D086: 2016/02/05 Buenos Aires
Relatívne vyspatí sa budíme na raňajky. Nie je to moc sláva, ale máme ešte nejaké vlastné pečivko. Na telefóne zostali už len horory, takže s dvoma horormi po raňajkách to dávame v pohode do BA.
Metro stanica pri vlakovke je zavretá, tak šlapeme okolo StarBucks až na Saint Martin a prevezieme sa na super miesto Sáenz Peña. Tam skladám K a behám podľa jej inštrukcií a hľadám ubytko. Značenie adries majú celkom dobré, ale keby mali číslované ulice bolo by to ešte jednoduchšie. Na každom rohu je rozsah čísel vchodov. Tam kde sme sú vchody od 1400 do 1500, nasledujúci blok má potom 1500 až1600.
Behám teda okolo ako hlúpy, ako vždy prvý hostel bola najlepšia cena (150ARS za posteľ) ale nakoniec skončíme v lokálnom hoteli, kde máme za 350Peso vlastnú veľkú izbu. Hotel je starý a veľa vecí pripomína scény z hororu. Tak sa celkom vyplaším, keď na izbe na mňa pozerá vraždiace zrkadlo na veľkej skrini, alebo na chodbe z rámu obrazu zíza strašidelná dáma v bielom.
Po sprške sa trochu motáme po vonku – je ešte riadny hic a ideme proti slnku na západ. Prefíkane sme si nezobrali ani okuliare ani čiapky, lebo z izby vyzeralo, že je zatiahnuté. Na večeru kupujeme super sušenú krkovičku (bondiola) a salámu talianskeho typu a lahodné vínko Malbec, aby sa nám prvú nocc dobre spalo.
D087: 2016/02/06 Buenos Aires
Na obed si opekáme mäsko – teľaciu sviečkovú – v nie moc zariadenej kuchyni. Okrem panvice tam nie je nič. Ani taniere, ani príbory. To bude náročné. Máme ale dosť vlastnej výbavy, tak to zvládame. Malbec 2014 u Číňana vedľa nemajú, tak zariskujem a kupujem od tej istej firmy Cabernet Savignon a Syrah. Je to dobré, ale oproti božiemu Malbecu trochu vodové. Zaujímavé je, že začali používať fľašky z tenšieho skla, aby šetrili prostredie. Po dobrom obede zbehnem ešte ku Číňanovi po fernet. Pleskneme sa po vrecku a kupujeme origo značkový Branca. Sme prekvapení, moc nám nechutí. Je tam prominentná horko trpká chuť. Nie sme na to moc zvyknutí. Táto fľaša vydrží dlho.
Umývame vlasy, lakujeme nechty a všeobecne sa chystáme na večernú návštevu nášho z Ruska známeho fotografa Alejandra.
Do metra nás pustia cez postihov zadara. Nevieme prečo, chceli sme len vedieť, ako sa dostaneme na konkrétnu stanicu.
Návšteva kamarátov dopadne super, nakoniec nikam nejdeme, len ku Číňanom na prízemí po pivo a veci na varenie. Alejandro má super byt na prvom poschodí dvojpodlažného historického domu. Na balkóne majú aj stĺpy a na streche rôzne dekoratívne elementy. Veľmi pekné. Caro, jeho partnerka nás zasvätí do výroby empanád.
Späť ideme po polnoci, takže musíme brať bus, lebo metro končí o jedenástej. Nastupovanie na busík je dosť chaotické, lebo busy neberú hotovosť a Ale doniesol iba pol kila 50tnikov a zabudol zobrať busovú kartu. Nakoniec nás ale naložia na bus a frčíme. Vystupujeme len tri bloky od nášho Hotela Sportman.
D088: 2016/02/07 Buenos Aires
Na hoteli nemáme nikde zástrčky, tak ideme na raňajky, aby sme si podobíjali elektroniku. Dávame kávu s medialunou, ako malé menu za 30Peso a väčšiu kávu s dvoma medialunami, dulce de leche a pomarančovým džúsikom ako väčšie menu za 48. Čašník donesie kávy a malú plechovú konvičku s napeneným mliekom, aby sme si povedali, koľko mlieka chceme. Milé. Sme v kaviarni 36 biliardov. Veliký kaviarenský priestor obložený drevom má vzadu pár biliardových stolov. Dole v podzemí vyzerajú byť ďalšie. Pečú si tu vlastné pečivká a ku obedu aj pizze.
Už nemáme čo nosiť, tak zanesieme prádlo do čínskej práčovne. Odhadnú to na dve dávky po 40 Pesos.
Na obed sme nejakí unavení, tak si myslíme, že vypečieme so systémom, keď si v supermarkete nakúpime hotové jedlo. Vyprážanú rybu, rezeň, zemiakový a zeleninový šalát. Jeme to v parku, no moc to nechutí. Ešte mi aj vystrekne šumák – ako amatérovi – keď doň vlievam pomarančový džúsik.
Keď sa po obede konečne vymotkáme do ulíc, začne trochu popŕchať. Berieme to ako dobrú správu, aspoň nebude piecť. Keď už ale začne regulárne pršať a prší a prší len sa leje, nie je to až taká sranda. Najprv sa schovávame po kadejakých krámoch, obzeráme obchody, dávame kávičky a zmrzlinky v Burger Kingoch a nakoniec prejdeme do protiofenzívy a kupujeme dáždnik. Strhne sa ale taký lejak, že sa musíme schovať vo foyeri hostela. Najväčšia sranda je, že na križovatke sme odbočili na opačnú stranu, takže sme o to ďalej od nášho dnešného cieľa – štvrte San Telmo, kde sme chceli večer na námestí pozerať, a prípadne skúšať tango.
Keď konečne dážď stíši na úroveň, že sa dá po ňom chodiť, ideme naspať. Keď objavíme tržnicu so starožitnosťami na začiatku San Telma, vieme, že sme tu. Vnútri predávajú kadejaké starožitnosti a dosť to tam smrdí starinou. Musíme vybehnúť von, lebo sa necítime moc dobre. Na boku tržnice ale vidíme zaujímavý gril, tak vieme, kam na večeru.
Samozrejme, že tangové námestie je prázdne, lebo však len pred chvíľou dopršalo. Obzeráme reštaurácie po krajoch námestia, no nič nás nezaujme. Ideme do nášho grilu na stojáka. Dáme sendvič s mäskom a obzeráme lístočky, ktoré tu nechali nadšení mäsožrúti. Najvtipnejší znie takto: „boli sme vegetariáni, až keď sme neprišli sem!“. Keďže väčšina ľudí spomína žemľu s klobáskou, skúšame aj to. Klobáska chutí ako fajná špekáčka kedysi. Jediný problém je, že k tomu dávajú veľa pečiva. Na druhej strane zase čapujú červené víno – pohár za EURo (15Peso), tak sa to trochu vyrovnáva. Polku klobáskovej bagetky si odkladáme do vaku na raňajky. Pri druhom poháriku vidíme, ako sa stravujú profíci-domáci. Žiadne bagetky s jednou klobáskou. Kus mäsa, alebo viaceré rôzne kúsky s klobáskou a bez pečiva. Dobre vedieť, ak tu budeme aj zajtra, vieme, čo si máme objednať. Mäso pred podávaním postrekujú citrónom v nádobe od umývača okien. Je to celkom vtipné. Grilmajster je celý potetovaný, mierne obtlstnutý, ale výborne sa hodí do krámku. Dobré jedlo nám dvihlo aj upršanú náladu. Ideme ešte raz pozrieť tangové námestie. Je už desať hodín a oni ešte len vykladajú stoly. To už dnes nedáme.
Od tržnice berieme ulicu Bolivar, ktorá je posiata krčmičkami a barmi. Vyzerá to živo. Nechápem, po akej ulici sme to z námestia 5teho mája prišli, keď nie po tejto. Naša cesta bola cez rezidenčnú štvrť bez akéhokoľvek obchodu.
Zapadneme nakoniec v pivovare, kde sa postupne dopije všetko pivo pozerajúc superbowl. Chceme skúsiť čapované pivo, no majú len jedno zaujímavé. Tak druhé dávame fľašové. V druhom kole už nie je ani čapované ani fľaškové, tak pijeme len čapovaný ležiak.
D089: 2016/02/08 Buenos Aires
Posledný a nadstavovaný deň začíname štandardne raňajkami v 36 biliardoch. Veľmi srandovné mi príde ako čítajú dve L. „normálne“ sa to číta ako J. Takže kura – pollo sa po španielsky číta pojo. Tu ale dve L čítajú, resp. vyslovujú ako Ž. To určite uznáte, že je rozdiel. Hlavne keď človek nehovorí španielsky, alebo, ako v Bolívii tento jazyk nazývajú v bankochmatoch – kastíjsky. (castallano).
Dnes je zase raz, pre zmenu všetko zavreté. Je síce pondelok, no ešte aj zajtra bude karneval. Až do stredy. Našťastie aspoň supermarkety sú otvorené. Nakúpime v obchode a zapadneme do kina. Dávajú domáci film – „Posledné tango“. Je to po španielsky, ale aj tak väčšinu času tancujú figuranti, takže netreba rozumieť. Je to o tanečnom páre, ktorý to síce spolu nevydržal, ale aj tak navždy zmenil historic tanga. A hlavne vidíme super tanečné – i keď inscenované – výkony. Keď po domácom obede zisťujeme ako sa dostať do prístavu aby sme preplavili rieku Rio de Plata a dostali sa do Uruguaja, moc sa nedozvieme. V každom prípade, na metre nám ako vždy povedia, aby sme išli peši. Nám ale Google povedal, že ušetríme desať minút ak pôjdeme metrom. Navyše sme už prepásli hodinu z happy hour v pivárni. Čo ale Google nepovedal, je, že jeho matematika je založená na tom, že prídeme na stanicu metra, keď ide vlak. Keď ale musíme na vlak čakať 7 minút, strácame práve toľko minút z 10minútovej výhody.
Tak vytrvalo čakáme na metro, tentokrát si aj kúpime dva lístky a tešíme sa na HH.
Cválame priamo na vychytanú uličku Bolivar a na adresu pivovaru Antares. Tam ale, pre zmenu otvárajú až na konci HH, o siedmej. Inak je celá ulica zavretá, a my chceme zajtra vyraziť, tak ideme peši do prístavu, že si čekneme lístok na zajtrajšiu loď. Cesta je dlhá, popri rieke míňame desiatky reštaurácií. Zastavíme sa aj Na pouličné tango, no nie prekvapivo to nevyzerá až tak super, ako vo filme. Nakoniec sa radšej opýtame, kde je prístav. Ujovia nás pošlú ešte pár blokov, na koniec promenády, kde sa vo veľkom prístave spoločnosti BUQUEBUS dozvieme, že zajtra ráno ide o deviatej loď za 34 dolkov na hlavu. A to je to najlacnejšie, čo môže byť. Neverím vlastným ušiam a pokúšame sa nájsť druhú spoločnosť (Colonia Express), ktorá ma údajne byť lacnejšia.
Prešlapeme popri rieke tri kilometre na opačný koniec promenády, no tam sa nám už potme konkurenčnú kanceláriu nepodarí nájsť. Navyše sme v štrvti, kde sa podľa LP neodporúča vyskytovať sa potme.
Vytiahneme preto navigáciu a vyberieme sa zase do San Telmo. Na námestí, sú dnes už rozložené stoly aj s hosťami a po 10minútach čakania zatancujú dvaja tanečníci 3 skladby tanga. V grile, kde dnes síce už negriluje sexy potetovanec, ale iba udržiavaná 50tnička, ale majú barové stoličky a my vieme, čo si objednať. S porciou mäska s klobáskou a dvomi pohárikmi vínka vnímame ako ide grilovací život popri nás. Je to iné ako včera, viac domácich turistov, ale hlavne máme flaxňu mäsa. Je to vacio, ktoré sme mávali aj v Paraguaji. Dve vrstvy masa spojené tenkou šľachovitou vrstvou. Chutné, i keď trochu húževnaté. Bez tuku. Vraciame sa cez námestie 5 mája, kde stále kempujú demonštranti. Majú tam aj prenosné WC, ktoré s radosťou využijem.