrate zgrajchne zo svojho miesta druhé pivo a pristaví sa ku jointovému kruhu. Domáci mu vysvetľujú, čo to vlastne je a on si nebojácne a na veľké ich potešenie dúchne.
Potom si všetci posadajú a robia si srandu zo Simonovho veku. Že či s nimi vôbec môže ísť na diskotéku. My to balíme okolo druhej a oni ešte stale hovoria o didžine.

D045: 2015/01/24 Mendoza
K sa v noci budí ako chlapci z BA pobádajú Simona nech už ide na tancovačku. Ráno sa prebudí ako ho fotia v posteli. Prišli ho skontrolovať, či dorazil z megabálu živý a zdravý. Potom ešte vidí v sprche jeho mokré slipy a tekuté mydielko. Neviem ako vedela, že sú jeho, do prčíc?
Raňajkujeme a pracujeme. Sračka nás už nebaví, nepomohlo jej ani polkila mäsa, tak dávame tabletu z Indie. Po polhodke máme obaja pocit, že je to ok. Ďakujeme Synálik. A pre ostatných – neberte antibiotiká hneď pri prvých príznakoch. Vraj to môže spôsobiť rezistentné kmene, ktoré budete nosiť až pol roka v sebe a možno aj niekoho nakazíte. I keď neviem ako . To boli slová z googla, neberiem zodpovednosť za smrteľnú dehydratáciu. Tento deň už na dlhú potrebu nejdeme.
Adéla zajtra ide do Čile, tak dnes nakupuje suveníry a Simon nie je medzi živými. Po včerajšej noci je nepojazdný, vyzerá chudák, že má opicu. Nie je s ním moc do reči. Len sa tak spolu s vankúšmi povaľuje po gaučoch.
Dlho sme neboli mimo hotela, tak si aspoň trochu s Katkou vybehneme von. Chystáme slávnostnú rozlúčkovú večeru pre Adélu.

D046: 2015/01/25 Mendoza
A vstáva prekliato zavčasu. Simon a ani ja nie sme v stave vstať s ňou, tak ju vyprevádza iba Katka. Tá ju po sprche na prebratie a poslednej media lune (argentínska verzia croisantu) naloží do taxana a ľahne si spať.
Pre nás dvoch so Simonom už medialuny nie sú. Hneď mi bolo divné, že som pri rannom močení necítil omamnú vôňu pečených croisantíkov. Vôňu, pri ktorej som musel rozmýšľať trikrát, či sa vycikám, či zbehnem dole jednu uchmatnúť a či ešte vôbec pojdem spať, alebo sa len budem tešiť v posteli do siedmej, kedy začínajú raňajky. No nič, úroveň upadá, budeme musieť vypadnúť.
Na obed, teraz už bez vegetariána medzi nami, zbehnem do mäsiarstva tesne predtým ako ho zazvrú, že reku ku pečenej zelenine čo zostala po Adéle prihodíme do rúry aj nejaké to mäsko. Tak som to zadal mäsiarovi, ten mi odfikol pol kila mäsa a ja som si vypýtal ešte kilečko bravčových rebier. Pečenie sa Katke vydarilo na výbornú a na obed si so Simonom dávame famózne rebrá a pečenú zeleninku. Jediné čo tu chýba je kyslá kapustička. Ale človek asi nemôže mať všetko.
Naháňame sa s vracaním fliaš, demižónov a kupovaním lístkov. Na stanici dostávame 3 rôzne ceny, nakoniec dostávame študentskú zľavu, ale iba na mňa. V zmrzlinárni si dávame cestou zo stanice batido – dva kopčeky zmrzky rozmixované s mliekom. Máme nejaké kupóny na zľavu z CarreFouru, tak nakupujeme malý fernet na cestu a pomelový vermut drink v plechovke. Plechovku vykoštujeme v parku – je to celkom zaujímavé. Fernet poputuje do chladničky.
Na večeru sme ešte stále napchatí rebrami od obeda, tak chceme iba niečo ľahké. Katka volím Picadas = studené misy. V praxi to znamená, že urobí misy pre 6-8 ľudí a my dojedáme a dopíjame všetko s našimi príjemnými lokálnymi.
Mercedesin puntík Poker hádže očkami a robí hrozné zvuky, tento pes je omyl prírody. Odkedy som ho na obed tajne kŕmil rebrami – samo že bez mäsa – má ma celkom rád.
Keď si ho nakoniec vyzdvihne sestra od Mercedes, možno sa volá Benz, to sme nikdy nezistili a odkráča na paličkových nohách s vypučeným ukňučaným Pokerom domov, je nám za ním celkom smutno. Aby jedla náhodou nebolo málo, pripraví ešte Katka omeletu so zeleným hráškom.
Namotávam Simona na Venezuelu, ukazujem mu fotky a vyprávame zážitky. Máme tam aj chlápka z Caracasu, tak ten nám ešte dáva extra tipy na nasledujúcu návštevu. Krátko po polnoci sa porúčame do postele, hviezda Simon, žiari ďalej.

D047: 2015/01/26 Mendoza
Budíme sa v nádeji na posledné medialuny, no nie sú. Ani ma to až tak neprekvapuje, no K mala pocit, že jej to včera večer sľúbili. Asi Poker. Nevedel som si predstaviť, kde v nedeľu večer zoženú mrazené medialuny.
Službu má Tučko v zle nálade. Lúčime sa s lokálnymi, Simon nás vkladá do taxana a fičíme na stanicu na bus snov.
Ten tam nie je…. tak si aspoň kupujeme nejaké to pečivko na cestu a dopíjame biele víno, čo bolo otvorené v chladničke.
Čakáme a čakáme a nakoniec vyrážame 45 minútovým meškaním. Dnes som prvý krát tipol nakladača batohov do busu. Pomohlo aj to, že som videl, ako sa z neho lial pot.
Jeme, vypijeme šumivé vínko z Maipú, spíme, pozeráme telku. Cesta ubieha, občas aj výdatne prší. Potom už prší drsne. Až tak, že kvapká z ventilátora na sedačku pred nami. Keď zistíme, že Katkine tenisky sú mokré a ruxak s notebookom, nie sme nadšení a chápeme, prečo sí ti pred nami odsadli. Skúšam sedadlá úplne vzadu, no tam je mokrá podlaha tiež. Premočený notebukový ruxsak dávame nad hlavy, brať si náhradné ponožky do busu nás nenapadlo.
Vedľa nás sedí veselý mikro spolucestujúci, ktorého úspešne naučíme žmurkať…
Pravda je taká, že je akurát tak schopný prižmúriť obe oči naraz. Žmurkaním by som to ešte nenazýval. Noc je celkom ok, no Katke chýbajú suché nohy.