D15: 2013/11/17 Siem Reap → Battambang
Zatiaľ čo K balí idem skúsiť štastie,či náhodou nie sú lístky na 10.30 bus do Battambangu. Včera nám hovorili na recepcii prvého hotela, že za $6 ide 10:30 ale treba sa deň dopredu objednať. Od 9:45 máme čakať v lobby, tak raňajkujeme v supermarkete, dnes si dávame aj lepok (decentné bagety) a kávu. Na dverách je písané, že káva je zadarmo k raňajkám, tak sa na to pýtam, teta dosť nechutne povie, že ak chceme tak nám spraví, ale že to už neplatí, že to budú musieť strhnúť. Príde nás zobrať minibus s nejakými španielmi, zastavíme sa ešte v jednom hoteli po ďaľší párik a vykladajú nás pred hotelom, kde čakáme na veľký bus. Ten nás prevezie na stanicu a tam nás rozdelia do viacerých busov na rôzne destinácie. Cestou sa zastavíme na obed, kúpime ananásik a banány a zjeme ryzu s ďumbierom a kosťami. Moc veľa mäsa tam teda nebolo. Je nám nejak divne od žalúdka, buď káva alebo lepok alebo oboje. Na stanici v Battambeng je riadna bitka o turistov a chaloši sú nás ochotni odviezť zadarmo do konkrétnych hotelov už od $3 alebo hocikde za $0.5. Sú ale moc doterní a je to len 600m, tak ideme peši. Hotel čo mal byť za $3 je za $5,tak behám hore dole ale nič lepšie nenájdem a v hoteli, kde sľubovali izbu za $3 aj s odvozom majú už len klímovú za $20. Bohvie, či niekedy mali aj tú za $3. Nakoniec bereme izbu za $5, pojem nejaké banány, možno mi len rýchlo trávi po bajkovačke a smerujeme na pivo, že nech sa nám popraví. Po čapovanom pivku na zatrávenia za 75c ideme na masáž. Robia nejaku špeci japonskú. Volá sa to Vidiace ruky a maséri vyzerajú dosť slepo (nič v zlom). K pošlú aby sa prezliekla, mňa si chlapík (s ktorým som už predtým diskutoval, keď som miesto objavil) omaká, že aký som vysoký (nedočiahne na mňa, domáci sa rehocú), dá ma na stôl a pýta, že či mám niekde problém a ako silno to chcem. Že či veľmi, reku, že hey, ža prípadne ak to bude moc tak poviem. A potom už to ide. Tak táto masáž sa dá len ťažko popísať. Chalan si ma tak podal, že som miestami mal pocit, že po skončení masáže vstanem a vzlietnem, potom zase, že sa zosypem ako panák z plastelíny, taký budem vláčny. Mačkal ma neskutočne rýchlo, skúšal také chvaty, že som aj parkrát myslel, že vstanem a jednu mu vlepím alebo požiadam o zjemnenie z veľmi silno na iba silno. Boli aj momenty, kedy som si želal, aby sa to nikdy neskočilo. Keď som už myslel, že je všetkému koniec, ešte si ma otočil a frčalo sa zpredu. Táto masáž sa mi zdala asi najdlhšia hodinovka, čo sme tu mali. Chalanko ma dokonca aj vyťahal za uši, až som sa cítil ako sopľavé decko. Mnoho tažko uchopiteľných a popísateľných pocitov a myšlienok sa mi prehnalo cez hlavu počas tých neuveriteľných 60minút. V jednom momente ma tak hnietol, že som si sám seba začal predstavovať ako pizzove cesto a jeho ako mega pizzamužíka. Spomenul som si aj na Tomb Raidera (ktorého sme pozerali kvôli Angkor Watu) ako sa tam hlavný špatňák nechával masírovať). No proste koniec. Zdalo sa mi, že zo šenskej sekcie som občas počuj zjajknutie a len som dúfal, že to nebola K. Na konci som sa cítil ako znovu zrodený, každému by som doprial takýto zážitok. Ako som šiel na WC, tak ma ešte slečinka ponúkla miskou jedla, z čoho som ale vyskúšal len jednu fazuľku, lebo som už potreboval ísť aj zvyšok vyzeral ako krabíky, ktoré som netušil ako jesť a ani som im to tam chudákom nechcel vyžierať. Chvíľu čakám na K kým skončí a sledujem malého divocha ako sa hrá s iPhonom. Aj si ma odfotí a ukazuje mi podexponované fotky. Je mi divné, že odkial má na takomto mieste iPhone, ale tá vec vyzerá dosť ojazdene, tak to s ním neriešim. Púšťa si na tom kadejaké divné videá, tak možno to má na učenie. V tom domasírujú vysokú kostnatú belošku, tak sa bleskurýchlo prezlečie a zoberie mlaďasovi mobil z hrsti. A → ha, takže to bol jej mobil. K končí, aj jej sa to veľmi ľúbilo ale dala si len silnú masáž, ja som mal veľmi silnú. Je čas jesť, zase raz. Vedľa hneď je podnik plný bielych a majú lákavo znejúce hambáče za $3, ale odoláme a zamierime pod stan, kde rodinka varí polievčičku pre domácich. Sedia tam už nejaké odfarbené baby, tak si prisadneme, nazbiera sa ešte zopár ďalších zákazníkov a všetci spoločne čakáme. Jedna z dcér krája bambusy a hádže kadečo do polievky, druhá jej pomáha a pomedzi to zachraňuje mobil, ktorý dúfam nebol v polievke (lebo vyzerá že fúkaním chce vysušiť baterku). Mama práve doniesla nejaké byliny, tak ich spolu pretrhávajú a čistia. Synáčik to všetko z opodiaľ sleduje, nejako výraznejšie sa nezapája. Polievka je zaujímavá, neviem prečo (keď sme chceli jesť žaby a špekulovali nad cvrčkami) sa nám slimáky v polievke zdajú odpudivé. Asi preto, že sme ich cestou zo stanice videli čistiť za plný sud? Možno preto, že som celý proces sledoval sa mi to zdá trošku nedovarené. Bambusík je polosurový, tekutina vodová, ale po dostatočnej dávke štiplavej papriky sa to dá zjesť. Stále máme v merku hamburger, ale chceme dokončiť trasu ulicou, že čo ešte objavíme. Podnik zvaný dymiaci hrnec je K známy z LP svojimi kurzami varenia, tak sa zastavíme, že čo dobrého majú. Dáme si konvičku jazmínového čaju a zeleninový amok (khmérske kari). Platíme $3 a ideme spokojní domov. Net moc nejde, priamo vôbec, tak K robí gramatické korektúry na blogu a ja čítam neprečítané emaily, zčasu načas v trenkách vybehnúc na chodbu chytať signál. V noci je seriózna zima. Po prvý krát za 14 dní spím v tričku.

D16: 2013/11/18 Battambang
Ráno sa nevieme zobudiť. Sme po tej masáži dolámaní ako by nás prešiel parný valec. Dnes ju asi nedáme, ale skúsime sa trošku rozhýbať v lokálnej posilke za 1500R ($0.38). Dojedáme banány a sťahujeme do hotela Tomato, kde je izba za iba $3 a prísľub lepšieho internetu. Ten sa zatiaľ žial nenaplnil. Trošku sa im s tým pohrám. Net ako taký ide keď sa pripojím káblom ale wifi má problémy. Obe zariadenia sú položené na sebe a pekne rozhorúčené. Wifinu vypnem, že nech sa to ochladí a chvíľu robím na stojáka pripojený priamo k DSL modemu. Keď sa mi už nechce stáť, zapnem wifi a vyložím ho na televízor. Pripojím sa, ale net nejde. Tak si nastavím vlastnú IP, lebo mi očividne žiadnu nepridelilo a fachá to. No super, aspoň sa nám tam nikto nebude pripájať. Na vietnamskú ambasádu je už neskoro, lebo majú dve hodky obednú prestávku, tak si idem zacvičiť do posilky za rohom. Cestou na mňa strašne brechajú dva bláznivé psy, až mám chuť im jednu plesknúť fľašou s vodou. V posilke nikto nie je, zaplatím 1500R ($ 0.375) a idem do toho. Spotený som jak prasa a to som sa začal len rozvičovať. No pekne. Stroje su malé, musím si ich poskúšať, že do ktorých sa zmestím, zrkadlá nízko a činky len tak porozhadzované bez stojanov. Neskôr sa pridá starší pán bez trička a potom feši v tesilákoch bez košele a so štyrmi mobilmi cez ktoré stále volá. Ku koncu zo mňa tečie a nahrnie sa tam banda deciek. Po sprche na izbe som taký zdemolovaný, že sa mi ani nechce ísť na ambasádu. Víza ale treba, tak bereme vodu a poď ho na to. Chceme ísť popri rieke no cestou narazíme na kaviareň, tak sa trochu zamotkáme. Dávame si decentné espresso a výbornú kambodžskú ľadovú kávu. Aj na hoteli robia dobrú, niečím to strihnú, asi palmovým cukrom a kokosom. Začínam trochu chápať, že načo sú v niektorých kaviarňach tie Monin sirupčeky. Keď je biedna káva, tak sa to zahladí hentým. Môj šéf si zase dáva fajné holandské kakao do kávy. Je to fejk, ale je to dobré. Na poschodí prebieha cupping. Päť ľudí koštuje lyžičkami kávu z troch šáločiek. Treba nám ale ísť, lebo nám to úplne zavrú a tak pokračujeme ďalej, smer Vietnamská ambasáda. Tam už dvojtýždňové víza za $35 nemajú, ale majú len mesačné za $60. Skoro ma ceklo.To sú neuveriteľní zdierači. Tak Thajci to vedia zadara, ešte aj Kambodžania vedia za $20 spraviť víza na hranici a títo chcú toľké prachy a ešte si aj nechajú naše pasy do zajtra. Som zvedavý ako nám žičajú motorku bez nich. Rozčarovaní ideme naspäť inou cestou, zastavíme sa v chráme, kde sa pustíme do reči s mníchom. Ten tam býva a študuje na miestnej univerzite. Rozhorčuje sa, ako mu krajinu rozpredávajú Vietnamcom a Číňanom. Utešujeme ho, že aj u nás to nie je žiadna sláva. Pravdou ale je, ze v najväčšej diere (PD) máme aspoň kanalizáciu namiesto kaluží a blata na kraji cesty a chodníky bez stromov v ich strede a aj bez stánkov a áut čo ich blokujú. Priemerná mzda je možno 10x vyššia, ale aj výdavky. No nič balíme to a na najbližšom rohu si konečné dávame vysnené žaby – pár za 5000R. A… asi sme to nemali robiť. Stehienka sú fajn, chutia ako grilované kura, ale brucho je plnené nejakou ďumbierom chutiacou zmesou, ktorá praská medzi zubami. Dúfam, že tam tí syčáci nenamleli kostičky z tých chuderiek žiab. Je nám z toho nejako divno, K svoju ani nedoje. Ideme rovno na pivo. Cestou sa ešte zastavíme v Gecko kafe, rezervovať si moped na zajtra a preveriť, či nám to žičnú aj na K vodičák. A konečne zalievame žaby pivom. Majú happy hour, všetko za dolár, aj vraj pol liter piva (nezdá sa mi) aj žltý ale chutný pastis. Ku druhej runde si objedávame hambáč, že nech to tú žabu zatlačí smerom k východu. Fašírka je fajná i keď dosť malá. Na hoteli je internet vypnutý a zase naaranžovaný (uprataný vo vežičke) na sebe. Necháme si to zapnúť ale nejde to. Tak si dávame filmový večer, lebo offline roboty moc nemám.

D17: 2013/11/19 Battambang
Po raňajkách (omeletke a parádnej káve so salkom) si ideme požičať skúter. Chalan ma chce vidieť, tak skackám na mopedíku po najbližšiu križovatku, tam dlho čakám na príležitosť otočiť to a vraciam sa víťazoslávne späť. Jeho to medzitým aj prestalo baviť, dáva nám prilby a sbohom. Za motorku máme aj tak zodpovednosť $900. Tak hádam to nerozbijeme. Ideme si zobrať vietnamské víza. K ide po ne a ja zatiaľ dotankujem 2 litre normal za $2 na benzínke oproti ambasáde. Chaloši jej asi nechceli veriť, tak sa išli pozrieť von, že či ju tam fakt čakám. Akurát som priparkoval od benzínky. Ide nám to celkom fajn, len podraďovanie trochu skáče. Musím to nechávať viac spomaliť, kým podradím. Je to poloautomat a nezdochýna to. Ani sa moc nestratíme, len si trošku nadbehneme, lebo nevidíme z cesty cestičku na jediný kopec široko ďaleko (Phnom Sampov). Je to celkom scénické. Úplne plochá krajina, všade mokrade → ryžové polia a zrazu vápencový útes ako z mora. Na ňom chrámiky a veľký Budhova hlava (na vysekanie celého Budhu nevyšli že vraj prachy). Tak sa kúsok vrátime, tam chcú od nás 1000R za parkovanie, aj keď ideme na kopec na motorke a $3 vstupné na kopec. No pekne. Motorečka nevládze, tak musí K 2x za jazdy zoskakovať, čo jej trochu ztažujú indické gate, ktoré sa zasekavajú o držadlá vzadu. Na vrchu kopca je veľa malých chrámikov, parádny výhľad a jaskyňa. Pobeháme, pofotíme a poďho do jaskyne zabíjania (killing cave). Sú síce nejaké tie šípky, ale všetko značenie je v ich jazyku, tak K vyhodím pri nejakom Budhovi a idem ďalej. Trafili sme. Chcú donácie a predávajú kadejaké šnúrky na ruky. Mlaďas nás sprevádza, tak ho odpinkávame, že ho nemáme v budgete. Cestou naspäť chce aspoň niečo, že nám ukázal začiatok cesty. Jaskyňa samotná nie je až taká strašná. Jedna veľká prútená nádoba s lebkami vyzerá dosť prázdno a zašlo, takže tam ani okrem jednej lebky a špiny nič moc nevidieť, a oproti nej je búdka malej kaplnkovej veľkosti (zvnútra asi ako väčší záchod) po kolená naplnená lebkami a kosťami pomerne bielymi, takže to vyzerá trochu dramatickejšie, ale objemy nie sú až také strašné, ako som si predstavoval. Je to smutné, ale také nejaké odťažité. Stále mi vŕta v hlave, že prečo preboha vozili tých chudákov hore na kopec, aby ich tam potom zabili. Veď to vôbec nedáva zmysel. Je to ale neuveriteľné, akých zverstiev sú ľudia schopní a pritom tí Kambodžania vyzerajú vcelko mierumilovne ako budhisti a tak celkovo.
Dole kopcom je to celkom akčné, ku koncu už radšej brzdím aj motorom. Pýtame sa 2x na cestu, ideme po zablatenej hlinenej skratke, predbiehame frantíkov, čo boli s nami na vrchu. Pri odbočke na ďalší chrám (Prasat Banan) si dávame obedík. Je to celkom fajn udené bravčové kolienko vo vývare z čierneho korenia s čiernym vajcom (asi z toho vývaru). Aspoň teda dúfame, že je to čo si myslíme, že to je. Videli sme to u chlápka vedľa a vyzeralo to dobre. Naštastie nemajú žiadne sladké plechovky a tak dostaneme ľad a zelený čaj. Voda nám už došla, tak sa riadne nalejeme čaju. Donesú nám aj nový ľad. Ešte sme nemali sračku v tejto krajine, ale zase vyzerá, že tu používajú plastovú vodu (maju jednu velikú vzadu pri ryžovare). Aspoň teda v niektorých procesoch.
Na ďalšom chráme nám platí $3 vstupné, ale musíme zase platiť 1000R za parkovanie. Vyšlapeme 365 schodov a celkom mám dosť po tom obede a litri ľadového čaju. Na vrchu je pekný malý chrámik, údajne predloha Angkor Watu, ale pravda je taká, že dať vežičku do stredu štyroch, na to netreba moc vysokú školu a toto je proti Angkoru taká kadibúdka. Tu zase deti ponúkajú ovievanie ako možnosť privyrobenia si. Pri odchode chcú ešte raz zaplatiť parkovné, tak je tam okolo toho chvíľku situoška ale ideme – šak sme platili. Ďalšia zastávka je jediné kambodžské vinárstvo. V LP je to popisované tak šalamúnsky, že človek nevie, či to mysleli ironicky alebo vážne. Majú len jedno červené a koňak, tak chceme z každého po jednom okoštovať. Skončíme s dvoma malými pohárikmi červeného po dolári. Už pri prvom privoňaní je jasné, že to v LP mysleli ironicky. Chuť je príšerná. Je to 100x horšie ako najhoršie domáce víno, čo som kedy skúšal. CELÉ zle. Serie ma, že toho svinstva máme dva poháriky a vyplázli sme za to $2, ale som rád, že sme nešli do $3 plných pohárov. Na popravenie chceme teda skúsiť aj to pálené. Zase nám chce dať dve ale stopneme ho. Je to lepšie, ale aj to pokazili. Ešte dlho mi hlavou vŕta, prečo preboha, keď už investovali do toho všetkého to nedokočia poriadne. Prečo z toho neurobia piteľné víno. Kto im preboha toto hnusobstvo kupuje? Z čoho žijú? (Fľaška vína je za $15).
Na križovatke pred Battambangom si dáme kokos, pivo a redbul. Pivo Ganzenber, lebo naň majú všade strašné reklamy a nikde ho nemajú. Kokos je mladý ale má konečne nejakú dužinu, tak si ho dáme rozseknúť. Za všetko platíme $1.25. Okolo Angkoru by to boli $3. Zastavíme sa ešte v koloniálnom drevenom dome, ktorý je celkom pekný a akurát ho po partičke frantíkov zatvárajú, takže máme dobré časovanie. Ideme po druhej strane rieky pozrieť posledný chrám (Wat Ek). Trochu sa ale zatúlame, ale aj keď nás navigujú sa nakoniec zase zamotáme, tak si na jednej zastávke aspoň kúpime mäská z grilu a jeme ich na poslednom chráme. Nasleduje nás jeden chaloško, tak mu dáme z kuracinky. Dohrnie sa celá banda (je víkend) tak sa s nimi fotíme. Ruina je celkom romantická, ale tie deti nám to trochu kazia. Nakoniec samo chcú dolár. Cestou späť sa ešte zastavíme na krokodílej farme. Nikde nikto, tak sa už poberáme preč, keď v tom dofrči pani a hovorí, že vstupné je $2. To nás trošku rozčaruje ale keď sme už tam, tak ideme do toho. Má tam 800 malých a 600 veľkých krokodílov na dvoch miestach. Malé krokodíliky sú zlaté, boja sa nás a hromadne zdrhajú do vody. Predávajú to kade tade, Vietnam, Čína, Thajsko. Aj na mäso aj na kožu. Najstaršie boli 20 ročné, tie staršie aj trochu smrdeli, vôbec sa nehýbali, a mali otvorené papuľe, zvnútra žlté, aby sa chladili. Boli také do biela, asi mali vodný kameň na koži, alebo boli vysušené.
Frčíme naspäť do Gecko, kde sa chceme osviežiť a ísť si pozrieť cirkus, ale po hambáči a fritovaných guľkách z ryžového papiera plnených krémovým syrom sme takí unavení, že to balíme, vraciame mopedík a ideme sa ospršiť na izbu a na masáž u vidiacich rúk.