D075: 01FEB2017 Anda
Rumanko sa ráno prebudí v plavkách a od piesku, keď som v sprche. Iba zavalí – „och, aký som zaje*aný!“, otočí sa na druhý bok a pokúša sa spať ďalej. Katka sa preberie na posteli a pýta sa ma – „naje*ný?“. So smiechom jej vysvetľujem, ako sa Ruman včera zvalil do postele v plavkách a od piesku a práve si to všimol.
Od teraz už navždy zostáva pripravený, len my ostatní sa musíme do plaviek prezliecť.
Zase je odliv, tak po piesočku precupitáme do hlbšej vodu, nájdeme si malinký bazénik – jamu v koralovej skale, narveme sa tam štyria (Rastík na deke stráži veci) a vyspevujeme už od rána – nalačno. Pláž je pekná aj počas odlivu, bielučký pudrový piesok je miestami zatopený jazierkami morskej vody, všade sú hviezdice, no paráda.
Celý deň zasväcujeme výstave, lebo dnes je posledný deň na pláži. Rozhodujeme sa pre 4tú pyramídu od starého hradu. Je to pyramídovitá štruktúra s bambusu, poskytuje tieň a striešku pre piknik. Roman krokovo vymeriava igelit, ktorý bude potrebný na inštaláciu – omotanie bokov pyramídy a ide sa raňajkovať a nakupovať.
Na miestnom trhu obzeráme malé lietajúce ryby a iné úlovky – je toho dosť málo. V jedálenských stánkoch skúšame jedlo z rôznych hrncov. Roman objedná dokonca aj pizzu. Neleniaca kuchárka nám skočí do pomerne ďalekého obchodu aj po litrového červeného koňa. A to dokonca dvakrát. A prihodí si len 20 centov.
Spolu nakupujeme vernisážové vínko, ktoré nechávame schladiť v chladničke s kolami a rozdeľujeme si zvyšné úlohy.
Rumanko odchádza omrknúť lokálny hardware store na výstavné potreby a zvyšok hľadáme printšop, kde vytlačíme fotografie.
Skúšame ešte neuspokojivú kávu a lokálne pečivko a po poslednom plážovaní pred výpekom ideme na obed CocoLoco. Objednáme si kokosový i hovädzí burger, ku ktorému podávajú banánový kečup. Máme aj mangovo banánovú palacinku a vodného byvola v lahodnej kokosovej omáčke. Skúsime aj ich signatúrny drink – Coco Loco, kde je v kokose kopec rumu. Chutí to lahodne, jeden zdieľame piati a celkom to zapisuje. Máme aj prvú skutočne dobrú kávu, ktorú nám servírujú v dvoch frenchpressoch.
Po jedle nasleduje výber diel a nekonečné tlačenie v predpotopnom printšope za závratnú cenu. Podaktorí si ešte pri hľadaní pošty omrknú kostol. Poštu nájdu, no je zavretá, takže Romanova misia – poslať domov pohľadnicu nie je stále naplnená.
Ako každá iná akcia aj naša výstava potrebuje FB event, tak s tým Roman na svojom telefóne udatne zápasí.
Inštalácia prebehne s posledným svetlom, pri peknom západe. Roman myslel na všetko a do pyramídy inštalujeme ešte aj lampáš. Objavujú sa prví omrkávači – ľudia, psy a nakoniec aj mega veľké netopiere – podľa odborníka Rumana sú to kalone.
Kurátorsky, s pohárom vínka zahajujem vernisáž a potom sa presúvame k stolu pred výstavu, lebo pod strieškou je dosť teplo. Ako je pyramída zaigelitovaná, nefúka tam príjemný vetrík. Večeru si necháme naservírovať na pláži, keď vypijeme vínko príde na rad červený koník. Všetci sú radi z prvej filipínskej výstavy a svorne dúfame, že to do rána nezoberie tajfún.
D076: 02FEB2017 Anda → Tagbilaran → Cebu / Oslob
Výstavu síce tajfún nezobral, no už sa pri rannom fotení okolo motá upratovač a chce to dať dole. Ukecáme ho, nech to tam ešte nechá, no po raňajkách v Coco Loco už chýba lampáš a keď odchádzame na autobus strhne sa boj o metre štvorcové fólie do domácnosti. Aj taký býva osud aplikovaného umenia.
Ešte, že sme sa stihli vyfotiť. Uroníme slzu, no stále sme na seba pyšní. Na budúce do toho dáme ešte viac.
Hodinu trávime čakaním na bus. Je také teplo, že kupujeme len tri malé pivá. Bus žiaden, no opodiaľ zastane biely minivam a šofér vybehne von. Prihrmím za ním a chvíľu diskrétne postávam, ako si uľavuje cez plot. Potom zistím, že ide do prístavu a zoberie nás za 150 na hlavu. S fľaštičkou Rumíku sa dostaneme do prístavu Tagbilaran. Sme dosť plní, tak radšej nespievame, aby nás nevysadili. Chceme stihnúť sa dostať na Cebu do Oslobu, ku veľrybiemu žralokovi.
Pobrežie je krásne a keď dorazíme do mesta chce nás šofér vyložiť pri obchoďáku, aby sme si zobrali tricykle. To sa nám ale nezdá, tak za extra 20 na hlavu nás hodí do prístavu, priamo až ku pokladniam.
Na chlp chytáme trajekt, po tom, čo vystojíme 3 absurdné okienka – registrácia, kúpa a prístavná daň. Podarí sa nám ale poprvýkrát kúpiť najlacnejší možný lístok bez klimatizácie. Sedíme na openair palube a nejaký pako spustí plachtu na boku, takže začne byť teplo a ešte aj drevená tyč na spodku plachty plieska o bok trajektu. K s tým chvíľu zápolí, aby sme pustili dnu aspoň trochu vzduchu. Nakoniec sa to podarí niekomu vzadu, čo má nad tým reálnu kontrolu a cesta je príjemnejšia. Z prístavu chceme odcupitať na stanicu a zobrať bus do Oslobu, no nakoniec nám chlapík spustí decentnú cenu za taxík (1800), tak frčíme autom. Zastavíme sa ešte v pár bankomatoch, ktoré nejdú a tak musíme navštíviť veľký obchoďák. Rumanko nakupuje proviant na cestu a my s K vyberáme peniaze z bankomatov. Zamieňame aj EURá, nech máme dosť na zvyšok pobytu s deckami. Premávka je dosť hustá. Po Cebu City ideme stále cez mestá a obce. Je to veľmi pomalé. Až od polky cesty sa to trochu zrýchli. Šofér Clinton nám zastane na benzínke, tak si kúpime pivo a rum. Nakoniec sa ukáže, že ideme až 10km za Oslob, do rádoby obce Tan-Awan. Dorazíme do rezortu Brumini odporúčaného Raynou, no lacnejšie ubytko je dosť hrozné a fajné je zase dosť drahé. S Romanom pobeháme po obci, ktorá má dokonca ja pizzérku a nakoniec volíme ubytko v Casa Bonita2, hneď vedľa Brumini – ale na opačnej strane ako sme sa spočiatku vybrali. Máme tri postele a dva marace na zemi, ktoré si z nepochopiteľných dôvodov vyberá Rasťo s Ajkou, i keď som matrace plánoval a vybavoval zdvojenie pre mňa s K.
Ubytovaní si dávame fantastickú večeru oproti rezortu – u lokálnych dám. Máme veľké krevety, rybu a ryžové cestoviny so zeleninou. Každý okoštuje všetko a sme veľmi spokojní. Len musíme ísť čo najskôr spať, aby sme vstali zajtra na žraloka.