D068: 25JAN2017 Banaue → Batad
Zavčas rána – 5.30am nás nemilosrdne vyhodia z busu do upršaného a do tmy zahaleného Banaue. Pani Ryžová sa nás snaží neúprosne striasť. Chce nám predať odvoz a sprievodcovstvo a aby sme sa zapísali do zoznamu. Sme rozospatí a nechceme sa do ničoho namočiť. Pýtame sa na raňajky, že si to premyslíme. Hovorí, že môžeme, no najprv máme zaplatiť. Neuveriteľné. Spätkujeme a zdrháme do vysvieteného raňajkovníctva.
Objednáme si čaj a hľadáme nejaké péčko na zajedenie, lebo na varenú lokálnu stravu sa nikto necíti. Ajka nás ponúkne domácim koláčom a doniesla si aj niečo bezlebkové pre seba. Ranný čajík urobí svoje – pomaly nás rozmrazí a preberá. Schovávame sa pred otravami. Dve Indky spia na stole, až ich príde zobrať mladý sprievodca. Nakoniec si nás vyčíha dohadzovač jeepney, že za 1500 nás zoberie od tržnice.
Čakáme na svetlo a ideme dole, do mestečka, že reku tých 1500 nie je až také zlé, hlavne oproti tým 2500 čo chcela pani Ryžová zavčas rána. O po ôsmej sa mesto len preberá, tak nám chvíľu trvá, kým si nás jeepney nájde. A potom už len frčíme po betónke, ktorá sa pod nami vlní a zvíja ako had v plameňoch. Na konci cesty je pár stánkov a pohodené bagre, ktoré asi majú pracovať na pokračovaní cesty, no zatiaľ si len tak podriemkavajú. Berieme vaky na plecia a poďho dole kopcom ku ryžovým poliam – do osady Batad. Zo začiatku križujeme zosuv – kašovitý štrk sa pomaly posúva pred nami. Neviem, či to spôsobili bagre, alebo to prišli spraviť, no potom je našťastie cestička lepšia. Oproti v idú skupinky domorodcov – asi na jeepney do mesta. Jedna pani nám ponúka masáž za 350 na hodinu, že sa ešte dnes vráti na hotel. Ubytujeme sa v druhom hoteli – Hillside Inn, aby sme mali výhľad na ryžové políčka. Raňajky už máme za sebou, tak si dáme prvé pivko. Majú San Miguel (malé za 70), ale poteší. Bieli hostia sa schádzajú na raňajky a jeden zo sprievodcov sa pýta, či sme z Čiech. Hovoríme, že tesne vedľa a ako sa tak trafil. Hovorí nám, že podľa piva na raňajky. Chalanisko má veru talent – pozorovací.
Ubytko sa nám ujde jedna štvorka a jedna jednotka. Romanko je nakoniec sám na dvojke s okienkom do spŕch a záchodov. My máme výhľad do doliny s políčkami. Okno je otvorené, je dosť zima a na posteli sú len tenké deky. Asi si budeme musieť teplo nadýchať.
Ubytovaní a posilenní pivkom vyrážame na vodopád Tapia. Všetci majú sprievodcu, no chodník je len jeden. Občas míňame domček so suvenírmi a občerstvením. Trochu komplikovanejšie to začne byť, keď dorazíme k políčkam. Tie sú zatopené alebo aspoň bahnité, hore zväčša bez ryže a chodiť sa dá len po niektorých hrádzach. Tak musíme občas na križovatkách hútať a obzerať kade asi. Alebo pozeráme iné skupinky kade idú.
40 minútový výlet sa mení na celodenný pochod. Posilňujeme sa kokosom i pivom a stretávame Slovákov. Ako inak, Roman jedného aj pozná. Zbehneme dole k vodopádu a už pri prvom pohľade je jasné, že sa v ňom nevykúpeme. Jednak je zima, sychravo a i napriek tomu, že vodopád zúrivo chrlí vodu je tak málo vody, že sa nie je reálne kúpať v čom. V knižke sme síce čítali varovania, že neplávať priamo k vodopádu, ale teraz padá voda do takmer prázdneho bazéna, takže kúpanie a tobôž už plávanie vôbec nehrozí.
Dychčíme späť po strmých schodoch na vajcovú zastávku, kde lapáme po dychu. Predávajú tu vajcia natvrdo a aj som Romana (ako vegetarián si na vajcia potrpí) na to upozorňoval cestou nadol, no on si myslel, že sú surové. Fajčia tu Izrealky v tradičných čižmičkách, no tie nechcú ani ísť dole, keď vidia aké strmé schody vedú ku vodopádu. Na kokosovej zastávke sa rozhodneme, že na hotel to zoberieme cez dedinu, kde si dáme aj obed. Míňame čipernú 70ročnú babku z Francúzska ako vykračuje s palicou oproti nám s mladým motivačným sprievodcom .
Začne mrholiť a hrádza ku dedine je brutálne šmykľavá. Jedna noha mi zbehne až do blata. Rasťo s Ajkou to prejdú ako gazely a fotia nás, ja sa plaholčím stredom a K to vôbec nejde. Roman jej musí pomáhať. Sme na dne doliny a skoro všetky políčka sú nanovo vysadené. Zhora vyzerali byť prázdne. Niektoré políčka majú husté vysiatie na ryžové priesady. Ideme vedľa chlápka, čo stojí v pršiplášti po kolená vo vode a sadí priesadky. V dedine sa stratíme. Rasťo s Ajkou nájdu podnik, ktorý sme si podľa strechy vytipovali zvrchu a my s Romčom zapadneme do prvého podniku, čo nájdeme. Cestou ešte obzeráme babku, čo ručne tká textil na krosnách. Teta v podniku sa nás aktívne ujala, tak vykrikujeme na celú dedinu až nás R&A nájdu. Objednáme si jedlo, pivo a Roman jeden rum. Teta tomu nemôže uveriť a vyzvedá kde bývame. Keď jej ukážeme na vrch neveriacko krúti hlavou, že či to Roman vyšliape. Zaručíme sa za neho a tak trochu nechápeme v čom je problém. Trošku sa to vyjasní, keď pre Romana postaví 1/4litrovku rumu. Chápeme, že pani si mohla myslieť že by mohol byť problém s výšlapom, no my Romankovi svorne s rumom pomôžeme a ten šliape hore kopcom ako švajčiarske hodinky.
Pochutnáme si na lokálnej drobnozrnnej ryži a ryžových rezancoch. Cestou vidíme aj čistenie ryže. Tú ubijú v mažiari a potom nadhadzujú v ošítke, aby odfúklo otruby. Pri každom dome je otrubové miesto. Stretneme aj masérku ako kojí dieťa pred jedným z domov vo svahu. Netrafíme úplne presne na hotel, trochu si nadbehneme, ale nakoniec to dáme.
Hotel sme si vybrali, lebo má údajne ako jediný funkčnú teplú sprchu. Už vizuálne mi je jasné, že tá moja to nie je. Prúd ľadovej vody mi dá za pravdu. Horko ťažko zmyjem mydlo. Podľa toho, ako vehementne a dlho sa niekto sprchuje naľavo mi je však jasné, že má teplú vodu.
Na masáž ide prvá K a ja čakám či to bude stáť za to. Keď ale idem hľadať K, začnú ma obťažovať kadejaké masérky, že aby som šiel do toho. Ja ale chcem počkať na K aby som vedel, či to má zmysel. Nakoniec prídu dve, že už je miesto v K miestnosti, že mám ísť s nimi. Na posteli mi oznámia, že ma idú masírovať obe, aby si mohli rozdeliť tých 350 pesos. Takže mám prvýkrát v živote masáž štyroch rúk. Nie je to zlé, len nevjem na čo sa mám sústrediť a čo si vychutnávať. Nakoniec ešte aj zaspím a na konci keď chcem platiť mi oznámia, že K už zaplatila za mňa.
Ešte si s deckami zahráme kocky a konečne ideme spať. 375ml ginu stojí menej ako jedno malé pivo. No neskús to.
V priebehu celého dňa všetci vyzvedajú, kde je náš vodca.