D001: 17.10.2017 PD → Brno → Praha
Akoby zázrakom sa nám podarilo vymotať z bytu predčasne a na stanici sme 20 minút pred odchodom busu. Lístky máme kúpené cez internet a teplomer ukazuje mrazivých 8C. Páperky sme nechali doma, aby nám v Karibiku nesplesniveli a chladné ráno sa preto rozhodneme stráviť v kaviarni UP na stanici. Vyzerá to na frenčajz nadnárodnej spoločnosti a chlapík nás ukecá na menúčko. Za pomarančový džús navyše k našej pôvodnej objednávke tak priplácame 10centov. Espresso machiato je síce skoro také veľké ako kapučíno, ale dáme to. Kofeín nás prehreje a v bundičkách zvládneme aj vyše 10 minútové meškanie autobusu.
V TN máme „minimálne 5 minútovú prestávku“. Vyberiem sa za dedkom, ktorý sa čosi pýtal šoféra – v nádeji, že ide na WC. Moja nádej sa rozplynie, keď končím na informáciách. Rozmrzený sa preto poberiem do krčmy, že keď už mám platiť za WC, aspoň si k tomu zabalím posledného slovenského lahváča. Nepremyslene otvoreného lahváča sa pokúšam diskrétne schovať v bundičke – aby šofér nepindal. Trochu ma zarazí, že obe dvere na buse sú zavreté. Vyzerá to, že čakali už len na mňa. Nemyslím si, že to celé trvalo viac ako 5 minút. Brno nás čaká celé v slnečnom šate. Obed s Cmarom sme vďaka meškaniu nestihli, ale aspoň sme mu doviezli šampanské a on nás hodí k Denise na Žltý kopec. Z tade berieme trolejbus (25) na Mendlák a osviežime sa Drakom a Krušovickým mázom (40) na terase Starobrna. Máme šťastie a na kávu vymákneme aj Fana, ktorý práve kuje pytle na vianočnú sezónu v cukrárni Tutti Fruti.
Z Mendláka pokračujeme šalinou na stanicu a cez podchody sa dostávame k predajni lístkov na Žltý bus do Prahy. Pani nám predá lístok o hodinu, ktorý je lacnejší a mali by sme prísť na Florenz tak isto ako busom o polhodinu.
Za tú hodku stíhame supiš tatarák (159) a hermelín (59) u Vlka k tomu obzeráme dovolenkovo vyzerajúce húfy pešiakov na električkovej promenáde.
Na diaľnici je zápcha, tak ju dvakrát obchádzame pomimo a za 35minútové meškanie dostávame refund vo výške 25% cestovného (90).
Metrom sa na nesprávne lístky zvezieme na Radkovu zastávku metra – IP Pavlova. Jeho štrvť – Vinohrady je posiata krčmami a rôznymi podnikmi. Na každom rohu je niečo. Zapadneme do českej hipster krčmy, kde si pochutnám na mäkunkom rezníku z „divočáka“. Katkin daniel chutí ako nemecká napráškovaná omáčka. Pivá sú za 44.

D002: 18.10.2017 Praha → Brussels → Bávaro, Punta Cana
V noci sa budíme v strese, že sme zaspali ako K posledne do Houstonu, ale našťastie som mal len hodinky dole hlavou.
Ujo z Uberu nás unáša Prahou v hmle. Na letisku sme 1.5hod pred odletom, ale České aerolinky odbavujú viacero „červeno okých“ letov naraz a naša časová rezerva sa redukuje. Po začekovaní (kde pani dosť zaujímala finálna destinácia i keď sme pokračovali inou spoločnosťou) navštívime letiskovú Billu na raňajky (otvárajú ju 06:00).
Po poslednom českom pive z plechovky a kroasante zaspávame spánkom nevyspatých na voľných sedadlách CZA do Bruselu.
Tam si berieme batožinu z pásu a 5 hodín na letisku BXL utečie s nápojmi a jedlom zo supermarketu ako voda. Jediná príhoda čo stojí za zmienku je, že sme si kúpili jogurtík, aby sme mali kelímok na belgické pivo a keď som ho umyl a nalial pivo, tak milý kelímok začal presakovať. Jednoducho bol prasknutý a nechápem ako a kedy sa to stalo, lebo s jogurtom ešte prasknute nevyzeral. Musel som ísť teda ešte kúpiť jeden jogurt, tentokrát pre istotu sklenený. Takže sme mali dosť také jogurtové ráno. S pivom.
Pri checkine batožiny dostaneme 10 dolárové turistické karty zdarma, tak sme radi, že ich nemusíme kupovať pri prílete.
V Duty free kupujeme 1kg Leonidas praliniek. Menšie balenie našej obľúbenej značky nemajú.
TUI má nové lietadlá a ja mám prekvapivo dosť miesta na kolená. 10 hodín uletí ako nič. Spíme, jeme, zajedáme čokoládou a pozeráme filmy v telke.
Asi v polke letu príde K celkom vysatá zo záchodu. Ešte kým sedela na mise nechtiac lakťom stlačí tlačidlo splachovača – ten neváha a pricucne ju ku prkienku. Je z toho celkom paf. Aby to nenudilo dostane migrénu a následne na WC zlepšuje techniku zvracania. Na mieste mi potom referuje, že nechápe ako sa niekomu grcka zmestí do toho papierového pytlíka pred kolenami.
Teplo, vlhko a obľúbená španielčina nás vítajú v Punta Cana. Vystupujeme priamo na letiskovú plochu a v tieni lietadiel sa nám nezdá až tak horúco. Pohotovo ale zvliekame ponožky a odzipsovávame spodky nohavíc, kým čakáme na autobus. Ten nás povozí v rozzúrenej klíme okolo lietadla a vystupujeme ani nie 100m od miesta, kde sme nastupovali. Po pár neúspešných pokusoch v bankomatoch nakoniec berieme taxík za $25 do už buknutého ubytka na pláži. Ubytujeme sa a na pláž zoberieme vyvenčiť litrovku pivka Prezidente (140). 140DOP je zhruba 2.60EUR, čo je dosť za pivo z obchodu, ale tak to tu jednoducho chodí. Rovno ho otvoria a na hrdlo nastoknú dva plastové poháriky.
Na pláži je príjemne, pofukuje vetrík a keby neprídem z SK povedal by som aj, že v tielku je chladno. Pocitovo tak 26C. V Paname býva teplejšie. Pivo je ale ľadovo studené a chutí výborne.
Stmieva sa a kým dopijeme pivo už nám robia spoločnosť traja rozvášnení, rumom opojení Maďari. Dvaja sú z obce založenej Slovákmi, ktorých na juh poslala Mária Terézia. Aspoň teda v ich verzii. Vedeli ešte nejaké detské slovenské riekanky – i keď ich museli zopakovať viackrát, aby sme čo to pochopili. Tretí Maďar bol zase nemeckého pôvodu a bolo to na ňom aj vidieť.
Zčasu načas sa pristaví plážový sekuriťák, že či je všetko v poriadku – chaloši sú po týždni all inclusive nudy – rozhorúčení ako tri čili papričky. Ospevujú nám hotel, kde si možno medzi 09:00 a 18:00 zaplatiť all inclusive vstup za $60. Oni za ten čas podľa vlastných slov dali 8 koktejlov a 2 veľké jedlá.
Unavení sa s nimi lúčime. Podľa nášho času sú už 3 v noci. Ideme spať do klímy a využijeme aj plachtu.

D003: 19.10.2017 Bávaro, Punta Cana
Ráno na pláži pozorujeme zvláštne objekty akoby tanker vo vode. Vyzerá to byť betón v gumeno textilnom obale. Dobre, že sme sa nenechali Maďarmi ukecať na nočné plávanie.
Tie velikánske veci vo vode zjavne chránia pobrežie, ktoré je miestami dosť zerodované. Kusy bývalého múra sa povaľujú na pláži a časť skazy je obohnaný plotom z vrecoviny. Pred jedným takým plotom luxusného hotela popíjame Presidente. Včera nám akosi zachutil a po pohánke s pralinkami sa to akosi hodilo na pláž. Je len deväť hodín, no už celkom slušne pripeká i cez ľahko zatiahnutú oblohu. Idem sa schladiť do príjemne teplej vody, z ktorej nemám vôbec potrebu výjsť.
Idylku kazí ceremoniér z rezortu bľačiaci do mikrofónu. Evidentne si hostia jeho hotela vyžiadali, aby na nich hučal už hneď po raňajkách. Sám si neviem predstaviť ako by som si rád platil za debila, aby na mňa hučal hneď zrána, keď som rád, že som sa vyhrabal z postele, na rumový žalúdok si dal dve mastné vajcia a šiel si odgrgnúť na lehátko na pláži, kým ma slnko alebo pohyby čriev vyženú späť dovnútra – do mrazivého náručia klimatizácie. Takže majster ceremoniér dnes predáva pána Blacka. Pán Čierny je z Brazílie a už predtým sme si ho všimli, ako predcvičoval „kajpiríňu“ paničke v tangáčových plavkách. Podľa uvreštaného chlápka je tu na fitness týždeň, takže treba využiť každú minútu a učiť sa od Mr. Blacka čo sa dá.
Nechceme sa spáliť hneď prvý deň tak ideme radšej z pláže preč. Rozmýšľame nad zmenou ubytka, ale po krátkej prechádzke do vnútrozemia pochopíme, že online ceny sú výrazné nižšie a nemá zmysel hľadať niečo, čo nie je online.
Predlžujeme si teda noc v Yara. Na booking.com majú dnes za rovnakú cenu aj raňajky, tak to ukazujeme Xaviérovi a na zajtra to teda bude aj s raňajkami. Ubytko je v tzv. Aparthoteli – v komplexe s viacerými prevádzkovateľmi. V strede je bazén a okolo činžiačiky. Na poschodí sú dva byty s prenajímanými izbami. V našej izbe je klíma, no toaleta je spoločná ako aj spoločenské miestnosti a terasky/balkóniky.
Na obed riskneme reštauračne vyzerajúci podnik na rohu i keď vieme, že nám hrozí 28%ná prirážka – DPH a sprepitné. Menu del Dia je za 200 (3,76EUR) a väčšina ľudí si ho odnáša v polystyrénových nádobách v igelitkách. Sadneme si a čakáme čo bude. Podnik sa postupne zapĺňa – je akurát 12 miestneho času. My už máme 6 poobede. Ku vedľajšiemu stolu si sadnú štyria fešáci a chlapec sa pri objednávaní chytí za prsia. Chce ich – ale kuracie. My máme fritované domáce kura a chuletka – rezník bravčového aj s kosťou, mrte ryže, super fazuľa v rajčinách a čerstvý šalátik s limetami. Papkáme a obzeráme spolustravníkov. Obdivujeme sekuriťáka ako si zacvikne brokovnicu medzi nohy aby zaplatil a zgrajchol styrofómovú nádobu s jednom. Pochectávame sa na pajkovi, čo si doniesol banán a keď dostal jedlo na stôl ošúpal si ho a položil na tanier s jedlom.
Ľudia stále čakajú na bare, ale sedenie je už viac-menej zaplnené. Pod stolom sa nám prechádza mega chlpatá mačka a keď pochopí, že sme dojedli presunie sa ku Argentíncom opodiaľ. Vedľa reštiky je prázdny pozemok s rôzne starými banánovníkmi, kde si pobehuje sliepka ako keby sa nechumelilo.
Nie je ešte až tak horúco, tak ideme ešte omrknúť lokálny supermarket a ruský suvenírovo-rumový obchod. Nakoniec zapadneme v lokále na Prezidenta pod dohľadom Haitského nadháňača do obchodu. To sme ale nemali robiť, lebo nám nezostalo moc miesta na pralinky. Plán je, že ich treba zjesť čo najskôr, lebo nevieme, či prežijú transport teplom a či v nasledujúcej lokalite budeme mať chladničku.
Počas obednej siesty nastáva výmena zámku. Ležíme na posteli a čučíme, koľko ľudí sa mihne okolo. Nakoniec to ale klapne a nastáva večerná hora feliz (Happy Hour) s naším prvým rumíkom a suchými limetkami. Sadneme si na nevyužite vyzerajúci kus pláže a celý čas sledujeme boj nákladiaka na pláži. Ten bol zapadnutý v piesku už keď sme prišli a pomáhal mu sekuriťák od vedľajšieho hotela. Počas nášho turnusu sa asi 5 turistov pokúšalo náklaďák vyslobodiť. Niekto ho primäl k tomu, aby dvihol nákladnú vaňu. Už som čakal, že zafúka vietor a vyklopí celý náklaďák. Nestalo sa tak. Ku koncu som mal pocit, že chlápkovi sa na tej pláži asi páči a jednoducho stade nechce odísť.
Doma sa v kuchyni Malej spýtam, že kde je svetlo. Malá mi povie, že nie je svetlo, postaví sa ku nefunkčným vypínačom a preklikáva ich, aby som konečne pochopil, že v kuchyni svetlo jednoducho nie je. Je to naozaj fajn, že majú kuchynskú dosku z palec hrubej žuly, ale svetlo nefunguje.
Večeriame lokálnu špecialitu – mofongo na rušnom rohu u Chefa. Je to platanová kaša s „hovädzím“ mletým mäsom. Je to zaujímavé, cítim v tom potenciál a aj údenú bravčovinu. S Presidentom zo susediaceho obchodíku sa ale nemôže nič pokaziť.
Je dosť plno, tak si prisadne aj mladý lokálny randiaci párik.